Denisa Havrľová

Narodila sa v roku 1971 v Očovej. Od detstva chodila do Ľudovej školy umenia na husle, aktuálne študuje filmovú dokumentárnu tvorbu na Akadémii umení v Banskej Bystrici (4. ročník). V dvadsiatich troch rokoch ju oslovila spisovateľka, divadelníčka, režisérka, dramaturgička, učiteľka a novinárka Daniela Hivešová - Šilanová, aby začala externe prispievať do rómskych novín Romano nevo ľil, rok na to sa presťahovala do Prešova a začala tam pracovať na plný úväzok. V roku 2008 sa stala šéfredaktorkou. Medzi jej hobby patrí písanie poézie, džez, klubové filmy a knihy. Je slobodná, bezdetná, žije v Prešove.

Narodila sa v roku 1971 v Očovej. Od detstva chodila do Ľudovej školy umenia na husle, aktuálne študuje filmovú dokumentárnu tvorbu na Akadémii umení v Banskej Bystrici (4. ročník). V dvadsiatich troch rokoch ju oslovila spisovateľka, divadelníčka, režisérka, dramaturgička, učiteľka a novinárka Daniela Hivešová - Šilanová, aby začala externe prispievať do rómskych novín Romano nevo ľil, rok na to sa presťahovala do Prešova a začala tam pracovať na plný úväzok. V roku 2008 sa stala šéfredaktorkou. Medzi jej hobby patrí písanie poézie, džez, klubové filmy a knihy. Je slobodná, bezdetná, žije v Prešove.

Foto: Samo Trnka



Čítajte viac: http://www.sme.sk/c/4316830/denisa-havrlova-romska-otazka-je-neriesitelna.html#ixzz3PsOGpq90

ROZHOVOR KAROLA SUDORA
Denisa Havrľová: Rómska otázka je neriešiteľná

Drobné žieňa, ktoré až v dospelosti začalo objavovať svoju identitu. Kladie si otázku, kto vlastne je. Rómka? Hoci vyrastala inak, ako tí v osadách? Trápi sa tým, ale vysvetľuje, že musí hľadať, lebo to tak cíti.

Dáma, ktorá prišla o šťastie smrťou Daniely Hivešovej - Šilanovej. Pýta sa, či existuje Boh, ak tak skoro musela zomrieť žena ako ona. Tvrdí, že aj preto je dnes jej život jedno veľké prázdno.

Poetka, ktorá sa v básňach vyrovnáva so svojimi trápeniami. Feministka, ktorá nedovolí zaplatiť účet za víno druhému.

Novinárka, ktorá otvorene priznáva, že začína pochybovať o zmysle svojej práce, aj o tom, či si za svoju situáciu nemôžu predovšetkým Rómovia sami.

Smutná, krehká, ale zároveň silná a hľadajúca. Denisa Havrľová.

Vyrastali ste v Očovej. Mal niekto problém s tým, že ste Rómka?

Nikdy. Žila som v normálnej rodine, také bolo aj okolie. Rodičia nám čítavali rozprávky od Pavla Dobšinského, brávali nás na výlety, výstavy... Dnes, keď pracujem s Rómami, však vidím, že to bolo svojím spôsobom výnimočné.

 

To predsa nie je nadštandard.

Nemal by byť, ale u mnohých Rómov je. Rodičia žili de facto ako majorita. Keby neprešli istým procesom a nemali zázemie, keby ich vlastní rodičia neviedli k normálnemu životu, nikdy by ho neaplikovali na svojich deťoch. Babka ráno o štvrtej vstala, pripravila deťom jedlo a dohliadla na to, aby šli do školy. Vedela, že to je potrebné, sama vychodila kvôli chudobe možno len dva až tri ročníky, od detstva pásla kravy, slúžila u gazdov a podobne. V hlavách starých rodičov svietila výstraha, nechceli, aby sa ich deti mali rovnako zle. Pochopili, že cestou za lepším životom je vzdelanie, a robili pre to všetko.

Zrejme toto je možné riešenie problémov Rómov. Musí vyrásť generácia, ktorá bude na tie ďalšie vplývať pozitívne.

Keď v rómskej osade žijú celé generácie v chatrči, pričom nepoznajú nič iné, nie je šanca, že ich deti budú iné. Pre ne nie je normálne ísť na výstavu alebo do ZOO, za normu prijali to, že sa stačí pretĺkať životom, nepracovať, že netreba krášliť svoje okolie... Vedia, že ak si aj upracú, o chvíľu tam niekto vysype smeti alebo sa tam nejaké dieťa vykaká. Zvláštne je, že kedysi neexistovalo, aby v rómskych osadách bolo toľko špiny.

Nenahovárajme si, že dnes má vajda v osade autoritu

Čím sa to zmenilo?

Tým, že v osadách už nie je žiadna poriadna autorita. Kedysi bol vajda tým, koho si tam naozaj vážili, robil aj sprostredkovateľa medzi majoritou a Rómami, dnes funguje jeho autorita zo zotrvačnosti, s pôvodnou nemá veľa spoločné. Keď v minulosti povedal, že ten bordel musí zmiznúť, tak zmizol. Dnes je to každému jedno.

Vajda ako človek s rozhodujúcim slovom v rómskej komunite je mýtus?

Nahovárame si, že má nejakú autoritu, je to však len odvar z minulosti. Rómovia ho síce počúvajú, ale nemyslím si, že by k nemu pociťovali mimoriadnu úctu. Okrem toho vajdom mohol byť kedysi naozaj len čestný človek.

 

autor: Karol Sudor

VIDEO

Pod kožou Denisy Havrľovej: Nie som šťastná
video
Ďalšie videá nájdete na tv.sme.sk.

 

Vráťme sa k detstvu.

Na našej ulici žili Rómovia aj majorita pokope, nikdy sme neboli separovaní, všetkým to pripadalo normálne. Nezažila som, aby mi niekto vykrikoval, že som Cigánka. Naopak, iné deti sa k nám bežne chodili najesť, navštevovali sa aj rodičia, spoločne sme chodili na chalupy a túry... Problémy som nemala ani v škole. A to som bola jediná Rómka v triede.

Idyla.

Iba raz sa stalo, že prišla nejaká žena a povedala, aby sa v triede postavili všetci Cigáni. Učiteľka povedala, že takých tam nemá. Ja som sa nepostavila, lebo som ani netušila, čo to slovo znamená. Keby som to vedela, asi reflexívne vstanem, ale naši do nás naozaj nikdy nevtĺkali vyjadrenia typu „mala by si vedieť, kam patríš".

To, na čo kedysi stačil zdravý rozum, sa dnes robí za peniaze

Čiže cestou by mohlo byť aj to, že Rómovia vyrastajú s majoritou. Vtedy nikomu nedôjde, že by to mal byť problém.

Samozrejme, veď deti sa stávajú krutými až vtedy, keď ich to naučíte. Ak vyrastajú s Rómami, berú ich normálne. Vezmite si materské škôlky: dnes sa za veľké peniaze robia projekty, aby sa rómske deti integrovali do tried spolu s majoritou. Rozumiete tomu? Niekto za prachy robí to, na čo kedysi stačil zdravý rozum. Ja to nechápem.

Lebo ste žili v normálnej rodine. Mnohí tú možnosť nemajú. Kedy vám došlo, že predsa len ste Rómka?

Až v dospelosti, keď som prišla do Prešova pracovať pre rómske noviny Romano nevo ľil a robila prvú reportáž. Šéfredaktorka Daniela Hivešová - Šilanová mi oznámila, že ňou bude rómska osada v Hermanovciach. Zrazu som na vlastné oči videla, ako žijú Rómovia. To bol neskutočný šok.

Danka bola fascinujúca osoba. Nerómka, ktorá Rómom venovala takmer dvadsať rokov svojho života, pričom sama už vyzerala ako pravá Rómka. Kde ste na ňu narazili?

Na besede, kde sa prezentovala ako spisovateľka. Hovorila aj o rómskych novinách a ja som počúvala, hoci téma Rómov ma nijako nezaujímala. Bytostne sa ma totiž netýkala, ani som netušila, že existuje nejaký rómsky problém.

Koľko ste mali rokov?

Dvadsaťtri. Kládla som jej tam otázky ohľadne jej tvorby a nakoniec sa ma spýtala, či som Rómka. Prvýkrát v živote sa ma niekto spýtal čosi také. Dodala, že by bola rada, keby som písala pre tie noviny. Na konci roka mi zrazu zavolala a navrhla, aby som sa presťahovala do Prešova a pracovala nie externe, ale priamo v redakcii. Mala som dva týždne na rozhodnutie a strach, či to dokážem.

10.jpg

Uvedomila som si, že ja ako Rómka mám voči Rómom predsudky

Keď ste robili reportáž z Hermanoviec, prišiel ďalší šok. Nehovorili ste rómsky, pretože rodičia nepovažovali za dôležité naučiť vás to.

Áno, vnímala som to ako hendikep, Rómovia sa ma pýtali, prečo nehovorím ich jazykom, hoci som jednou z nich. Slovenčine totiž rozumejú, ale len vtedy, ak chcú. Jedna vec však na mňa zapôsobila naozaj úžasne.

Aká?

V tej dedine je potok a cezeň vedú mosty. Osada je na akomsi ostrovčeku. V tom čase tam však boli len brvná. Bála som sa prejsť cez ne, ale stalo sa niečo neuveriteľné. Jeden z Rómov vošiel do potoka a sprevádzal ma s tým, že keby som náhodou spadla, tak ma zachytí. Toto bol veľký zlom v mojom živote.

Prečo?

Lebo som si uvedomila, že ja, Rómka, mám voči Rómom obrovské predsudky. Dovtedy som sa pýtala samej seba, či tam mám naozaj ísť a pohybovať sa v tých strašných priestoroch, či sa mi niečo nestane.

Strach z vlastných?

Priznávam to, hoci mi to nie je príjemné. Ten človek v potoku však vo mne čosi zlomil, cítila som, ako zo mňa spadlo niečo zlé.

Pomohol by dotyčný, aj keby sa tam pokúšal prejsť novinár z majority?

Ťažko povedať, je to hypotéza, ale pokiaľ by šlo o muža, tak asi nie. Ak o ženu, tak áno. Naozaj. Ja som cítila spolupatričnosť, hoci som musela vysvetľovať a zdôvodňovať, prečo neviem po rómsky.

17.jpg

Každý vraví,, že nemám riešiť, kto som. Ale ja musím

Prvý vážny stret s rómskou realitou vás však akoby „postihol", začali ste pátrať po vlastnej, dovtedy neobjavenej identite. Hľadáte dodnes.

Áno, bolo to šialenstvo. Zavolala som vtedy mame, povedala jej, že som bola v osade a spýtala sa, či som jedna z nich. Zrazu som totiž mala v hlave chaos. Rómovia mi totiž tvrdili, že som ich, ale zároveň som vedela, že nežijem ako oni. Dodnes netuším, čo som, kto som a či to, čo cítim, je nejaký predsudok alebo nie. Kto vlastne som? Každý mi povie, že som Rómka a nemám to viac riešiť. Ale ja musím.

Prečo v sebe riešite niečo, čo je v podstate jasné?

Lebo to tak cítim. Pracujem s Rómami a musím to riešiť, vyviera to zo mňa. Každý by predsa mal mať vysporiadanú svoju identitu.

Lenže flagelantstvo tohto typu človeku skôr škodí.

Iste, ale keď sa ma niekto spýta, aby som mu vysvetlila, kto sú to Rómovia alebo čo je to rómska duša, tak neviem odpovedať. Aj preto musím hľadať. Mám dotyčnému opísať svoju dušu alebo dušu niekoho z osady? Je moja duša iná ako jeho?

Nie je Róm ako Róm, rovnako nie je biely ako biely.

Jasné, ale aj tak. Pamätám si, ako raz otec, pracujúci na montážach v Rusku, doniesol platňu Cigáni idú do neba. Púšťala som si ju, tancovala na ňu, páčilo sa mi to, ale netušila som, že to je rómska hudba. Keby som si pustila Allu Pugačevovú, tancovala by som rovnako. Pritom Rómovia na svoju hudbu tancujú špecificky.

Rodičia nám do istého veku nedovolili pozerať po dvadsiatej hodine televíziu. Bolo to šťastie, lebo vďaka nude sme mali v rukách knihy a čítali ako žeraví. Raz však naši zrazu povedali, že môžeme pozerať. Bol to film Cigáni idú do neba. Páčil sa mi, ale keď otec s mamou zahlásili, že „konečne ide film o našich", vôbec som nerozumela, čo tým myslia. A snažím sa tomu porozumieť dodnes.

 

autor: Denisa Havrľová

VIDEO

Portrét Daniely Hivešovej-Šilanovej: Okamih optimizmu
video
Ďalšie videá nájdete na tv.sme.sk.

 

Prečo sa Danka kedysi začala venovať Rómom?

Lebo mala tendenciu pomáhať slabším. Bolo to v nej, bola revolucionárka, vlastne najväčšia „nezávisláčka" a punkerka na svete. Videla, že nikto Rómom nepomáha, tak to začala robiť sama. Keby ostala v Bratislave, nenapadlo by jej to, ale presťahovanie do Prešova a stret s Rómami v závode, v ktorom viedla časopis, jej totálne otočili život. Tiež najskôr netušila, kto sú to Rómovia, myslela si, že tam pracujú študentky z Bulharska. Pochopila, až keď sa ich spýtala, ako sa im tu páči, a oni, že „panička, ale veď my sme Cigánky z Prešova". Zrazu sa im začala venovať, vytvorila rómsky súbor, učila sa od nich rómsky, aby im rozumela...

Čo človeka donúti robiť niečo, čo nemusí?

Fascinácia inou kultúrou, inakosťou. Ona úprimne chcela, aby sa mali lepšie. Bola totálne slobodný človek, sršiaci bezprostrednosťou. A aj Rómovia v Prešove vtedy boli iní ako dnes.

Danka aj ja sme potrebovali slovo "ďakujem"

O Danke hovoríte úplne všade, kde sa vyskytnete, neviem, či som vás vôbec videl v médiách bez toho, aby ste ju spomenuli. Bohužiaľ, minulý rok zomrela a dnes, keď sme točili vaše video, ste sa rozplakali. Jej smrťou akoby ste prišli o časť vlastného tela.

Áno. Odišla veľká súčasť môjho života, polovica mojej duše, niečoho, čo ma tvorilo. Prišlo obrovské prázdno, ktoré dodnes neviem zaplniť. Možno sa to teraz dotkne mojej mamy, ktorá je skvelá, ale Dankina smrť ma tak ovplyvnila, že sa cítim, akoby som prišla o mamu. Nikdy som nepoznala čistejšieho človeka ako ona.

Lenže zároveň si kladiete aj otázku, či jej pomoc Rómom nebola márna. Robila pre nich naplno, hoci bojovala s rakovinou a...

Pýtam sa sama seba, či to všetko malo zmysel, pretože sa nezastavila, ani keď ochorela. Trpela tým, že robí pre druhých, zanedbáva vlastný život a zároveň nemá žiadnu spätnú väzbu ani vďaku od tých, ktorým pomáhala. Bolí ma to kvôli nej, ale aj kvôli tomu, že som po nej prevzala jej prácu, a spätnú väzbu nemám ani ja. Rozumiete... cítim márnosť. Hovorila mi, aby som nikdy od Rómov nečakala slovoďakujem. Ale ja ho potrebujem! A potrebovala ho aj ona, hoci to nedala najavo.

Nikdy sa toho nedočkala, hoci pre nich robila neskutočné veci. Skoro osemnásť rokov vydávala noviny pre Rómov, organizovala akcie, charitu, divadlo, vystúpenia... tá žena kvôli nim potlačila samu seba. A reakcia či spätná väzba? Žiadna. Je to bolestné, niekedy cítim až vyslovenú zlosť, mám chuť kričať. Mohla sa na to úplne vykašľať, bola skvelá spisovateľka, mohla prednášať svojim študentom herectvo a mať sa skvele. Nie, ona bojovala za slabších aj za cenu svojho zdravia. Mala bolesti, zimnicu, horúčky, trápila sa s rakovinou od roku 2002, ale neustále pracovala, aby pomáhala tým, ktorí nepovedali to ďakujem. Šialené... Bola som celý ten čas s ňou, mám ju pred očami, ako trpela, ako umierala... To neopíšete, také niečo musíte prežiť.

Dnes ste šéfredaktorkou tých novín. Cítite, že máte pokračovať v jej stopách?

Neviem. Mala u Rómov neskutočný rešpekt. Nevedeli síce poďakovať, ale brali ju ako autoritu, hoci pochádzala z majority. Ja som síce Rómka, ale viem, že rovnakú pozíciu si nikdy nevybojujem, nech spravím čokoľvek. Samozrejme, že ma berú, akceptujú, ale Danka bola iný level.

4.jpg

Tej žene by sa mali Rómovia klaňať

Čo to vypovedá o Rómoch, ak sa niekto celé roky snaží im pomáhať, oni to prijímajú, ale zároveň nevedia prejaviť vďaku? Koniec koncov na toto doplácajú mnohí, a aj preto sa uchytil predsudok, že dokážu len brať.

Rómovia fungujú v duchu „keď nám chceš pomáhať, tak to rob, no a čo, tvoja vec". Treba to povedať nahlas, nemôžeme sa neustále klamať. Aj Danku brali tak, že„však to bol jej výber, ona sama sa tak rozhodla, čo my s tým máme". Tej žene by sa mali klaňať.

Potom vzniká otázka, či celá pomoc Rómom v osadách nie je márna. Vidíme stovky riešení, projektov, akcií a rómsky problém nezaniká, skôr naopak. Človek má pocit, že sa všetko ešte zhoršuje.

Danka hovorila, že jej pomoc má zmysel už vtedy, ak sa tým zmení život čo len jediného Róma, ktorý tak bude inšpirovať ďalších. Systematicky ma akoby pripravovala, že raz prevezmem tie noviny. Je úžasné, že z toľkých ľudí som bola práve ja tá vyvolená, ale dnes sa pýtam, či naozaj ide o šťastie, či to stojí za to. Som v rozpakoch, netuším, aké bude pokračovanie, či vôbec nejaké bude.

Sama teda pochybujete o zmysle pomoci Rómom?

Pochybujem najmä o tom, či má zmysel moja pomoc, nie ľudí všeobecne. Či to viem, či na to mám, či to bude mať úspech. Sú to pritom jediné noviny, ktoré sa dostanú do rómskych osád. Neplatia za ne, pretože desať eur predplatného na rok je pre nich nemysliteľná vec.

Čítajú ich vôbec alebo tomu len veríte?

Čítajú, ale samozrejme, že ako prvé si vždy pozrú fotografie. Ak je tam rozhovor s človekom z ich osady, vystrihnú si ho a nalepia na stenu. Sama som to zažila. Ak nebudú tie noviny, klesne informovanosť Rómov v osadách na minimum.

13.jpg

Otec sa ma spýtal, čo by som robila, keby nám kradli zemiaky

Dušan Gábor z Európskej rómskej pracovnej agentúry mi hovoril, že problém Rómov sa nedá riešiť len prácou s nimi, ale potrebná je aj zmena postojov majority. Mnohí s ním v diskusii búrlivo nesúhlasili. Mýlil sa?

Do istej miery je to problém aj majority, ale najmä na sebe musia zapracovať Rómovia. Nemôžu len natŕčať ruku, sami sa musia snažiť. Neustále majú v sebe komplexy, dokonca aj tí, ktorí skončili vysokú školu. Prečo, preboha? Prečo sa boja, že neobstoja? Ja som sa nikdy nehanbila za to, že som Rómka, som hrdá na svoje vzdelanie aj prácu.

Lenže vy ste sa hore šplhali v iných podmienkach, ako sú v osadách.

Áno, uvedomujem si to, v tomto sa napríklad Danka vždy pohádala s mojím otcom. Zastávala sa Rómov v osadách, že nemajú možnosť žiť inak, on jej vždy tvrdil, že sa musel vypracovať sám poctivým životom. Nikdy sa nezhodli. Preto ani nemôžem hovoriť za Rómov ako takých. Nemôžem v ich mene niečo hlásať, pretože by to boli nezmysly. Ktokoľvek, kto o sebe tvrdí, že hovorí za všetkých Rómov, klame. Neuveriteľne klame.

Poviem teraz niečo, čo vyznie tvrdo: každý rok sa opakujú aféry s kradnutím zemiakov alebo dreva Rómami. Prišla som domov a pozerala v televízii správy, kde hovorili práve o tomto. V duchu som si vravela, že „no, to si zas o nás všetci bieli pomyslia svoje, lebo o nás Markíza nehovorí pekne". Otec mi vtedy povedal, že dobre viem, že aj my sadíme zemiaky. A čo by som vraj robila, keby niekto prišiel a ukradol ich, hoci sa na ne s mamou nadreli ako kone. Spýtal sa, či by mi to naozaj neprekážalo. Nevedela som, čo povedať.

Vtedy som si uvedomila, že za mnohé veci a za svoj obraz si môžu Rómovia sami. Chápem, že niekto je v zlej sociálnej situácii, ale to ho neoprávňuje kradnúť. A je jedno, či tak spraví biely alebo Róm. Samozrejme, neviem sa vcítiť do pozície rodičov, ktorí majú doma štrnásť hladných detí, nemajú im dať čo jesť, preto kradnú, ale...

Tam sa treba pýtať, prečo má štrnásť detí niekto, kto ich nevie uživiť.

Samozrejme. Je to nezodpovedné. Ja mám dvoch súrodencov, rodičia mali toľko detí, aby sa o nás dokázali postarať. V osadách zohráva veľkú rolu aj to, že nehrozí, aby šla žena na interrupciu. To je čosi nemysliteľné.

Naši po výplate vždy vytiahli obálky a povkladali do nich peniaze, aby bolo jasné, koľko musí ísť na nájom, elektrinu, vodu, plyn a tak ďalej. Nemohlo sa teda stať, aby nevyšlo na to, na čo muselo, lebo vedeli hospodáriť. V osadách to nevedia, netušia, ako majú fungovať.

Kto ich to má naučiť?

Pýtam sa, čo robí tretí sektor, vláda, tie nenormálne množstvá komunitných pracovníkov. Organizujú sa desiatky konferencií, workshopov a neviem čoho, míňajú sa peniaze z EÚ a výsledok? Žiadny.

11.jpg

Tretí sektor učí Rómov nezmysly - zavárať, variť a štrikovať

Lebo sa investuje do nezmyslov a jednotliví „pomáhači Rómom" sa vzájomne vnímajú ako konkurencia, nenávidia sa. Z niektorých projektov doslova trčí, že keby sa tie peniaze vysypali do Dunaja, efektivita by bola rovnaká.

Presne tak. Kto, preboha, mohol schváliť projekt, v rámci ktorého sa majú Rómovia učiť zavárať ovocie? V osadách, v ktorých ľudia nemajú čo jesť! Veď tam ovocie ani nestihne dozrieť a už je zjedené.

Taký nezmysel sa naozaj udial?

Samozrejme. Ďalší schválený nezmyselný projekt bol o tom, že niekto ide učiť variť rómske ženy. Keby som mala na hlave klobúk, tak ho zložím a pokloním sa rómskym gazdinám za to, ako dokážu variť z ničoho. Na také nezmyselnosti tu niekto vyhadzuje peniaze ostatných. Ďalší nezmysel: projekt, v rámci ktorého chcel niekto učiť Rómky štrikovať a háčkovať. Rozumiete? Pomoc Rómom v treťom sektore zväčša funguje tak, že sa vymyslí hlúposť, ktorá nemá opodstatnenie, zrealizuje sa a navonok sa vykáže obrovský balík pomoci. Že nemala žiadny efekt? A koho to trápi? Dôležité je ukázať, že sa niečo robí, čo tam po tom, že sa všetko míňa účinku.

Deje sa to preto, lebo na riešení rómskej otázky sa priživujú aj paraziti, ktorí o komunite nič nevedia. Eurofondy a dotácie sú magnet. Kto by nechcel podnikať za peniaze iných?

Tí ľudia v živote neboli v osade, len si sadnú za stôl a debatujú, čo také by mohli spraviť pre Rómov. Vymyslia hlúposť, dostanú na ňu peniaze a my sa môžeme čudovať. Projekt sa po čase skončí a všetko je po starom. Róm však potrebuje prácu, nie sa učiť zbytočné veci typu zaváranie ovocia.

Raz sme inak boli siedmi Rómovia v USA. Sedeli sme na nejakom štátnom úrade, naši hostitelia vedeli, kto sme, jedna žena od nich sa však postavila a povedala: „My by sme vám chceli ukázať, čo je naša kultúra." Vzala kávu v umelom pohári a rozvážne, ako malým deťom, povedala: „Toto je káva a toto je lyžička." Myslela som si, že dostanem infarkt. Nikto okrem mňa sa neozval. Vzala som ten pohár a vmietla jej do očí, že kávu v takomto pohári pijeme vo vlakoch, inak len z krásnych porcelánových šálok. Vtedy pochopila, že nás to urazilo. Čo si to o nás vôbec myslia?

No čo, hlupáci sú všade, mali vás za hostí z banánovej republiky.

Jasné, ale viete, k čomu smerujem? Že takto pristupujú k Rómom mnohé projekty. A že predsudky nie sú len na Slovensku a len voči Rómom, ale všade. Koľkokrát prídete na západ a tam povedia „ach, to sú Slováci". Aj v USA sa nás celkom vážne pýtali, či sa stále živíme prácou na poliach.

Stále hovoríme o tom, čo je problém. Aké je však riešenie?

Priznávam, že na toto nemám odpoveď. Môžem hovoriť, čo chcem, tváriť sa veľmi múdro, ale univerzálne riešenie nevidím. Nevidia ho ani tí, ktorí sú za to platení. Ja ani nemám právo hlásať návody, lebo jedna vec je, že chodím do osád robiť reportáže, ale iná to, že potom idem domov, napíšem článok a žijem vlastný život. Tí Rómovia však v tej osade ostávajú a trápia sa ďalej. Treba nahlas povedať, že u nás vôbec neexistujú ľudia, ktorí by vedeli riešiť problémy Rómov. Nie sú medzi majoritou ani medzi Rómami. Bohužiaľ, ale je to tak.

14.jpg

Klameme si, že rómsky problém sa dá riešiť

Niektorí tvrdia, že by Rómom pomohla pozitívna diskriminácia.

Nie. Bola by som veľmi nerada, aby som šla na konkurz do zamestnania, kde by čakali aj lepší odo mňa, a šéf firmy by povedal, že ma berie len preto, lebo som Rómka a chce mi dať šancu. V žiadnom prípade. Možno je pozitívna diskriminácia potrebná, neviem, ale zo svojho hľadiska hovorím, že by som ju nechcela za žiadnu cenu. Túžim niečo dokázať vlastnými silami, nie z protekcie.

Keď si všetko zhrnieme, vyzerá to tak, že rómsky problém je neriešiteľný.

Áno. Každý sa to bojí povedať nahlas, ale je to tak. Klameme sami seba, treba však priznať, že nie, nedá sa to riešiť. Budem sa tešiť, ak sa ukáže, že sa mýlim. Každé štyri roky sa tu vďaka novej vláde síce zmení papierová koncepcia pomoci Rómom, ale aj o pár desiatok rokov budú stále bez práce a žiť v osadách v tých strašných podmienkach. Ten problém je neriešiteľný, lebo nikto na svete nepozná riešenie.

Potom je otázka, načo sa snažiť.

A máme to len tak zahodiť za hlavu? Keby kedysi neboli štúrovci, respektíve by si povedali, že kašľať na všetko, kde by sme dnes boli? Jednoducho dúfajme a pracujme na tom, aby sa to raz zmenilo, hoci to vyzerá beznádejne. Asi to chce nejakého Luthera Kinga alebo Gándhího. Musí prísť ČLOVEK, ktorý osloví tak Rómov, ako aj majoritu. Poznáte takého? Koľkí vyštudujú odbor sociálna práca a nejdú pracovať s Rómami? Čudujete sa im? Prečo by to robili? Majú sa boriť v blate a špine kdesi v osade?

Týmito názormi popudíte asi dosť Rómov.

Mám sa pretvarovať? Ja viem, že sa mi to môže vrátiť v diskusii, že mi budú nadávať. Poprieť samu seba však nedokážem. Mám takýto názor a nebudem ho meniť len preto, aby som sa zapáčila každému.

8.jpg

Akoby som vyhorela, som demotivovaná

Vaše noviny fungujú z dotácie Ministerstva kultúry. Kritik by sa spýtal, prečo by mal zo svojich daní sponzorovať práve vás.

Lebo sú to jediné rómske noviny na Slovensku, vychádzajú v nich články v slovenčine aj rómčine. Nemajú žiadnu šancu prežiť na trhu, pretože Rómovia v osadách za ne nikdy nezaplatia. Ok, môžeme ich zrušiť, ale čo potom? Necháme informovanosť Rómov v problémových oblastiach padnúť na nulu? Aj to je cesta, ale správna? Ak tu môžu mať dotované periodiká spisovatelia, Rusíni, Maďari a podobne, prečo by ich nemali mať Rómovia? Pôvodná myšlienka pri vzniku v roku 1991 bola práve o tom, aby sa do osád dostali aspoň nejaké noviny so správami, týkajúcimi sa života Rómov. A to sa darí, vychádzame v náklade viac ako 12 tisíc kusov.

Akú vysokú dotáciu máte?

To je rôzne, niekedy dva, niekedy tri milióny korún ročne. Závisí to od komisie. Redakcia má len troch členov, všetko Rómov, pracujeme na kolene. Snažíme sa tak, ako sa od začiatku snažila aj Danka. Stáva sa, že niekto si tie noviny predplatí, ale potom to zruší. My mu ich posielame naďalej, pretože vieme, že ak to tým Rómom nedáme, bude len horšie.

Prečo? Veď informovaní sú. Majú televízie, satelity. Ako majú pochopiť, že za služby sa platí?

Ale keď im ich nepošlete, oni nad tým ani okom nemihnú. A k tým televíziám - áno, tie sledujú, ale v nich nie sú informácie primárne o danej komunite. My sme im bližší, oboznamujeme ich s vecami, ktoré sa ich priamo týkajú. Čítajú nás aj integrovaní Rómovia, pre nich tam máme intelektuálnejšie ladené články.

Spomínam si, ako svojho času Danke telefonovala jedna Rómka, že na tej a tej strane čítala taký a taký článok. Práve takéto veci ju nakopávali, aby pracovala ďalej. Predstavu, že chudobná žena ide z osady kilometre niekam, kde je telefónny automat, vhodí doň päťkorunáčku miesto toho, aby za ňu kúpila pár rožkov, a to všetko len preto, aby jej povedala, že ju čítala, brala ako neskutočný zdroj energie.

Píšete básne, z ktorých sála smútok. Je to dôsledok pocitov beznádeje z toho, čo robíte?

Áno. Je to tak preto, lebo nie som šťastná. Nesúvisí to len s Dankinou smrťou, mám totiž pochybnosti aj o svojej práci. Je to problém, ktorý v sebe riešim každý deň. Možno som istým spôsobom vyhorela. Roky niečo robíte, snažíte sa a spätná väzba nulová. Cítim v sebe nepokoj, chaos, som demotivovaná. Je to tým, že nerobím poriadne svoju robotu? Neviem, naozaj nie.

Danka sa dokázala tešiť z neskutočných maličkostí, aj z takých, ktoré som ja nevnímala. Keď jej niekto povedal, že na titulke sa mu nepáči fotografia alebo jej farby, trápila sa tým a hľadala spôsob, ako to zlepšiť. Teraz celá ťarcha dopadla na mňa. Mám však pocit, akoby som zlyhávala, akoby som nežila vlastný život. Asi čakám, kým ma niekto nakopne a povie, aby som šla robiť niečo úplne iné.

Výber z poézie Denisy Havrľovej

SVETER ZO SLOV

Je ráno v ráne
vôňa chemického čaju
pod značkou ovocný
ma prenáša do vôní klamlivej ilúzie.
Papierové vrecúško je plné drobných klamstiev
pripravených na môj dotyk.
Stačí tak málo:
napiť sa z rozliatych myšlienok
a z jedného slova z poskladaných obrázkov
stvoriť vetu.

Obrázky svetla v blikajúcej tme v neopísateľnom slede
nevyslovených túžob
sklonených tvárou k ľudskej naivite
s výrazom pravdy
odrážajúcej klamstvo s pekelným výrazom
prehnanej reality, pletiem si sveter plný slov.
Kto povie pravdu, zapletie sa.
Pletieme slová, klbká rôznofarebných klamstiev,
ktoré sa rozplynú do pravdivých pravidiel
môjho nepokoja.

V hľadaní samej seba s myšlienkami len tak
pohodenými,
potkýnam sa o vety v rozkazovacom
podtóne
v prísudkovej časti predmetu
v rozvinutej následnosti
roztápajúcej sa zmätenosti v jednej vete
s otáznikom na konci.

SAMOTA

Niekto mi zavolal.
Pískal slová o živote.
Vraj je to taká koža
bez tela.
Polieval ma slovami,
až som vyschla.
Mokrá v duši,
suchá navonok.
Vo výklade figurín
predávajú pocity.
Niekto mi zavolal,
že už je vypredané.

NEPOKOJ
 

Nepokojná duša, nepokojné myšlienky
Tvorivo bezcieľne len tak s nahou predstavou o živote.
Zmietam sa v klbku nádeje s kostrbatou koncovkou šťastného života, 
ktorý nemá začiatok. 
Nepokojná filozofická myšlienka sa premení na prázdnotu, 
ktorá ma tvorí s otázkou bez odpovede.

DRŽ MA

Minúta po minúte a som v nej v jej náručí, teraz, už...
Objala ma, stratila som sa v nej...
Mlčím a zároveň kričím, nepočuje ma?
Drží ma!
Rozplývam sa  len tak do slastnej prázdnoty, 
môjho bez myšlienkovitého JA.
Drž ma, silnejšie, chcem cítiť tvoj pulz, 
ktorý sa prenáša do môjho srdca...
drž ma... samota... priateľka... MOJA...

ROZHODLA SOM SA MLČAŤ

Zamknuté myšlienky, otvorená myseľ.
Sopka nevyslovených túžob
čoskoro vybuchne.
Som pripravená na lávu pocitov?
Často krvácam z tupo ostrých slov.
Otvorené rany liečim dobre osolenými slovami.
Rozhodla som sa mlčať z úcty k slovu...

Sú vaše noviny slobodné? Môžu písať kriticky o „mocných" medzi Rómami?

Ako môžu byť úplne slobodné, keď žijú z dotácie? Nemôžu byť také z princípu, veď ich podporuje štát. Máme si klamať? Samozrejme, že v nich pustím všetko, čo považujem za dôležité, tak to robila aj Danka, ale... slobodné noviny?

Ako redaktorka som nezažívala tlaky, ktorým musela odolávať Danka, keď niečo vyšlo a okamžite sa začalo bombardovanie telefonátmi, že čo sme si to dovolili. Teraz je to na mne a môžem povedať, že to nie je sranda. Oficiálne sme mali v hlavičke napísané, že sme „nezávislé kultúrno-spoločenské noviny". To slovonezávislé tam už nie je, bolo by to smiešne. Môžem však prisahať, že kým som tam šéfredaktorkou, nikdy sa nestane, aby som sa ohla pred niekým, kto mi zavolá a povie, že tam musí byť taký a taký článok len preto, lebo si to niekto želá.

Ale skúšajú to, nie? Tipujem rómske „elity", teda samozvaných rómskych politikov, ktorých by síce nevolili ani vlastní, ale cítia sa dôležití, lebo ich na tlačovke, obrazne povedané, objíma Slota, respektíve iní, ktorí imitujú záujem o pomoc Rómom.

No, slovo elity je nepatričné. Kto sú, preboha, rómske elity? Vy nejaké poznáte?

Preto sú v úvodzovkách.

Samozrejme, divili by ste sa, kto všetko pozorne tie noviny číta. A veľmi, veľmi pozorne. Koľkokrát nás niekto napadne len za to, že sme čosi prevzali od TASR, lebo si neprečíta zdroj. Rovno nás obviní, akoby sme tú kritiku napísali my. Nedajbože kritizovať nejakého rómskeho politického predstaviteľa. Ak tak spravíme, vieme, že budú nasledovať telefonáty. Treba pritom jasne povedať - tí ľudia Rómom pomôcť jednoducho nevedia.

16.jpg

Išlo mi o ospravedlnenie od policajta, nie o peniaze

V roku 2002 sa o vás dozvedelo celé Slovensko vďaka tomu, že si od vás policajt v Jarovniciach pri podaní ruky vypýtal hygienický preukaz. Už to prebolelo?

Už áno.

Ako to celé bolo? Ľudia na detaily zabudli.

Robila som vtedy reportáž v Jarovniciach, kde policajti naháňali rómskeho chlapca, lebo mal niečo ukradnúť. Pripadalo mi normálne, že keď som dala priestor Rómom, logicky dám aj policajtom, aby vysvetlili, o čo ide. Prišla som tam a policajtovi som chcela podať ruku. Dnes mi každý hovorí, načo som to robila, policajtom sa predsa ruka nepodáva. Ale mne to pripadalo slušné, že prídem, poviem „dobrý deň, som Denisa Havrľová z novín Romano nevo ľil" a podám ruku. On na to, že na to musím mať hygienický preukaz. To bol neuveriteľný šok, dokonca mi tykal.

Ako ste reagovali?

Spýtala som sa ho, či si nemyslí, že slová, ktoré práve vyslovil, sú istým prejavom rasizmu. Neskôr to proti mne otočil, vraj som ho nazvala rasistom.

Nebol tam žiadny svedok?

Bol, šlo o niekoho, koho tam vypočúval. Ovplyvnil ho však vo svoj prospech. Vymyslel si tiež, že som sa predstavila ako novinárka z Markízy, čo je smiešne, veď som so sebou nemala žiadneho kameramana. Spýtal sa, že „odkiaľ môžem vedieť, že ty si novinárka?". Vytiahla som novinársky preukaz, na chvíľu ostal zarazený, ale potom sa spamätal. Pri odchode som mu povedala, že to nenechám len tak a on, že môžem robiť čo chcem, aj tak vyhrá.

Keďže ste toho policajta nemali nahraného na diktafóne, muselo vám byť jasné, že chýba dôkaz.

Jasné, ale rodičia ma viedli k tomu, že mám svoju hrdosť. Veď tam nešlo len o to, že ma ponížil ako Rómku, ponížil všetkých novinárov. Akým právom si odo mňa niekto pýta hygienický preukaz? Šla som do medializácie napriek tomu, že som vedela, koľkých si proti sebe popudím.

Viete, čo mi došlo do schránky? Anonymný list s vyhrážkami smrťou, na ktorom úplne chýbala moja adresa. Bolo tam uvedené len „Cigánska redaktorka, Prešov". Pečiatka bola bratislavská. Došlo mi to napriek tomu, že na obálke nebolo moje meno ani ulica... neuveriteľné. Taký tlak, aký som vtedy zažila, neprajem nikomu. Keby vtedy nebolo Danky, asi sa zosypem a všetko vzdám. Čím viac však na mňa tlačili, tým viac som bola presvedčená, že konám správne.

Ospravedlnil sa vám dokonca vtedajší minister vnútra Ivan Šimko.

Áno, všetci sa mi ospravedlňovali. Ale už vtedy som povedala, že mňa urazil policajt, nie oni.

Od policajta ste si vyslúžili trestné oznámenie za útok na verejného činiteľa. Ako sa to celé skončilo?

Tomu jeho oznámeniu sa každý, kto má pozná, smial. Ako som ja mohla napadnúť policajta? Výsledkom celej kauzy bolo nakoniec len to, že odišiel nejaký jeho šéf, lebo sa ho zastával (konštatoval, že sa nič nestalo, akurát si policajt splnil služobnú povinnosť a chránil si zdravie, pozn. autora). To ma malo umlčať. Mne však šlo o niečo úplne iné, o normálne ospravedlnenie, nič viac, nič menej.

Je nebodaj policajtom naďalej?

Myslím, že áno, akurát má nižšiu hodnosť. Dostal disciplinárny trest a to bolo všetko. Mnohí mi vtedy radili, aby som z toho vytĺkla finančné odškodnenie. Lenže mne o nič také nešlo, chcela som len ospravedlnenie. Kašľať na peniaze, šlo o princíp. Keby som sa na to vykašľala, nemohla by som si vážiť samu seba. Keď sa takto správal dotyčný ku mne, ako sa asi správal k Rómom z osady?

Ďalej som sa tým nezaoberala, ale viem, že ten policajt poškodil vlastným. Do Jarovníc odvtedy chodili neustále kontroly a stačilo, aby nejaký Róm povedal, že ten a ten policajt sa nesprával slušne, a vznikol problém. Len preto, lebo im kedysi zavaril kolega, ktorý v sebe nemal kúska slušnosti. Treba však povedať, že za celý môj život na Slovensku je toto jediný prípad, keď som sa stretla s urážkami len preto, že som Rómka.



Čítajte viac:http://www.sme.sk/c/4316830/denisa-havrlova-romska-otazka-je-neriesitelna.html#ixzz3PsNVebNL