Autrans

Afficher l'image d'origine
 
22.7. - 30.7. 2009
 
V poradí  naša už druhá rezidencia v Autrans, vo francúzskom Vercors, bola prvou rezidenciou na ktorú sme prizvali aj skupinu rumunských rómskych detí z táboriska Hanul, pod vedením Mišu Boti a v sprievode Coralie zo združenia Parada.
Táborisko Hanul, 2008
 
Všetka česť našim priateľom Joelle a Joel, zo zboru Solorma, ktorí všetko zorganizovali a dokázali sa prispôsobiť našim počtom. S počiatku nás malo byť 25, v skutku nás bolo 35 a k tomu ešte prišlo 12 Rumunov s doprovodom, takže nás bolo nakoniec dokopy 50...!
Že by to povestné "dobrých ľudí sa všade veľa zmestí"... V tomto prípade každopádne dobrí ľudia boli naši hostitelia a dokázali sa vyrovnať s úskaliami osudu ktoré sme im nadelili.
(Hanul bol najväčším rómskym táboriskom posledných rokov. Rozprestieral sa priamo pod nájazdom na diaľnicu na severo-východe Paríža, a vyše tisíc rumunských migrantov v ňom prebývalo v chatrčiach, do roku 2010, keď bol tábor zlikvidovaný.)
 

 

Afficher l'image d'origine

Kesaj Čhave: víťazstvo nad fatalitou

Na to aby sa dostala  skupina rómskych detí zo svojich osád z okolia Kežmarku,  na Slovensku, až do kultúrneho domu v Autrans, bol potrebný celý reťazec lásky a solidarity. V prvom rade neochvejná vôľa jedného muža: Ivana Akimova, ktorý sa už viac ako 7 rokov venuje deťom z rómskej osád a neprestajne bojuje proti jedinému nepriateľovi: fatalite.

Následne, dobrá vôľa Joelle Doutreix, Patricia Chicot, OVE (Centrum pre sociálne odkázaných mladistvých), a Joel Truffa, umelecký vedúci skupiny Solorma, ktorá zabezpečila, tu na mieste, logistiku a ubytovanie. A nakoniec, prirodzený talent, vitalitu a radosť zo života týchto detí od inakadiaľ, nič nemajúce, s jediným majetkom ich vlastnou kultúrou, ale aj tie pohľady, ktoré vás, zrazu, mihom sekundy, oslovia.

Tí, ktorí videli spievať a tancovať Kesaj Čhave, dievčatá a chlapcov, pod balalajkou Ivana Akimova, ich nikdy nezabudnú!

Krása tohto predstavenia vyráža dych.

Od prvých sekúnd sa hrdlo zviera, ostávame okúzlení aj po skončení predstavenia.

Je to tým, že mimo tých detských hlasov, je tu všetko, to – nevypovedané, toho sveta ktorý nesmie zomrieť...

Jean-Claude Prevost, Le Dauphiné Libéré, mardi 24 juin 2008