Tlač 2013
Kesaj Tchave prebrázdili Európu krížom-krážom
Letné štvortýždňové turné súboru Kesaj Tchave sa skončilo. Spievajúce a tancujúce deti spod Tatier pod vedením Ivana Akimova prebrázdil bezmála 8 000 km na cestách Európy. Spoznali pláže Stredozemného mora v blízkosti povestného Cannes a Saint Tropez, pohoria Cevennes, zastavili sa na púti v Lourdes, ďalej pokračovali až ku Atlantickému oceánu, a po návrate domov, hneď na druhý deň ešteodišla malá skupina na festival na Ukrajinu. Ako povedal Ivan Akimov po návrate na Slovensko - Európa krížom – krážom!
Turné ktoré ostane v spomienkach rómskych detí navždy ako jedinečný zážitok, ako spoznávanie sveta, spoznávanie samých seba. Cenná skúsenosť ktorá sa nedá zaplatiť. Vďaka nej štyridsať detí z kežmarského regiónu účinkovalo na folklórnych festivaloch, kultúrnychpodujatiach. Vystupovali aj v táboroch francúzskych Manouches a na sídliskách južných Gitans. Už tradične sa zájazdu zúčastnili aj mladí Rómovia z táborísk balkánskych migrantovokolia Paríža. Mladí sa spoznávali navzájom. Mohli porovnávať, mohli sa cez iných pozrieť sami na seba, cez svet na život rodiny, v ktorej doma vyrastajú. Turné je totiž nielen o vystúpeniach. Každoročne je aj o desiatkach, ba stovkách podnetov, ktoré by doma, v osadách a ich biede deti nikdy nezažili. Také cestovanie po svete je ako rok poctivého štúdia. Rok štúdia na univerzite, ktorá sa volá Život.
„Odozva bola všade viac ako priaznivá,“ povedal pre naše noviny na margo turné Ivan Akimov a dodal, že tak ako vždy aj tentokrát prejavili o súbor Kesaj Tchave záujem médiá. Čitatelia sa sami môžu i ich záujmu presvedčiť na stránke: https://lautretv.fr/actualites/video/concert-des-enfants-tziganes_107. Súbor, sa tak, ako to pomaly už býva zvykom dostal aj tentokrát na titulné stránky tlače. Ako zaujímavosť, ako atraktivita. Ale nie len o súbore Kesaj Tchave bola reč vo francúzskych novinách. Dňa 8 augusta sa Rómovia dostali na titulky novín aj z úplne iného dôvodu. Známy francúzsky denník Liberation zverejnil veľkú fotku Rómov s otázkou: "Roms - Quelles solutions? Rómovia – Aké riešenia?". Táto téma je zjavne vo francúzskych médiach stále aktuálna. „Zhodou okolností, práve 8 augusta sme mali aj my prvé stránky v Centre Presse a v Midi Libre. Bez otáznika.... len s konštatovaním že sa to všetkým páčilo a že aj také sú možnosti.“ povedal Ivan Akimov a dodal: „Nie sme schopní formulovať odpovede na tak pálčivé otázky ako kladie Liberation. Nie sme ani jasnovidci ani politici. Ale 8 augusta, ako i počas celého mesiaca zájazdu, a koniec koncov i počas celého roka príprav na zájazd, sme dokázali že nepotrebujeme otázky a ešte menej premúdre odpovede, stáčí trocha dobrej vôle a všetko sa dá... Ale je zatým nenormálne veľa úsilia, priam driny, ktorú všetci účinkujúci podstúpili. Aj keď sa jedná len o jednoduché cigánske tančeky a pesničky... Nuž a práca, tá má aj výchovný charakter...“
Naozaj, človeku nedá neporovnávať. Tisícky rómskych žiakov roky končí školu v nízkych ročníkoch. Učitelia tvrdia, že nemajú radi školu, nemajú záujem o vzdelanie, nechcú sa učiť... Tisíce dôvodov miesto toho, aby dospelý zmenil prístup. Seba. Aby sa začal pýtať, prečo je správanie toho jeho „zlého“ žiaka take, aké je? Zlé. Aby začal uvažovať, čo je treba zmeniť , aby sa žiak v škole cítil dobre, aby chcel, aby chápal, že učenie má zmysel... A potom, sú tú iní dospelí. Ktorí sa netvária, ale žijú. Ktorí učia, aj keď neučia. Ktorí vzdelávajú, hoci sú prázdniny. A ktorí spôsobia, že tým „ich deťom“ sa práve tieto prázdniny hlboko vryjú do srdca. Možno práve preto, že celý ten prázdninový pobyt v zahraničí bol organizovaný naozaj zo srdca.
Daniela Obšasníková, Romano nevo ľil, december 2012
Kultúra
„Zájazd slovenského hudobného súboru Kesaj Tchave povedie cez Paríž, počas zahájenia Čiriklif, umeleckého centra založeného Déliou a Alexandrom Romanes. Objavte tieto dve udalosti hlavného mesta, od 23 do 26 marca a v rôznych mestách zájazdu Kesaj Tchave.“
Kesaj Tchave, z ulice na scénu, zo scény do školy...
Po viac ako desiatich rokoch umeleckých aktivít s deťmi ulice, uspievajúc tak v osadách ako v mega-sálach (Zénith de Paris...), si Kesaj Tchave zavesili na plece popri gitare aj aktovku do školy. Helena a Ivan Akimovi, zakladatelia a animátori skupiny, otvorili v Kežmarku rómske gymnázium, určené populáciam rómských osád z okolia...
Gymnázium ponúka svojim žiakom možnosť pokračovať v štúdiách až po maturitu aj s rómštinou ako cudzím jazykom. „Dúfame že sa nám podarí prejsť s rómštinou z cudzieho jazyka na jazyk vyučovací“ hovorí Ivan Akimov. „Aby rómske deti už neboli viac cudzincami v ich vlastnej krajine, aby sa náš svet učili a chápali so svojimi slovami, aby sa tento svet stal aj ich svetom. V tomto ojedinelom zápase, ktorým je vzdelanie, ktorý si každý privlastňuje, ale málokto kto sa vskutku aj angažuje, je prvotným cieľom zájazdu najprv odbúrať kalorické nedostatky detí. A potom nazbierať potrebné financie na nájom školy. S tancom a spevom. Veru, tak, po cigánsky... keď to inak nejde!““
Viď program zájazdu Kesaj Tcahve: https://kesaj.blogspot.fr
Depéches Tsiganes, marec 2013
Decká na Východe – Rennes od 25 do 31 marca
... v skutku, súbor Kesaj Tchave sa vymyká z rámca rôznych fanfár a hudobných skupín, keďže projekt štartuje v rómskych osadách okolia Kežmarku, na Slovensku, z iniciatívy Ivana Akimova (profesionálny hudobník, ktorý bude prítomný na večierku 27 marca v MJC Bréquigny) a Heleny Akimovej (socialnej pracovníčky). Kolektív, založený spočiatku ako platforma ktorá sa snaží pomôcť, skrz hudbu a tanec, mladým Rómov v ťažkostiach. Dnes sú to podarené predstavenia, farbisté a podmanivé ktoré najlepšie vystihujú realitu tohto projektu. Niet sa čo diviť že poriadateľom ležalo na srdci venovať Kesaj Tchave celý jeden týždeň a zamerať ich pobyt na výmeny a spoločné aktivity s deťmi z rennanských škôl alebo aj s hudobnou školou zo Saint-Aubin d’Aubigné.
Mômes a l´Est, utorok, 19 marca 2013
Kultúrna akcia okolo cigánskej hudby vo štvrtiach Blosne a Bréquigny
Pri príležitosti festivalu « La Tête à l'Est, sa Kesaj Tchavé vracajú do Rennes. Miestne združenia « YEPCE » a « La Tête à l'Est » si priali zorganizovať hudobné dielne s renanskými školákmi a s rómskymi hudobníkmi z Východnej Európy.
Pri príležitosti tejto rezidencie, je renanské publikum pozvané objaviť slovenskú skupinu tanca a hudby Kesaj Tchave. Koncerty, stretnutia a výstavy cielia k valorizácii kultúrnych iniciatív Rómov, poskytnúť inú reprezentáciu ako jedine obmedzený obraz žobrania. Udalosti naplánované v Kultúrnom dome Bréquigny budú favorizovať stretnutie medzi renanskou populáciou a aktérmi príbehu Kesaj Tchave.
Ouest-France / Bretagne / Rennes / Archives du mercredi 27-03-2013
Kesaj Tchave strávia týždeň v Rennes
Tento týždeň, Kesaj Tchave, hudobná a tanečná skupina zo Slovenska bude mať zastávku v Dome kultúry Bréquigny. V utorok, skupina pozvala žiakov zo školy Torigné aby sa pridali ku nim na scénu. Ivan, zakladateľ súboru podčiarkuje: „Prišli sme, a stretli sme mladých ktorí perfektne pracovali.“ Merveille-Christelle, 10 rokov, je nadšená: „ To je česť môcť stretnúť Kesaj Tchave a zúčastniť sa na ich koncerte.“ V stredu poobede, Kesaj Tchave predviedli svoje show. Posledný koncert bude v sobotu.
Tento zájazd má aj ďalší cieľ: „Je to 10 rokov čo berieme na scénu deti z ulice a dnes ich chceme dostať do školy. Otvorili sme v Kežmarku rómske gymnázium kde budú deti môcť študovať v rómštine, aby sa mohli vyvíjať bez toho aby zapreli sami seba. Výťažky z koncertov nám pomôžu financovať gymnázium“, načrtá Ivan.
MJC Bréquigny, 15 av. Graff, tél. 02 99 86 95 95.
Kesaj Tchave roztancovali a rozospievali Rennanov!
Súbor rómskych hudobníkov a tanečníkov Kesaj Tchave uzavrel tento víkend festival Tete a l´Est. Všetok výťažok z príjmu koncertu ktorý sa uskutočnil v Dome kultúry Bréquigny, bol odovzdaný súboru aby mohol pokračovať vo svojich aktivitách s rómskymi deťmi kežmarskej oblasti, odkiaľ pochádza skupina. Obzvlášť na rozvoj rómskeho gymnázia, ktoré vytvorili vďaka príjmom zo zájazdov.
Tento projekt bol uskutočnený vďaka renanskému združeniu Yepce, založenom v 2004 na promóciu európskych umelcov.
Johann, zaladateľ, hovorí: „Veľmi rýchlo sme sa zamerali na Kesaj Tchave. Vytvárame komunikačné nástroje na promóciu skupiny. Koordinuje projekty v spolupráci s Kesaj Tchave, ktoré sa uskutočňujú vo Francúzsku“. Kesaj Tchave opustili Rennes aby pokračovali vo svojom turné na juhu Francúzska.
Ouest-france, marec 2013
Rómska kultúra v Magic Mirror
Tridsať sedem mladých rómskych umelcov vo veku od 9 do 20 rokov, mali včera predstavenie v Magic Mirror pred ďalšími mladými divákmi, pochádzajúcich z gymnázií a lýceí mesta, ktorí prišli objaviť rómsku kultúru skrz piesne, hudbu a tanec.
Združenie Kesaj Tchave, založené v r. 2000 Ivanom Akimovom, profesionálnym hudobníkom a Helenou Akimovou, sociálnou pracovníčkou, si dalo za cieľ pomáhať mladým Rómom v ťažkostiach.
Asociácia ADDAP 13, pôsobiaca v prevencii detí v nebezpečenstve bola nápomocná pri hľadaní ubytovania a miest vhodných na ich účinkovanie.
Ich vystúpenie je zmes tradícií komunity vkorenenej v emotívnej hudobnej reprezentácii, ale aj zmodernizovanej súčasnými hudbami. Tradícia a modernosť pre túto kočujúcu skupinu korá už mohla navštíviť Sociálne centrum Quartiers du Sud, zúčastniť sa karnavalu v škole Gouin a prezrieť si Staré mesto a okolie jazera Berre. Štyri dni v Istres a posledné vystúpenie včera večer.
Istres Infos, apríl 2013
Festival na spríjemnenie stretnutí medzi Rómami a „Gádžami“
V rómštine „Latcho Divano“ znamená „pekné stretnutie“. A vskutku k stretávaniu pohľadov – ale aj predsudkov, sa už 6 rokov viaže tento kultúrny a angažovaný festival, ktorý pokračuje až do pondelka: 8 apríl je Romano dives, medzinárodný deň Rómov, významné výročie, oslavované už 42 rokov.
V napätom kontexte, v ktorom sú Rómovia v Marseille, tak ako aj inde, vyháňaní, a niekedy aj napádaní, a kde majú autority ťažkosti s integráciou tejto chudobnej populácie prichádza-júcej z Rumunska a z Bulharska, Latcho Divano ponúka nič menej ako upokojenie. Bez tlaku fantazmu a strachu, čo zostáva? Jednoducho a proste ľudia a prekypujúca kultúra.
Včera, sa na priestranstvo táboriska Kočovníkov, v Saint Menet, medzi železničnou traťou a diaľnicou A 51, premiestnil festival. Ráno, ženy z tábora pripravili mäsitý pokrm pre návšte-vníkov, a za ten čas prebiehala stáž rómskeho jazyka. Bola to tiež príležitosť objaviť fotogra-fickú výstavu „Medzi dvomi priestormi“, peknú prácu o stretnutí medzi kočovníkmi a usa-dlíkmi, realizovanú Mediatékou Penne-sur-Huvaunne, Centrom voľného času La Farandole a Centrom robotníckej kultúry v teréne, v Saint Menet. Avšak kvôli dažďu museli byť tvorivé dielne, naplánované na odpoludnie, zrušené. Ale nie „veľká udalosť“, koncert slovenskej rómskej skupiny, Kesaj Tchave, v suteréne sociálneho centra.
Zložený z detí a z adolescentov, súbor sa zrodil v slovenských rómskych osadách začiatkom rokov 2000. Jeden človek, Ivan Akimov, išiel hľadať tieto zbedačené detváky, aby z nich spravil spevákov, tanečníkov, hrdých nositeľov rómskej kultúry aj za hranicami svojej vlasti. „Fungujú na energiu“, usmieva sa Yann Zurawczak, zodpovedný za komunikáciu v Latcho Divano. V Saint Menet, kde t.č. žijú maďarskí Rómovia, sa stretnutie udialo v jednoduchosti, oslavou a zábavou.: „Na koniec, všetci začali spolu spievať kantik“, teší sa Chaima Lasoued, zo Sociálneho centra. „Táto pieseň sa volá Ricardo, a všetky rómske deti ju poznajú, hovorí o Bohovi!“, tvrdí mladá evanjelistická mamička.
Po tomto silnom stretnutí, Kesaj Tchave nastúpili do svojho autobusu, smerom na Cours Julien, kde skupina dávala v ten istý večer koncert pre širokú verejnosť. Latcho Divano pokračuje dnes od 9h30 do 13h, so stážou iniciácie do rómskej kuchyne, v priestoroch Addap 13, spojeným s degustáciou o 13h. V pondelok o 17h dielňa kreslenia, a koncert o 20h v parku Léon Blum.
Delphine Tanguy
La Provence, apríl 2013
V hodine Rómov...
Obdivovať výstavy, pozerať filmy, pripravovať cigánsku kuchyňu, hovoriť po rómsky, počúvať hudbu, tancovať v rómskom štýle... skrátka, nastaviť sa na slovenský čas, hŕstku dní, po dobu trvania 6-eho Festivalu Latcho Divano. Zoom na kultúru tejto krajiny, ktorej Košice sa delia s Marseille o názov Európske hlavné mesto kultúry. Medzi silnými momentmi tohto slovenského vydania: originálna výstava miešajúca kombinujúca fotografie a písanie, výsledok mesačnej umeleckej rezidencie v uplynulom januári, Expozícia ktorá bude tiež prítomná na Festivale Menšín v rámci Košíc 2013, premietanie dokumentárov natočených novinármi Romskej tlačovej agentúry (MECEM), jedinečnej tlačovej agentúry svojho druhu ktorá realizovala prácu o Rómoch z pohľadu Rómov. Hudba a tanec s príchodom Kesaj Tchave, emblematického kolektívu tridsiatky mladých Rómov zo Slovenska, ktorí ešte nie tak dávno žili v osadách z ktorých boli odídení... Títo puberťáci, ktorých úspech z ďaleka presahuje hranice, a stali sa jedným z mnohých priveľmi neznámych príkladov Rómov ktorým sa podarilo prekonať exklúziu ktorej sú priveľmi často obeťami.
Alexandra Cefai
Marseille Hebdo, marec 2013
Kesaj Tchave strávia týždeň v Rennes
Tento týždeň, Kesaj Tchave, skupina rómskych piesní a tancov, má zastávku v Dome kultúry Bréquigny. V utorok, súbor pozval žiakov školy Torigné s nimi na scénu, Ivan, vedúci zakladateľ súboru podčiarkuje: “Prišli sme a stretli sme týchto malých ľúdkov ktorí perfektne pracovali“ Merveille-Christelle, 10 rokov, je nadšená: „Je nám cťou že môžeme stretnúť Kesaj Tchave a zúčastniť sa koncertu“. V stredu poobede Kesaj Tchave dávajú show. Posledný koncert je v sobotu.
Tento zájazd má o jeden objektív naviac: „Už to je 10 rokov čo berieme deti z ulice na scénu, a dnes im chceme umožniť ísť do školy. Otvorili sme v Kežmarku rómske gymnázium, kde sa budú môcť deti učiť aj v rómskom jazyku, aby sa mohli rouvíjať bez toho aby sa nezapreli. Výťažok zo zájazdu nám umožní financovať gymnázium.“ vraví Ivan.
Ouest-France, 37 marec 2013
Koprodukcia Latcho Divano a Marseille – Provence, európske hlavné mesto kultúry
Silný moment 6-eho Latcho Divano, festivalu cigánskych kultúr, Kesaj Tchave (deti víly), to je predovšetkým príbeh ktorý začal v roku 2000 v rómskych osadách pri Kežmarku na Slovensku. Najprv, vytvorené Ivanom Akimovom, umelcom a vychovávateľom, aby pomohol skrz hudbu a tanec mladým Rómom s ťažkosťami, súbor si skoro získal široké publikum na Slovensku, potom v Čechách, Maďarsku, Poľsku, Švajčiarsku, Francúzsku... Ich repertoár, šitý na mieru, sa skladá z obľúbených skladieb mladých, pochádzajúcich zo súčasného slovenského repertoáru, ale aj z textov viac tradičných. Kesaj Tchave, to sú tiež hlavne tanečníčky a tanečníci ktorí skvele metisujú tradičné choreografie a viac aktuálne tendencie, čiže tridsiatka umelcov na scéne... To všetko vytvára vysoko koloristú show, s neodolateľne komunikatívnou energiou a radosťou!
Ivan Akimov, ktorý sa ujal týchto mladých z osád, predstaví aj pedagogickú a sociálnu akciu Kesaj Tchave: stretnutia medzi publikom a umelcami budú spestrovať predstavenie, na jedinečné a štedré stretnutie s týmto nie obyčajným súborom!
Parisien – Marseille, marec 2013
KROMPAŠSKÝ spravodajca
Deň Rómov oslávilo temperamentné vystúpenie súboru Kesaj Tchave
11 apríl 2013
Detský rómsky folklórny súbor KESAJ TCHAVE/DETI KESAJ z Kežmarku potešil v piatok 12. apríla svojím vystúpením všetkých prítomných v krompaš skom Dome kultúry.
Zúčastnili sa ho deti zo Špeciálnej základnej školy a zo Základnej školy na ulici SNP, ale aj primátorka mesta Ing. Iveta Rušinová, ďalšíreprezentanti mesta a tiež členky Komisie sociálnej, zdravotnej, bytovej apre rómsku komunitu, ktorá pôsobí pri mestskom zastupiteľstve. Im a vedúcemu oddelenia školstva Ing. Jánovi Znancovi patrí poďakovanie za zorganizovanie tohto milého podujatia, ktoré v spolupráci smestom pripravili pri príležitosti Medzinárodného dňa Rómov. Podľa predsedníčky komisie Oľgy Dzimkovej, ľutovať môžu deti zo škôl, ktoré sa neprišli pozrieť na temperamentné, srdečné a inšpirujúce vystúpenie Kežmarčanov.
Hoci všetci účinkujúci sú z osád, ich umenie iba pred pár dňami obdivovali počas zahraničného turné vo Francúzsku. Už tradične, 35 detí súboru absolvovalo tisíce kilometrov od Atlantiku po Stredozemné more a účinkovali aj vParíži, Rennes či Marseille. Hoci sa domov vrátili iba 8. apríla, práve na Deň Rómov, prišli nás potešiť aj do Krompách. Značná časť produkcie Kesaj Tchave je zameraná práve na školské publikum a aj tu ukázali, že s deťmi v hľadisku to vedia. Za
zmienku stojí, že deti zo súboru sa podieľali na natáčaní filmu Cigán od Martina Šulíka, ktoré prebiehalo v Richnave a vKrompachoch. Kto videl film, mal možnosť viacerých malých hercov spoznať na javisku. Aj podľa členky komisie Anny Mosinovej, bolo ich vystúpenie veľmi
motivujúce, najmä keď vedúci súboru Ivan Akimov pred žiakmi zdôraznil, že okrem tanečného a speváckeho umenia kladie u „svojich“ detí veľký dôraz na
vzdelávanie. „Učiť sa, učiť sa, učiť sa,“ znelo z jeho úst opakovane. Súbor pôsobí v rámci Občian
skeho združenia Kežmarský hlas, ktoré Ivan Akimov spolu s manželkou Helenou založili v roku
2000. Inšpirátorkou im pritom bola Anna Koptová, riaditeľka Nadácie „Dobrá rómska víla“z Košíc.
Súbor sa snažil osloviť mládež, koncentrovanú na rómskej ulici, zapojením do kultúrnych aktivít.
Práve hudba, tanec a spev sa stali prostriedkom pre nadviazanie komunikácie a zároveň začiatkom
rôznych vzdelávacích aktivít, od doškoľovania žiakov z nižších ročníkov, zdravotnú a hygienickú osvetu, až po občianske uvedomenie. „Všetky tieto aktivity sa stali prostriedkom pre rozvoj a
utuženie základných medziľudských vzťahov, ktoré doposiaľ úplne absentovali, a to aj v rámci takej malej komunity, akou je jedna mestská ulica. Skôr, ako riešiť problémy s majoritou, sme sa chceli otvorene pozrieť do našich vlastných radov a postupne sme sa snažili prekonávať naše vlastné predsudky voči nám samým,“ uviedol I. Akimov. Pripúšťa, že to nebolo jednoduché, ale nevzdávali sa. Dnes sa môžu pochváliť aj gymnáziom, na ktorom deti zo súboru študujú. „Je to
riadne gymnázium iba s tou výnimkou, že k maturitným predmetom patrí rómsky jazyk. Nesnažíme sa ich naturel maskovať ani potláčať. Keď majú prestávky, tak nechávame priechod ich temperamentu, ale keď musia pracovať, tak sme na nich prísni,“prezradil I. Akimov, ktorý sa u detí teší obľube, ale aj veľkému rešpektu. Ako povedal, pobadal, že deti samé cítia, že potrebujú
disciplínu a stanovenie istých mantinelov. „Vsadili sme na mládež, na deti. Oni sú hnacou
silou všetkých našich aktivít. Dokážu to, čo si my, nechtiac uväznení vo vlastných stereotypných predstavách, ani nevieme predstaviť.
Iniciátormi, tvorcami a aktérmi umeleckej výpovede sú v prvom rade deti. Ich prirodzená spontánnosť, hravosť anespútaná radosť z účinkovania, to sú ich hlavné tromfy pri interpretácii rómskej hudby. Neudržiavajú nejakú domnelú tradíciu, alebo folklór. Oni tou tradíciou a folklórom bytostne sú,“
dodal.
Viera Horniaková
KESAJ TCHAVE v Kamenici nad Cirochou
V Dome kultúry v Kamenici nad Cirochou sa v utorok 3. Decembra o 11.30 hodine uskutoční koncert rómskeho súboru KESAJ TCHAVE. Tento už renomovaný súbor sa venuje kultúre rómskej komunity v Kežmarku a v okolí a úzko spolupracuje aj s rómskymi migrantmi z Balkánu. Účinkoval na viac ako 60 zahraničných festivaloch, kde prezentoval kultúru slovenských Rómov, ale ťažisko ich činnosti spočíva v kultúrno-osvetovej práci v rómskych podtatranských osadách.
Repertoár súboru pozostáva z rómskych piesní a tancov, ale spracúva i kultúru okolitých národov s osobitným espritom, pod ktorý sa podpísal jeho umelecký šéf i manažér Ivan Akimov, ktorý je zároveň i vedúci kapely a jej sólista-hráč na balalajku. Balalajka síce nie je typickým rómskym nástrojom, ale úzko súvisí s minulosťou šéfa súboru. Jeho starí rodičia, pôvodom ruskí šľachtici, emigrovali zo strachu pred boľševikmi do Československa, rodičia pred Rusmi do Francúzska, kde v Paríži v ruskej diaspore sa Ivan naučil hrať na balalajku. Srdce ho ale pritiahlo opäť na Slovensko. Zaľúbil sa do rómskej dievčiny a stal sa sólistom v PUĽS-e v Prešove. Po nežnej revolúcii sa vrátil opäť do Paríža, kde hrával v renomovaných ruských kabaretných podnikoch. V súčasnosti sa venuje kultúrno-osvetovej činnosti v rómskych komunitách pod Tatrami, v kraji ktorý si zamiloval.
Koncert sa uskutoční v rámci rómsko-rusínskeho projektu Pod jednou strechou a je financovaný s pomocou grantového systému Úradu vlády SR – Kultúra národnostných menšín. Realizuje sa v spolupráci s Obecným úradom v Kamenici nad Cirochou, Vihorlatským osvetovým strediskom v Humennom a Súkromným centrom voľného času Ptičie. Všetkých záujemcov srdečne pozývame.
Miroslav Kerekanič
Podvihorlatské noviny, 2.12.2013
Ivan Akimov: Viem, čo je to byť iný
Pri našom ostatnom stretnutí nás Ivan Akimov privítal s komiksom v ruke. S komiksom nie hocijakým. Vytvorili ho totiž známi francúzski autori a Kesaj Tchave so svojím umeleckým vedúcim sú v ďaka tomu zrazu aj komiksové postavičky... I. Akimov hodnotí veľmi pozitívne tento spôsob ako povedať niektoré závažné veci. „Pútavo, takpovediac - ľahko stráviteľné. Nijako sa to nepodlizuje divákovi a navyše informácia čo ako závažná sa môže dostať do rúk a do vedomia každému. No a z nášho súborového - osobného hľadiska, je sranda byť postavičkami z komiksu. Za tou srandou je ale všetko ostatné. Čo má vlastný rozmer. Novú výpovednú hodnotu. To je tá svetlá stránka tých všetkých kapitol, ktoré mapujú určitú realitu,. Treba povedať, že krutú realitu. V nej je náš príbeh ako nejaké svetlo. V tom temne.“
O tom, o svetle v temne i o tom, čo súčasný francúzsky veľvyslanec na Slovensku Jean-Marie Bruno nazval výkladnou skriňou slovensko francúzskych vzťahov – o Kesaj Tchave a o tom, kto a čo za týmto neprehliadnuteľným, priam ako ekrazitom energiou nabitým súborom je i nasledujúci rozhovor.
- Začnime tým, aká bola vaša cesta k Rómom? Máte manželku Rómku. Poznali ste Rómov aj pred stretnutím s ňou?
Všetci dobre vieme, že povedať Róm, to je ako povedať tridsať možností. A každá môže byť pravdivá. Ak sa mám ja sám definovať - tak som emigrant. Mal som dvanásť rokov keď som emigroval, ešte za Pražskej jari. Je pravda, že z môjho osobného pohľadu, Rómovia - to je niečo, čo som ja zažil na vlastnej koži. Keď prekročíte prvé hranice svojho štátu, tak ste cigánom a tým to hasne. Môžete si hocičo hovoriť. Je to realita. To neznamená, že človek nejako zvlášť trpí. Ale tá inakosť tam je. Je súčasťou našej spoločnosti, že sa delí na takých, na hentakých. Ja som vyrastal v emigrantskom prostredí. Aj keď som nemal nejaké vyložene negatívne zážitky, viem, čo je to byť iný. A keď vidím Rómov, ktorí sú u nás doma - na Slovensku, a ktorí sú Slováci takisto ako ja, ba možno že aj viac - vždy to naráža na tú moju celoživotnú skúsenosť. Emigrantskú. Je to taký styčný bod môjho života. Od mojich 16-tich rokov som aktívny ako hudobník. Pôsobil som v oblasti takzvanej komerčnej cigánskej a ruskej hudby. To je kapitola sama o sebe, ktorá hlavne vo Francúzsku a v Paríži bola pojmom. Paríž je kosmopolitné mesto, do ktorého sa vždy sústreďoval celý svet. V tom meste mala miesto aj komunita bielych Rusov, ktorí emigrovali z cárskeho Ruska. A v ruskej kultúre má zas miesto cigánska kultúra. Tam sa hovorí cigánska, práve preto sa nad tým pozastavujem, lebo to vedie k presnému opaku toho cigánskeho ako to poznáme v našich zemepisných šírkach. Tam je Cigán niečo noblesné. Niečo čo patrilo ku šľachte. Ja ako hudobník som zdieľal toto umenie. Bolo to súčasťou môjho poznania, môjho otvorenia sa svetu. Aj táto stránka hudby, hudobnej kultúry. Vlastne som mal to šťastie, dokonca výnimočné šťastie, že som spoznal osobne ľudí, ktorí ešte hrali na cárskom dvore. Poliakov, Dimitrievič... Potom tá ďalšia generácia... Žarko Jovanovič, autor rómskej hymny, to boli moji kolegovia, ktorí boli síce starší, ale boli sme na tej istej lodi. Chodili sme hrať. Naša hudba nesmela chýbať pri žiadnej okázalejšej oslave. Na všetky nóbl podujatia pozývali rôzne takzvané „ruské cigánske orchestre“. Len v Paríži bolo asi 40 podnikov, v ktorých hrávali takéto telesá. Často aj 15-20 členné, a mali vynikajúce kvality. A bolo zaujímavé konštatovať ako pozitívne boli prijímané. Pochopiteľne, veď títo ľudia prinášali niečo pozitívneho klientom. Ináč by ich neboli platili. A platili im veľké peniaze. Takže to bol pre mňa kontakt s určitou stránkou rómstva. No a potom, po rôznych životných peripetiách a hrách osudu, vlastne teraz keď mám možnosť zase byť, ako to ja definujem, pri zdroji rómskej kultúry, je tu otázka osád. Môžeme mať na nich pohľad akýkoľvek, veď koľko ľudí, toľko chutí i toľko názorov. Ťažko tam vyriecť jednu pravdu. Ale faktom je, že osady sú. Nikto ich ešte nedokázal vygumovať, vymazať. Sú, boli aj budú. Vlastne, teraz, keď chodíme posledné roky s deťmi po zahraničných zájazdoch, s týmito našimi slovenskými Rómami z osád, pochopiteľne chodíme pred rôzne publiká. Chodíme aj pred rómske publiká. Už dva roky máme priamy kontakt s balkánskymi Rómami. Aj s tými, ktorých tak naháňali Francúzi a boli toho plné noviny. Sú to ľudia väčšinou z Rumunska, Bulharska, bývalej Juhoslávie. Cez naše deti a hudbu vytvárame s nimi kontakty, prenikáme, chodíme do tých komunít, k ľuďom, ktorí sú vlastne kočovníci. To je iná kultúra, iná mentalita. Ale všade som prekvapený ako silne pôsobí práve tá sila rómskej kultúry zo Slovenska. Prečo? Lebo tu máme nezvyčajnú koncentráciu populácie, ktorá obnáša všetko. Každopádne aj mimoriadne silný kultúrny prvok, ktorý je čisto rómsky. Balkán a tamojší Rómovia sú ovplyvnení Balkánom, Španieli Španielskom... Ale u nás, teraz to aj vidím, keď sme v styku s tými ostatnými a môžem porovnávať, ostal rómsky vplyv nevšedne silný. Autentický. A práve ten potenciál, ktorý pramení priamo z jadra osád, je jedinečný. Z osád, ktoré zdanlivo nemajú v sebe nič pozitívne, sa dá vyťažiť toľko originality a autenticity... Aj to znamená, že v tom na Slovensku zaznávanom rómstve je úžasný potenciál. Aký ťažko nájsť hocikde inde.
- Spomínali ste vaše známosti a skúsenosti. Pozitívne vnímanie Rómov. Nevnímali ste ich problémovo ani tam kde boli vnímaní ako problém. Na Slovensku máte manželku Rómku a to slovo Cigán je, najmä v ostatných rokoch na Slovensku vnímané úplne ináč ako spomínate Vy. Nebol kontakt so Slovenskom pre vás ako nejaký šok?
Je pravda, že to bol šok. Ja som vyrastal v inom prostredí. Absolútne multikultúrnom. Francúzsko. Paríž. Tam sa človek nad národnosťami nepozastavuje. Čiže pre mňa v tom, že moja manželka bola Rómka, nebol ani náznak nejakého problému a ani dôvod na akýkoľvek problém. Neraz je postoj k Rómom od nerómov zarážajúci. Ale keď človek ide ešte troška hlbšie do toho, objaví a pozastavuje sa nad tým, že postoj Rómov samých k sebe je niekedy stokrát horší ako od ľudí, ktorí sú vonku. Z toho plynie otázka, čo s tým robiť? Ako niekomu pomôcť? A ko môže pomôcť tomu, kto je presvedčený, že pre neho už niet žiadnej pomoci. Že neexistuje riešenie. Toto bol pre mňa šok. A je doteraz, keď malé trojročné dieťa mi povie: ja som cigán, nič nemá zmysel, všetko je zbytočné. To dieťa má tri roky a už mi vypráva takéto veci. Takže to boli šoky, s ktorými sa stále neviem vyrovnať. Ale je pravda zase, že existuje naša proti-šoková terapia. A tou sú vlastne mladí ľudia. Dlhé roky som robil s Rómami. Nebudem hovoriť, že by som bol nadšený, alebo sklamaný. Je veľmi ľahké povedať, že nie sú problémy. Lenže to by bola bohapustá lož. Keď je otázka o Rómoch, mudrujeme čo s tým a pri tom nevieme čo s tým. Ale potenciál u tých mladých tu je, je to živá, zázračná voda. Všetko je možné, len nie vždy vieme ako.
- Hovoríte o tom ako tieto deti, ktorým sme veľa dlžní, spoločnosť, možno aj rodina, vonku, vo svete dokážu dať obecenstvu energiu. Robíte to vlastne prvo plánovo, alebo ináč sa opýtam: uvedomujete si vôbec, čo vy dávate týmto deťom? Lebo podľa mňa, nebyť toho, že idú s vami a vystupujú, zažívajú iný svet. Úspech, ktorý by v osade, na Slovensku v podstate nikdy nezažili?
Pozor, to je nebezpečné. Netreba si priveľa namýšľať. Našťastie realita nás každým dňom drží pri zemi. Môžeme čokoľvek spraviť, hneď ako prídeme do osady, sa nájdu takí ktorí sa pýtajú čo za to, koľko. Je to tak, s tým nič nespravíme. Akurát je potrebné ísť ďalej a toto neriešiť.
Chcem tým povedať, že napriek tomu všetkému, tieto hrozné osady majú niečo do seba. Keby nie, potom by sme sa my mimo nich nemuseli sami seba pýtať, prečo tí ľudia v nich ostávajú, prečo z nich neutekajú? Keď chodíme von, tak bývame v rôznych podmienkach. Niekedy spíme na matracoch v telocvični a niekedy sme v prvotriednych hoteloch. Vtedy má každý svoju izbu, sprchu... A to je fantázia. Chodíme na plavárne, keď nás ľudia vidia, každému podajú ruku. Hoci sú to len malé deti. Ale keď ideme naspäť do osady, kde je stále istá realita, aká bola pred tým, tak vidím, že sú radi, že sa vrátili do svojej osady. Prečo? Lebo tam je život. Ja bývam na obyčajnom sídlisku ako každý iný a našťastie, že bývam. Mám manželku, ktorá aj keď je sama Rómka, ma drží veľmi dobre na zemi. Idem o tretej ráno do osady. Tam je bašavel. Ale jasné, že toto nie je riešenie tej situácie, v ktorej tí ľudia žijú. Ale každopádne je tam určite niečo, čo robí z osady príťažlivý svet. A nemusí to byť práve to, že by sa tam všetci spíjali do nemoty, čo nie je pochopiteľne pravda Ale vidím, že tieto decká tam majú neobmedzené možnosti. Samozrejme, že to môže byť aj zneužité, ale pokiaľ tam nie sú veľké patologické prvky tak to nie je až také zlé. Je to taká intenzívna škola života, reálneho života.
- Čo treba urobiť podľa vás, aby sme tej väčšinovej spoločnosti práve toto ukázali a toto povedali. Že tí ľudia v osadách sú v podstate obdivuhodní a nie hodní zatratenia?
Nehnevajte sa, ale na toto si netrúfam odpovedať. Tieto zásadné a podstatné otázky by mali byť kladené ľuďom z oblasti antropológie, sociológie, proste vedeckým odborníkom. Na Slovensku, v Československu, v období Márie Terézie sa riešil tento problém. Nehovorím, že dobre, alebo zle, ale riešil sa. Čiže je tu určitý vedecký prístup, nad ktorým sa môžeme pozastavovať. A čo ma zaráža, že z takého širšieho pohľadu nie je akékoľvek prepojenie na minulosť. Vrátim sa k našim realitám a k tomu, čo robíme v zahraničí s deckami z Balkánu. Je to také rukolapné. Tie deti tam trávia aj celé dni na ulici. My prídeme, oblečieme ich do krásneho kroja. To dieťa s nami vystupuje hoci len 5 minút, ale ten zážitok mu ostane na celý život.
- Ale stojí to za tú námahu. Pre tie deti to má zmysel. Veľký. Povedzte, koľko deťom ste sa vy tak zhruba zamotali do života?
Za tie roky to je už nejaké číslo. Keď sa vrátime po rokoch niekde tam, kde sme boli nejaký čas a nemohli sme pokračovať, lebo sa nedalo, tie decká ako keby stále čakali na niečo. Keď berieme deti, ktoré vyberajú kontajnery, kde je zápach, kde je smrad a po týždni oni sú sami od seba umyté, navoňané, tak to je fantázia.
- Hovoríte o smrade a o vôni. Čo sa dá robiť, že spoločnosť je nastavená tak, že jej nesmrdia čistí špinavci, ale zvonku špinaví no z vnútra čistí ľudia?
Je to tak, s tým sa nedá už nič robiť. Ale na druhej strane a to sa netýka len bielych, podľa mňa spoločnosť Rómov je oveľa viacej polarizovaná ako spoločnosť bielych. Lebo taká tá stredná elita, a to je pochopiteľné, nedokáže prijať do svojho osudu osud tých najbiednejších
- Dlhodobo sa venujete tejto rómskej kultúre. Nechcem povedať, že na Slovensku nie ste známy, ale predsa len - známejší ste v zahraničí. Nemrzí vás, že Slovensko ako keby vás zanedbávalo?
Povedať, že ma to nemrzí by bola lož, lebo sa nad tým v podstate nezamýšľam a nepozastavujem. Je to náš osud, naša chyba. Moje profesionálne zázemie je v zahraničí. Tam sa mi veci ľahšie vybavujú ako tu. Ale koniec koncov máme aj tu nejaké zázemie. Ľudia si vážia to, čo robíme. Je pravda, že sme nezačali náhodou. Hanka Koptová prišla, švagriná, a tá iniciovala také tie prvé aktivity. To bol moment, keď sme si s manželkou povedali, že vieme do čoho ideme a či ideme do toho, alebo nie? Poviem pravdu, dlho váhali. Báli sme sa - opodstatnene z nášho hľadiska. Povedali sme si, keď nás uvidia, že sa tak verejne angažujeme, tak prídu negatívne reakcie, alebo ja neviem čo. Ale som prekvapený, že je to naopak. Toto čo robíme, robíme ďalej práve vďaka tomu, že máme široké zázemie sympatizantov. Ľudí, ktorí nás videli na nejakom veľkom vystúpení, či tu, alebo niekde v zahraničí a pomohli nám nejakým spôsobom niečo zorganizovať. Čiže táto realita generuje aj vyložene priaznivé nasadenie. Je zase pravda, že by sa dalo ľahko zneužiť a ani by som sa nečudoval, keby niekto niekomu, kto žije v takých podmienkach v akých žije, pre koho znamená euro, dva, možnosť jesť, alebo nejesť, že by mohol toto zneužiť. Dobrotu cudzích ľudí. Našťastie je tu manželka a ja, takže vieme udržať mantinely a tým pádom určitú rovnováhu. Sú ľudia, ktorí sú k nám tak priaznivo naklonení a potvrdzujú fakt o vzájomnej výmene.
Keď sa niekam ide, keď niekam ten súbor, tie deti prídu - tak títo ľudia, čo nás príjmu si tiež niečo odnesú. Keď my odídeme, tak nastane ticho, ale nie v tom zmysle, že prestane randál, ale že celý ten život, celé to spontánne, zázračné, také to srdečné bolo a zrazu toho niet. Je to ozaj taká úprimná výmena a preto aj takto funguje to, čo robíme.
- Boli niekedy situácie, keď ste si povedali - lebo to, čo robíte je veľmi zodpovedná práca, že už dosť?
Samozrejme, že áno. Každý návrat zo zájazdu je o tom. Lebo ísť s tridsiatimipiatimi deťmi, dvaja dospelí... Nakoniec som sa vnútorne rozhodol, že o úvahách o skončení nemôžem hovoriť. To je zakázané, to sa nesmie. Ideme a sme taký mesiac vonku, jasné, že človek príde domov, tak je totálne na kolenách. A ešte je tam tá stránka, taká tá nadšenecká. To znamená, že človek sa do toho vráža sám a moje zisky nie sú v peniazoch, lebo hovorím otvorene: toto čo robím, robím rád a mám z toho dobrý pocit. Tak to robím, ale samozrejme do toho vrážam a nemám mercedes ani nič iné. Ale keď prídeme po tridsiatich dňoch celého toho maratónu domov, a prvé čo počujeme je hneď, že čo, za koľko ... tak to predsa len človeka unavuje a opotrebuváva.
- Vráťme sa teda do osád. Tam prichádzate s tými deťmi do kontaktu. Spievajú a tancujú vám aj v osade?
Ježišmária, áno. Síce nie každý spieva ako Pavarroti, ale je tam menej zábran, je tam väčšia oduševnenosť. Je očividné, že to dieťa chce, je tam tá motivácia. A keď sa to naštartuje, tak to je fantastické. Hlavne tí malí aj o tej tretej ráno, keď by už mali dávno spať, tak sú ešte hore, sú vonku a čapašujú ... z takého hľadiska umeleckého, je to pre mňa nenormálne cenný materiál.
- Zaujímavé, lebo v nerómskej populácii mám pocit, že už tí mladí sú len konzumenti. Nespievajú iba hudbu počúvajú. Netvoria, len sa dívajú ako tvoria iní.
Tak je to aj u Rómov. Ale keď je prostredie v úvodzovkách priaznivé a to často je, že v osade nie je len jedna kapela, sú tam dve, tri, tak sa ideme pretekať. A je to. Ale zas je tu ešte jeden prvok a to je fantastické, že všetci sa dokážu ihneď úplne perfektne zaradiť.
- Za tých desať rokov čo s deťmi robíte prešlo Vašími rukami ich už mnoho. Máte s tými, ktoré už možno ani s vami nechodia, už sú dospelí, nejaký kontakt, robia vám radosť, viete o nich?
Dá sa povedať, že o všetkých vieme. Niektorí sú tu v podstate ešte stále s nami. Máme tu Stana Pištu, ktorý je výnimočný choreografický talent. Boli tu aj iní, ale už si založili rodiny. Tak to má byť. Nechcem povedať, že sme im nejakým čarovným prútikom zmenili život, ale predsa, keď bol niekto desať rokov s nami, vidno to. Veď to je jedno, či ste Róm, alebo neróm, akékoľvek otvorenie svetu vám prináša len širší rozmer.
Daniela Obšasníková, Roman Čonka, RNL, Odsúdení na spolužitie v dobrom, máj 2013
Kultúra na prežitie
U Rómov, niet vlády ani politickej moci, a štátne aparáty ktorým podliehajú majú v týchto našich neblahých časoch večnej krízy a nekonečných tranzícií iné priority ako tie kultúrne, keď zjavne, telesné pokrmy sú podstatnejšie, a zďaleka, ako tie, duchovné... Drvivá časť rómskej populácie je v zúfalej existenčnej situácii v súvislosti so základnými otázkami bytia. Prežívanie zo dňa na deň sa stalo jednoducho holou kultúrou života. Tak, netreba sa diviť, ak, aspoň u intelektuálnej reprezentácii, niekedy aj politickej, cítiť u Rómov zdržanlivosť, ba až odmietanie zaujať jasné stanovisko ku kultúrnu, ku kultúre. Samozrejme, romantickému klišé Cigánskeho umelca už dávno odzvonilo, v žiadnom prípade nemôže byť referenciou ku sebamenšej ako tak koherentnej intelektuálnej reflexii. Ale, a v nie jednom prípade, určitý odstup, priam až odmietanie svojho vlastného sociálneho pôvodu, sú zjavné.
Ako to vyzerá v teréne ? Ak sa odvoláme na lokality ktoré “praktizujeme” počas našich zájazdov (táboriská rumunských rómskych migrantov parížskej oblasti, tábory kočovníkov po celom Francúzsku, rómske usadlosti v Rumunsku, v Maďarsku, na Ukrajine) a samozrejme, ako každodenná priama referencia, slovenské osady, z ktorých pochádzajú všetci členovia Kesaj Tchave, tak môžeme len konštatovať, že kultúra je životne dôležitá, fundamentálna, to “niečo”, čo ostáva keď už ničoho niet, a na týchto miestách, evidentne, už v skutku niet ničoho…
Či to je manelé, tak zatracované puristami velebiacimi jedine pravý ortodoxný rumunský foklór, či to je slovenské rómske disco, ktoré je na smiech každému slovenskému «nóbl» muzikantovi, tieto dva hudobné prúdy, alebo povedzme tak akurát dva simplistické spôsoby ako produkovať komerčnú hudobu, sú pre všetkých tých ktorí ich počúvajú a prežívajú v rozheganých karavánach roztrúsených pri smetiskách a výpadovkách, ktorí pri nich tancujú v našich osadách a kolóniách, s nadmiernou dávkou decibelov, na plno, ... pre nich všetkých to je ľudová, populárna kultúra v tom pravom slova zmysle. V zmysle duševného pokrmu, kalorickej dávky duše i srdca, bez ktorej by nebolo možné prežiť, najmä ak telo zvádza svoj boj každodenný o prežitie fyzické.
Áno, kultúra, hudba, tanec, spev, to je tá príslovečná slámka ktorej sa chytá topiaci, je to melódia odchodu na front. Je to to, čo nás udržuje pri živote, a v rómskom svete, vo svete detvákov z Kesaj Tchave, to nesmierne pomáha. Každý deň. Kým prídu lepšie dni, krajšie zajtrajšky, raz, keď dokončia školu, gymnázium, univerzitu... Áno, toto všetko je možné, keďže po desiatich rokov na scénach Európy, sme otvorili rómske gymnázium. A ak sa nám podarí vydržať, odolať, prežiť, tak pôjdeme až na univerzitu, aj keď sme len z osady, z kolónie... a aj keď si pri tom púšťame tú našu muziku, však že...
Text redigovaný Kesaj Tchave, hudobnou skupinou rómskych detí zo slovenských osád pre sprievodnú publikáciu MP 13. Skupina je programovaná vo viacerých kultúrnych podujatiach v rámci Marseille hlavné európske mesto kultúry 2013.
Marseille, marec 2013
Festival les Tetes a l´Est, rezidencia v Rennes 2013, photo Rudoplhe Mélisson, realizované s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky
Le P´tit Prévert
FARBAMI HÝRIACE ŠŤASTIE!!!
KESAJ TCHAVE
Na stretnutie s deťmi víly
Počas dvoch dní, vo štvrtok 28 a v piatok 29 marca, sme spolu so žiakmi CM1 triedy MM Bécel a Lechaux, zažili výnimočné, magické chvíle s deťmi víly Kesaj: Kesaj Tchave.
Jedná sa o skupinu mladých rómskych tanečníkov, hudobníkov a spevákov zo Slovenska. Sú sprevádzaní Ivanom Akimovom a jeho manželkou Helenou. Ivan je veľkým hráčom na balalajku.
Štvrtok ráno, Kesaj Tchave prišli do školy, spievajúc a tancujúc, a všetci žiaci sa mohli zúčastniť úžasného koncertu v telocvični. Výborne tancujú a spievajú, dievčatá majú velikánske pestrofarebné sukne ktoré sa víria vzduchom akonáhle sa pohnú. Veľmi rýchlo, všetkých strhli do tanca!
Poobede, a v piatok celý deň, boli naše dve triedy v MJC Bréquigny a záčastnili sme sa tanečno-speváckych dielní a skúšali sme na piatočný koncert. Najstaršie z Kesaj Tchave naučili dievčatá niekoľko tanečných krokov a choreografií, a najstarší spravili to isté s chlapcami. Tance dievčat a chlapcov sú veľmi odlišné. Chlapci občas stepujú, robia akrobatické kúsky a čapašujú. Tiež sme spievali niektoré z piesní ich repertoáru, ktoré sme nacvičovali každý pondelok s jedným muzikantom, Manuom.
Nehovoria po francúzsky, ale aj tak sme nesmierne veľa komunikovali a veľa sa naučili, len vďaka tancu, bolo to neuveriteľné! Majú fantastickú energiu a dokázali nám odovzdať spústu vecí s veľkou štedrosťou. Mohli sme sa spolu podeliť aj o chvíle oddychu, medzi dvomi skúškami: podelili sme sa spolu o koláče ktoré sme priniesli, kreslili sme, pýtali sme od nich autogramy, niektorí z nich hovorili trochu po anglicky.
Kesaj Tchave priniesli so sebou veľa krásnych krojov pre dievčatá: boli šťastné že si ich mohli obliecť a dať sa nalíčiť Kesaj Tchave. A potom prišla veľká chvíľa koncertu: energia, farby, úsmevy, hudba, hlasy, tanec... Vír ktorý rýchlo strhol divákov!
Bolo to nezabudnuteľné stretnutie pre väčšinu z nás. Vďaka Vám, Kesaj Tchave, dúfame že naše cesty sa raz opäť skrížia jedného dňa!
Žiaci CM2, učiteľky Mme Olivier, Mme Freslon
...Toto leto bez výjazdu.* Priveľa čo robiť na mieste. Existencia našich troch nešťastných tried gymnázia je vážne ohrozená, všetko sa sprisahalo len aby to prestalo... Zdá sa to byť absurdné, ale dobieha nás realita inej doby, iných čias, ktorá by mala byť navždy minulosťou, opak je však pravdou, presviedčame sa o tom každý deň. Stretávame sa len s prekážkami na všetkých úrovniach, a samozrejme, aj na tej najvyššiej, politickej, tomu nie je inak... Ani náznak štipky dobrej vôle, skôr naopak. A kedže administratíva a byrokracia sa v niektorých prípadoch vedia vyrovnať aj zbraniam hromadného ničenia, naše pole pôsobnosti sa zmenšuje zo dňa na deň. Zajtra ešte, jedno z ďalších stretnutí na Radnici nám necháva akú-takú chabú iskierku nádeje nájsť priestory ktoré by nás mohli úchýliť. Mestečko v ktorom pôsobíme zíva prázdnotou. Každý druhý dom je na prenájom alebo na predaj, a majitelia sami prichádzajú za nami aby nám ponúkli podnájom. Ale zakaždým príde befel zhora a ostávame tam kde sme boli – nikde. Teda v dočasne prenajatej krčme, z ktorej sme v urgencii, nemajúc na výber, pred dvomi rokmi spravili detašované pracovisko Súkromného gymnázia z Košíc, zameraného na hojnú školopovinnú populáciu okolitých osád. Kto hľadá – nájde, a tu o dôvody nie je núdza, či je to hygiena, hasiči, susedia, vždy je niečo dobré aby nám bol vyjadrený nesúhlas a následne zákaz našej pedagogickej aktivity. A nakoniec vrcholný argument zo strany VÚC a Ministerstva školstva – v okrese už sú gymnáziá ktoré nie sú kapacitne dostatočne vyťažené. Rómovia v nich majú dvere otvorené... Asi je zbytočné zdôrazňovať koľko z nich cez tie dvere prejde. 0 .
Rómovia sú jednoducho a proste vylúčení zo vzdelávacieho procesu, podstatné je aby chodili do školy, a čo už tam... V žiadnom prípade sa nejedná o kritiku práce pedagógov základných a špeciálnych škôl. Len chceme poukázať že každá škola ktorá má prevahu rómskej populácie z osád musí v praxi čeliť problémom o ktorých sa školským osnovám ani len nesníva... K tomu pridajme ešte malé enormné osobné lokálné záujmy, veď sme na vidieku, a už sme doma – odstavení !
A pri tom, za desať rokov existencie Súkromného Gymnázia z Košíc, našej materskej ustanovizni, ktorá je zameraná predovšetkým na obyvateľov Luníka IX, z jej radov vyšlo vyše 80 rómskych maturantov... viac ako z celej Slovenskej Republiky za dvadsať rokov jej existencie. A my, my ponúkame maturu ako métu našim 50 študentom. Z týchto možno 15 má reálnu šancu uspieť (emigrácia, práca, rodina... realita). Povedzme necelých dvadsať prípadných maturantov z 20 000 školopovinných Rómov len v našom regióne. 20 z 20 000. A nie a nie im dať šancu ! Či aj tých 20 je priveľa ?! V priemere z 500 žiakov základných škôl, 5 ukončia školskú dochádzku v deviatom ročníku. Ostatní « sú mimo »... A to nehovoríme o špeciálnych školách pre mentálne deficientnú populáciu.
Sme malá krajina. Všetko ide cez známosti. Aj my sme sa pokúsili. Ako vždy, účel svätí prostriedky. Žiadny strach. Nepodarilo sa nám nikoho « skorumpovať ». Len môžeme konštatovať že to naozaj nejde. Lebo sa naozaj nechce. Aj na najvyššej úrovni je len nepriechodná stena ktorú nedokážeme preraziť. A pri tom každý deň je rómska otázka na pretrase vo verejnosti, v parlamente, v novinách... Všetci vieme že sedíme na sude pušného prachu, jediné prípadné riešenie je vzdelanie, ale aj tak...
V nasledovných dňoch uvidíme či sa nám podarí vybaviť odklad, či budeme môcť ešte aspoň rok ostať tam kde sme, keď inde ísť nemôžeme, alebo či nebude inej možnosti ako sa vrátiť tam odkiaľ sme prišli – do osád, rodného to kraja všetkých našich študentov. Či matura ostane len utópiou...
Kežmarok, 25. 6. 2013
*súbor Kesaj Tchave má za 10 rokov existencie na konte 58 zahraničných umeleckých zájazdov
Boli sme prijatí u primátora. Nie je proti. Keď sa do toho nikto neobuje. Takže budeme diskrétni, potichu, hlavne žiadne skúšky, nič mimoškolského, žiadne aktivity, odučiť - a hop do osady. Nech nás tu nevidno. Prižmúri sa jedno oko, budeme v akejsi polo-ilegalite, ako by sme robili niečo zlé, zakázané... Ale čo už.
Nevadí, hlavne že môžeme pokračovať za každú cenu. Ako nejakí partizáni, v slovníku dnešných dní, teroristi. Teroristi vzdelávania. Pekne sme sa dopracovali... Nemáme žiadne záruky čo sa týka budúcnosti, ostáva len robiť ako keby nejaká budúcnosť bola (alebo nebola – po « cigánsky »).
Ešte že máme tie naše skúšky ktoré fungujú ako nejaký zázračný elixír nadšenia a odhodlania. Táto hudobná tranza je excelentným afrodiazikom na všetko čo sa týka šialenstva, a zjavne, nie sme od toho ďaleko...
Ale aj tu sme raz hore, raz dole. Nedávno, keď som sa vracal z rozvozu detí do osád po nácviku, to trocha na mňa doľahlo, a už som chcel volať manželke že by bolo rozumnejšie všetko nechať tak, alebo aspoň odložiť na neurčito... a tu zrazu ide popri aute jedna naša bývala tanečnica a vraví mi že práve zakladajú súbor, aby som sa prišiel pozrieť. No dobre, nie veľmi nadšený, išiel som za ňou. A čo vidím ? Sála plná detí a mládeže, možno tak osemdesiat, pripravení na skúšku, čakajú kedy to začne. Neopovážili sa mi zavolať aby som prišiel, a tu zrazu úplnou náhodou idem okolo (len málokedy chodievam do tejto dediny)... Tak ideme na to ! Nasledujú skúšky v plnom nadšení a nasadení. Zakaždým takmer stovka účastníkov, naši starší ako inštruktori, všetci zamestnaní, všetci nasadení, aktívni. Nikto nečinný, nikto mimo. Fantázia. Živá voda. Po týždni plnom elánu a tvrdej práce miestny starosta vydáva zákaz činnosti. Sála je obecná, nemáme tam čo robiť. Nuž čo. Aj horšie veci sa stávajú... Takže sa môžu zas opäť flákať, nič nerobiť, postávať, nespievať , netancovať. Veď na čo ?! Nevadí, poradíme si. Hlavne že v tých ľuďoch je nádej, dynamika, potenciál ktorý dáva krídla. Ostáva len vzlietnúť a preletieť ponad toto všetko. A teraz už vieme že všetky naše cesty vedú do školy. Niet lepšieho spôsobu ako naverbovať budúcich študentov ako s nimi od malička niečo robiť. Hoci aj spievať a tancovať. Možno to nie je celkom v súlade s reformami, koncepciami a ešte inými “ciami” od výmyslu sveta, ale tu, u nás, priamo v teréne, to funguje. A nemyslím si že by nás za to Komenský exkomunikoval…
Kežmarok, 5. 7. 2013
...Ak sa to Vám, ktorí sa angažujete na 1000% nepodarí, tak potom komu? Mám dojem že makáte na niečom od čoho závisí osud Európy. Vyzerá to na lokálnu záležitosť, ohraničenú, malú historku jedného malého mestečka, ale je to univerzálne, životne dôležité, a naviazané na všetko to ostatné. Všetci si tvrdo rozbijeme držku ak sa Vám nepodarí zaškoliť deti tak adekvátnym spôsobom ako sa o to pokúšate. Kontinent ktorý to nepovolí je ako vaňa ktorej každú chvíľu hrozí že sa preleje: všetko zmizne s vodou kúpeľa...
Emmanuel Guibert, spisovateľ, autor komixu « Les Nouvelles d´Alain » Paríž, 26.6.2013