Saint Maixent l´École

 
 
Do Saint Maixent sme sa dostali úplne klasickou cestou, bez akéhokoľvek kontaktu, známosti, alebo odporúčania. Je to o to viac pozoruhodné, že odtiaľ sa potom odrazila celá naša "kariéra", lebo tam sem stretli Alaina Cluzela, ktorý naštartoval naše kontakty s Cioff, a všetky zájazdy ktoré potom nasledovali.
Ako to bolo? Jendoducho. V tom čase sme mali za sebou akurát náš prvý zahraničný zájazd do Tomblaine, a ináč nič. Veľmi radi by sme zase opäť niekam išli, ale kam? Nemali sme žiadny kontakt ani známych, nič o čo by sme sa mohli oprieť pri hľadaní nejakého odbytišťa pre našu produkciu. Neostávalo mi nič iné, len ako surfovať na internete, že či sa tam niečo nevyskytne. A tak som natrafil na Fetsival RIFE, v meste Saint Maixent, ktorý mal tento rok za tému Rómov, a názov tohtoročného vydania festivalu bol : "Cigánska cesta".
Ihneď som kontaktoval festival, ozvala sa mi jeho prezidentka, Annie Dabin, a už sme boli dohodnutí. Veď čo by sa im mohlo lešie hodiť ako originál rómsky súbor? V tom čase mali Rómovia na Západe určitý cveng, preto sa aj festival rozhodol pre túto tematiku, ale neozval sa im žiadny rómsky súbor, a neostávalo im nič iné, ako pozvať nie rómske súbory, akurát s tým, že každý z nich bude mať v svojom programe aj jeden cigánsky tanec. A aj to bolo dosť pofiderné, akurát Arméni, ako bývali členovia ZSSR mali takýto tanec (ktorý sme im hneď aj prebrali, bola to klasická ruská "Ciganočka", ale naši ho ešte teraz volajú "Armenský tanec").  
Čiže dohoda tu bola, ale ostávalo ešte nájsť financie na cestu. Klasickou cetou to nešlo, už bolo neskoro na podanie projektu, neostávalo nam nič iné, len sa pokúšať kde sa dá, mimo termínov a mimo oficiálnych chodníkov. Obrátili sme sa na splnomocnenkyňu vlády SR pre rómske kominity, Kláru Orgovánovú, a tá nám vyšla v ústrety, odsúhlasili sa finančné prostridky na cestu a mohlo sa ísť. Nebolo to síce až tak jednoduché, lebo vzhľadom na časovú tieseň, peniaze nám mali byť poukázané až po našom návrate, ale hlavne že budú, tak sme zháňali všetkými možnými spôsobmi financie na odchod, ale s tým, že sa to bude dať potom uhradiť.
Festival bol perfektný, o to viac, že všetko bolo po prvý krát, nové, prvý krát sme sa zúčastnili takého podujatia. Všetci boli ku nám veľmi milí, srdeční, ústretoví, spoznali sme sa tu so Xavierom, ktorý nám robil festivalového sprievodcu, a sprevádzal nás potom ešte pár rokov aj osobne. A stretli sme aj Alaina Cluzela a jeho ženu Anne-Marie. Alain je stálica Cioffských festivalov, jeden zo zakladateľov hnutia, nestorom festivalu v svojom rodnom Felletin, ale keď môže, tak nechýba na žiadnom podujatí Cioff, a každé leto trávi na cestách a obieha všetky festivaly. Tak sa stalo, že natrafil aj na nás, a ako nám potom hovoril, hneď na prvý pohľad ostal očarený. Zapáčili sme sa mu ešte prv ako nás uvidel na scéne, ako skúsený harcovník všetkého čo je späté s folkórom, hneď postrehol jedinečnosť nášho ansámblu a stal sa našim verným fanúšikom, sprostredkovateľom, priateľom.  
Keď Alain prvý krát, medzi dvoma vystúpeniami, podišiel ku mne, a spýtal sa ma či by sme mali záujem účinkovať aj na iných festivaloch, odpovedal som slušne, ale ledabolo, že áno, samozrejme, prečo nie... Z profesionálnej praxe som bol zvyknutý na takéto otázky, ktoré v drvivej väčšine nikam neviedli... Tu to bol ale pravý opak. Týmito pár slovami začala naša bohatá, priam neuveriteľná púť Cioff. Nasledovné roky sme sa, vďaka Alainovi, a tiež vďaka našej serióznosti, zúčastnili takmer všetkých festivalov Cioff vo Francúzsku. Každé leto sme sa vyberali na cesty, brázdili sme Francúzsko krížom krážom, z juhu na sever, z východu na západ, spoznali sme to, čomu Francúzi hovoria La France profonde - Hlboké Francúzsko. Krásna krajina. Krásni ľudia. Vždy a všade sme boli mimoriadne milo, prívetivo prijatí. Nikde ani náznak nejakého odstupu, alebo predpojatia. A pritom aj tu sú problémy s rómami... Naozaj, výnimočné, krásne zážitky. 
Vive la France! Nech žije Francúzsko!