Champlan

26.10.2014

Champlan is a small town about 50 km south of Paris. As everywhere, even there, in the woods, Roma migrants from the Balkans are hiding, they are trying to be invisible, especially for police. They are not always good at this… Police hunt them, send them to another state (to Romania and Bulgaria)… but they always come back.

Solutions are sought... Roma people solve the situation their own way, but it´s always better than if they only had to wait for a savior... Wherever the Romani people are, there is also a lot of children – And this is a compelling reason for us to go to them and offer them our:

"Akana me!" 

 
Toto Akana me bolo uskutočnené v rámci októbrového zájazdu do Olympie. Tip a kontakt na táborisko nám dalo združenie Cultures Robinson, ktoré sa podobným prípadom venuje a snaží sa im pomáhať: http://assoc.intermedes.free.fr/   
Pozvali nás do ich komunitnej záhrady, v ktorej pestujú s Rómami zeleninu, a potom, po malom občerstvení ideme rovno do táboriska. Zopár rómskych rodín tu prežíva v lese, v chatrčiach, bez vody, bez ničoho. Všetci sú prekvapení, aj naši, aj oni, ale ako spustíme našu improvizovanú prezentáciu, ostych hneď pominie, a postupne sa mladí aj starí pridávajú ku nám. Ako vždy, sú to veľmi silné emócie, zážitky na celý život.
 

Tancuje sa, spieva, debatuje. Na starších chlapoch vidno že celý život pracovali, boli súčasťou majoritnej spoločnosti. Tej, za Čaučesku. A teraz len prežívajú ako zvieratá v lese, policajti ich lovia, neustále prenasledujú... Divoké táboriská, divoký kapitalizmus. Niet div, že všetci svorne tvrdia že za Čaučesku im bolo lepšie...

Je zaujímave, že v podobných situáciách sú naši mladí  zneistení, nesvoji, ostýchajú sa a boja sa... prečo sa Rómovia boja Rómov...?  Zásadne si o tých druhých, ktorých nepoznajú, myslia že sú tí najhorší... Platí to pre úplne neznámych z druhého konca sveta, tak isto ako pre tých zo susednej osady... Ale tieto zábrany väčšinou rýchlo pominú a ide sa k  veci. Ako sa vám žije, z čoho žijete, ako prichádzate ku peniazom? Jazyková bariéra je rýchlo prekonaná, vlastne nie je žiadna, keď sa chce, tak sa každý ľahko dorozumie. Žije sa im ťažko, polícia im je stále v pätách, ale domov sa vrátiť nechcú, tam ich majú za menej ako nič... Naša intervencia sa rovná menšej atomovej bombe. Pozitívnej. Zo skúsenosti vieme, že keď ich stretneme aj po rokoch, tak si tento deň budú všetci pamätať. Mladí, keby mohli, tak by hneď išli s nami. Malá skupinka prosí či sa s nami môže zviesť do Paríža. Jeden z nich, Beldžian, krásne spieva, a celú cestu s Lukym na gitare, preberú všetky známe i neznáme pesničky. Takto nejako sme spoznali pred rokmi Mekleša, Isaja, a ďalších, ktorí sú teraz súčasťou našej skupiny a pohľadu na svet...