Et puis nous avons rencontré Alain Cluzel, et sa femme, Anne-Marie. Alain est un inconditionnel de tous les festivals Cioff, un des fondateurs du Cioff, et aussi un des pères du festival de son Felletin natal. Il ne laisse passer pratiquement aucun évènement Cioff, tous ses étés, il les passe sur la route des festivals. C´est comme ca qu´il est tombé sur nous, et comme il nous l´a dit par la suite, dès qu´il nous a vu pour la première fois, il est resté sous le charme du groupe. Et cela même avant de nous avoir vu sur scène. En tant qu´expert de longue date en tout ce qui touche au folklore, il a tout de suite compris la spécificité de notre ensemble, sa particularité, qui le différencie des autres groupes folkloriques. Les Cluzels sont ainsi devenus nos fidèles supporters, intermédiaires, amis proches.

Lorsqu´Alain, pour la première fois, entre deux spectacles, est venu me voir pour me demander si cela nous intéresserait de participer aussi à d´autres festivals du même genre, j´ai répondu, poliment, mais un peu à la légère, que oui, bien entendu… De par mon parcours de musicien professionnel, j´ai été habitué à ce genre de déclarations enthousiastes, suite à une belle prestation, mais qui en général ne menaient à rien… Là, c´était tout le contraire. Avec ces quelques mots a commencée notre incroyable aventure Cioff. Les années qui ont suivies nous ont, grâce à Alain, et aussi grâce à notre sérieux, conduits à presque tous les festivals Cioff en France. Chaque été, nous partions sur les routes, nous avons traversé la France en long et en large, du nord au sud, d´est en ouest. Nous avons découvert la France profonde, la France véritable. Un pays magnifique, avec des gens magnifiques. Partout, où que nous allions, nous étions très bien reçus. Jamais le moindre soupçon d´un rejet ou préjugé quelconque. Et pourtant, ici aussi il y a des problèmes avec des roms… Vraiment, une très belle aventure, exceptionnelle, des souvenirs inoubliables.

Vive la France!

Práve sme sa vrátili z Festivalu Hudieb Detí Sveta – Medzinárodné Detské Folklórne Stretnutia v Saint Maixent l´École, ktoré sa konali od 9 do 17 júla.

To bolo ale dobrodružstvo !

Aby sme lepšie chápali o čo tu išlo, musíme sa vžiť do situácie a do kontextu ktroré predchádzali nášmu odchodu na zájazd. Vlastne nič nebolo menej isté ako samotný odchod, a to až do samého dňa odchodu ! Lebo potvrdenie o udelení dotácie zo strany úradu vlády sme dostali len deň pred odchodom. A potenciálny sponzor, ktorý sa javil veľmi sľubne, sa na poslednú chvíľu stiahol. Jedná sa o Open Society Georgesa Shorosa. Sucho a lakonicky nám oznámili že festivaly nie sú súčasťou ich projektovej stratégie. A pri tom ešte ani nie pred mesiacom nám dávali nádeje že budú participovať na financovaní nášho zájazdu. A z toho dôvodu sme v našej žiadosti na Úrad vlády udali menšiu sumu, keďže pôvodne sa mali obidve inštitúcie podieľať na spolufinancovaní projektu. Čiže nič z tejto strany, mimochodom, keď sme sa nedávno na nich obrátili s prosbou o pomoc pri hradení nákladov na školné pre dopelých rómskych kandidátov na maturitu, tiež nám odpovedali negatívne. Tak, nakoniec, nevieme čo podporujú, ale vieme prečo sú podporovaní – pre seba ! Ako mnoho iných, im podobných, môžu byť radi že je tak veľa biedy vo svete, u nás tak veľa Rómov, takto im nehrozí nezamestnanosť, stále budú mať koho zachraňovať od biedy, a hlavne s tou biedou nebudú mať nič spoločné… Tiež sme sa obrátili na Ministerstvo kultúry, Sekciu kultúry národnostných menšín. Odpoveď bola stále rovnaká – nie ! Dojímavý bol dôvod zamietnutia – naša žiadosť nebola formulovaná na správnom formulári a nebola podaná vo vhodnom termíne. Ale veď to vyplýva z podstaty našej situácie, že sme tak nemohli uskutočniť, keďže naša žiadosť reflektovala na mimoriadnu, nezvyčajnú a nepredvídateľnú situáciu.

Naše prvé kroky boli podniknuté zhruba v polovičke mája. Vtedy sme ešte mali slušnú nádej, dostali sme avízo že naša vec je na dobrej ceste. Ale ako plynul čas a kandidáti na financovanie odstupovali, nádej klesala. Ale to nám ešte ostávala famózna Open Society. Desať dní pred odchodom, už bolo treba sa rozhodnúť, lebo to bol posledný termín na vybavenie pasov, aby neboli predražené. A to sa nezmieňujem o klasickej predodchodovej situácii  – nevie sa kto pôjde, sú tu tí, čo chcú, ale iba ak tí druhí nepôjdu, iní zase už nechcú vôbec, a zas ďalší chcú aj keby čo bolo, atď… Ale, na to sme zvyknutí, a našťastie, tentokrát to nebolo až také hrozné.

Našťastie, pasový úrad v Kežmarku bol veľmi vstriečny, a urobil čo bolo možné, len aby deti dostali pasy. Vlastne, ako keby nám dali zľavu, bez toho že by z toho robili nejakú aféru alebo že by sa tým chválili. Ďalší veľmi zaujimavý a cenný jav – vytvorila sa malá sieť sympatizanotv, ktorí na rôznych úrovniach sa snažia nás podržať a podporiť kde sa dá. To je veľmi dôležité, najmä pri vybavovačkách v Bratislave. V tom čase máme ešte zopár dôležitých vystúpení v našom regióne, ktoré zvládame, ale ktoré si predsa len vyžadujú nemalú energiu. Máme ešte návštevu Arthua Giletta, bývalého riaditeľa Sekcie mládeže v Unesco, ktorý prichádza s ponukou medzinárodného futbalového turnaja ktorý by sa mal konať v tom istom čase ako náš festival. Keďže nič nie je isté, radšej postupujeme v oboch smeroch.

Pri tejto príležitosti sme stretli kežmarského primátora. Prekvapuje nás svojou štedrosťou. Keď sa dozvie že máme ísť na cesty, sám od seba nám ponúkne malé financovanie, čo doteraz bolo nepredstaviteľné. Žiaľ, onedlho sa dozvedáme pravý dôvod tohto náhleho zvratu situácie – Mestský úrad vysťahuje  rómske rodiny z centra mesta aby sa zmocnil ich bytov, a to bez akejkoľvek formy náhrady. Dali im akurát posledný odklad, aby to nešpatilo turistickú sezónu. Čiže berieme tie deti zo sebou na poslednú cestu, aby ich potom vyhodili na ulicu….

Nasledovné dni mali skúšky zvláštnu pachuť, teda pre nás, nie pre decká – tie už zažili všeličo. Našťastie, všetky tie zúfalé vybavovačky nás tak zamestnali a vyťažili, že sme nemali kedy myslieť na to čo bude potom. Je to priam ukážkový prípad – mesto sa chce zmocniť schátralých historických priestorov v ktorých žijú rómovia, nechá celú situáciu tak zdegradovať, že už sa nedá nič zachrániť, a ostáva len si rozdeliť koláč (aj keby sa našli peniaze na vyrovnanie nedoplatkov, je už neskoro, všetci sú pod ťarchou exekúcií a musia sa pratať. Pred mesiacom sme vchádzali do Európy a už ich sú tu maringotky, ako reišenie situácie zo strany radnice, veď sme nejakí humanisti !) Niet sa teda prečo sťažovať a ani lamentovať, všetko toto je humánne a banálne… Ale čo už, uvidíme keď sa vrátime, teraz je čas na odchod ! Rýchlo vybavujeme pasy, poistky, zúfalo zháňame medzi známymi prípadných sponzorov na občerstvenie počas cesty, čakáme na odpoveď zo strany Splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity, Kláry Orgovánovej. Samozrejme, keď sa im pokúšame dovolať, buď sú všetci na dovolenke, alebo pod rúškom profesionálnejho tajomstva nemôžu nič povedať, nemôžeme sa dopátrať po žiadnej sebamenšej inormácii.

Ale, keďže aspoň neoficiálne vieme, že je to na dobrej ceste (nepýtame horibilnú sumu, už sme aj trochu známi, a také gesto by mohlo ospravedlniť mnohé iné…), tak ideme na to ! Súbežne s našimi vybavovačkami, sa niečo podobné odohráva aj v Paríži, kde sa zháňajú financie na cestu na Slovensko pre skupinu gitanov z Pavillons sous Bois, aby mohli prísť si to rozdať s nami na futbalovom ihrisku, v rámci jedného európskeho projektu ktorý sa vlečie už dobré štyri roky. Ale žiaľ, oni nemali také šťastie ako my, nemali sa na koho obrátiť, ich rodiny a blízki im nemali ako pomôcť, tak zostali doma. A pri tom mali vo svojom tíme bývalého riaditeľa Unesca, ale aj tak sa im nepodarilo zabezpečiť financovanie ich projektu.

My, ak by sme nemali prísľub Marcela, a šek mojej mamy, tak by sme boli na tom rovnako. Na mŕtvom bode ! Lebo, hoci nám Úrad vlády deň pred odchodom oznámil že dotácia nám bola schválená, za čo sme nesmierne vďační, keby nebolo nezištnej pomoci našich blízkych, neboli by sme schopní vyraziť na cestu. Stal sa zázrak, tak nejako môžeme kvalifikovať to čo sa stalo. Pobyt v Saint Maixent, cesta, vystúpenia, stretnutia, perspektívy a ponuky do budúcna, to všetko bolo viac ako len sen, keďže väčšina zúčastnených si niečo také ani nevedela predstaviť.

No, ale už sme naspäť, obehávame bratislavské úrady aby sme mohli vyfakturovať cestu a konečne obdržať vysnívanú dotáciu a splatiť dlhy. Je to trochu zložité, nikto z kompetentných nevie povedať aké presne treba tlačivá a ani ako ich vyplniť. V najbližších dňoch budem musieť ísť do Bratislavy aby som to všetko dotiahol. A tiež aby som sa oboznámil s termínmi odovzdávania žiadostí o dotácie. Teraz ich zaplavíme žiadosťami na predpísaných formulároch a v presne stanovených termínoch, nech už nemôžu platiť žiadne jalové výhovorky... Na budúci týždeň máme jedno vystúpenie a intervenciu v médiách, a dúfam že už budem môcť odbehnúť do Paríža, kde mám tiež nemálo restov...