Cesta do Olympie

http://videoarchiv.markiza.sk/video/reflex/cele-epizody/41307_reflex

Zájazd Kesaj Tchave, október 2014

Belgicko – Francúzsko

 

                           

 

Tlačová správa, október 2014

Súbor Kesaj Tchave, zložený z 25 mladých Rómov zo Slovenska, vystúpi v prvej časti koncertu skupiny les Ogres de Barback, 29 a 30 októbra, v parížskej Olympii.

Vystúpenia sa budú konať v rámci umeleckého zájazdu do Belgicka a Francúzska, počas ktorého sa súbor predstaví pred širokou verejnosťou a pred divákmi z prostredia rómskych migrantov s jasným a explicitným posolstvom: dôležitosť vzdelania a školy, keďže členovia súboru sú aj študentmi rómskeho súkromného gymnázia v Kežmarku, na Slovensku.

Umenie je v tomto prípade vektorom sociálneho dialógu zdôrazňujúceho význam vzdelania, ktoré musí byť brané ako priorita číslo 1, najmä a predovšetkým, v prostredí rómskych osád, z ktorých pochádza mládež zo skupiny Kesaj Tchave.

Francúzska hudobná skupina Les Ogres de Barback podporuje postup Kesaj Tchave, jej členovia sa zúčastnili Medziosadových festivalov Akana me, ktoré organizujú Kesaj Tchave na Slovensku a pozývajú Kesaj na scénu Olympie pri príležitosti 20-eho výročia založenia ich hudobnej zostavy.

Turné Kesaj Tchave sa zavŕšia verejnou manifestáciou na námestí Ľudských práv, na Trocadére, v Paríži, vo štvrtok 30 októbra o 15 hod., aby upútali pozornosť širokej verejnosti na konkrétne úspechy rómskej mládeže  ako aj na reálne ťažkosti ktoré sa v rómskom školstve v Európe vyskytujú 

 

Mecem 

(rómska tlačová agentúra, Košice)

Kežmarok 17. septembra (MECEM) – S nevšednou novinkou sa v redakcii Rómskeho mediálneho centra (MECEM) ohlásil umelecký vedúci súboru Kesaj Tchave z Kežmarku, Ivan Akimov. Ako uviedol, 29 a 30 októbra t. r., budú účinkovať v parížskej Olympii. „Sme naprogramovaní ako prvá časť koncertu francúzskej skupiny les Ogres de Barback, ako sa ľudovo hovorí, budeme ich predskokanmi,“ uviedol Akimov.

OLYMPIA je skutočným Olympom všetkých koncertných sál, a aj “predskákanie” na tejto scéne je pre každé umelecké teleso mimoriadnou udalosťou a veľkou poctou. „Koncert je vyvrcholením našej dlhoročnej spolupráce so skupinou “Les Ogres de Barback”, s ktorými sme už zažili spoločné Medziosadové festivaly, boli sme spolu v Zénith de Paris (7 000 miest) a nahrali sme spoločnú skladbu na ich CD, Pitt´Ochat, na ktorom sú Manu Chao, Anne Sylvestre, atď.,“ vymenúva Akimov.

Táto programácia bola podľa jeho slov potvrdená len nedávno, takže im neostáva nič iné, len zmobilizovať všetky sily, kontakty, známych, priateľov, fanúšikov a sympatizantov aby narýchlo postavili na nohy koncertnú šnúru na pokrytie cestovných nákladov. „Nefungujeme na základe sponzoringu prostriedky na úhradu cestovných nákladov si zabezpečujeme vždy sami, prostredníctvom našich koncertov. A tie sa snažíme vybaviť ako sa dá, hoci aj na poslednú chvíľu ako teraz. V tom zmysle môžeme naozaj z praxe potvrdiť existenciu zázrakov, akurát že sa nikdy nevie vopred ako to všetko dopadne… v zázraky sa dá veriť až po ich uskutočnení. Takže ideme do toho, máme nejaké kontakty aj na Belgicko, nie je vylúčené že tentokrát pôjdeme severnou trasou, zastavíme sa v Bruseli a potom dole, na Paríž…“ vymenúva.

Ich cestu a vystúpenie bude dokumentovať francúzsko-nemecká tv spoločnosť Arte. Členovia súboru sú poväčšine študentmi súkromného gymnázia s rómskym jazykom v Kežmarku. „Máme 4 triedy, 70 študentov, a nie vždy priaznivo naklonených spoluobčanov, tak si nemôžeme dovoliť najmenšie zaváhanie…“ dodáva Akimov. Prípadní sponzori a podporovatelia iného charakteru sa môžu ozvať na mail kesaj.tchave@gmail.com.

 

štvrtok, 23 októbra 2014, odchod z Kežmarku

 

piatok 24 októbra 2014

Dom kultúry De Culture, Gent, Belgicko, http://www.decentrale.be/

Vystúpenie pre slovenských Rómov z Košíc, dlhodobo etablovaných v Gente

 

V  Gente, v Belgicku, bolo naše predstavenie určené predovšetkým Rómom z  Košíc, ktorí sú už roky usadení  v tomto meste. Silný zážitok, plný emócií, spomienky na domov, spoloční známi.  Vďaka a uznanie tímu z  De Centrale, ako aj  Pietovi z Meck Yeck, za ich ochotu pomôcť všetko zorganizovať v rekordne krátkom čase. 

 

Všade dobre, doma najlepšie. Plno detí, nie vždy najlepšie zaopatrených...

Rómovia z Gentu, pôvodne Rómovia z Košíc, ktorých sme mali možnosť stretnúť na našom koncerte, si zachovali zjavne takú istú sociálnu štruktúru ako keď boli na Slovensku. Tí ktorí boli integrovaní pred tým, boli zjavne bez problémov začlenení do spoločnosti aj teraz, a tí ktorí boli mimo keď boli doma, tak boli zjavne mimo aj teraz. Keď sme sa po koncerte vracali do hotela, krátko pred polnocou, nás na zastávke autobusu sprevádzali asi desiati výrastkovia vo veku od 10 do 20 rokov. Stáli na druhej strane chodníka, a pretekali sa v predvádzaní pred nami. Malí fagani fajčili, pili pivo, a boli neprimerane hluční. Ulica bola ľudoprázdna, len my sme mali tú česť byť ich (ne)vďačnými divákmi. Proste, vnucovali sa nám, nie práve najpríjemnejším spôsobom. S Helenou sme podišli k nim a pokúšali sme sa nadviazať kontakt a ukľudniť ich. Najprv to veľmi nešlo, ale potom si dali povedať, zapojili sa do debaty, a v podstate sa z nich vykľuli obyčajné deti ktoré potrebujú trocha pozornosti... Nasadli sme na autobus a potom sme prestúpili na električku. Stále všetci spolu. Slováci-Romáci z Gentu, keď boli zase stredobodom pozornosti v preplnenej električke, tak opäť neodolali, a zas spustili rámus a predvádzali sa kto je väčší gauner. Naši len pozerali, a hanbili sa. Načo sem títo utekali, prečo si sťažovali že ako sa s nimi doma jednalo, keď tu, pre nich v novej krajine, zas opäť robia všetko preto aby ich všetci odsudzovali a zatracovali. Aký to obraz vytvárajú v očiach Belgičanov, ktorí doposiaľ Rómov bližšie nepoznali? Kto je zodpovedný za to ako sa spoločnosť pozerá na Rómov. Kde je chyba? Prečo to je tak... Tieto a podobné otázky sme večer a na druhý deň rozoberali s našimi študentmi...

 

sobota, 25 októbra

Keď sme sa ubytovali vo Formule1  v Roubaix, prvé čo sme stretli, boli Rómovia. Boli ubytovaní v tom istom hoteli ako my. Boli z Rumunska, alebo z Bulharska, jeden z nich, asi štyridsiatnik, sa dal do reči s našimi. Z rečí sa prešlo na pesničky, gitara bola po ruke, a už to išlo... Ako vždy, Rikardo, sväté pesničky. Pastori. Tí nikdy nie sú ďaleko. Prešli okolo, volali nás na chvály ktoré budú niekde neďaleko… Boli dobre oblečení, usmevy na tvari…

Všade sú Rómovia. To je fakt. Pred pár rokmi bolo zriedkavosťou stretnúť v bežnom živote Rómov, teraz sú doslova na každom kroku. Na zastávkach autobusov, na diaľniciach, v hoteloch, na ulici… V Gente sme ich dokonca videli aj v robote… Mladý kuchár ktorý nám pripravoval večeru bol  odniekadiaľ z Moravy, a život v Belgicku si veľmi pochvaľoval. Zarobí, nikto mu nič nevyčíta, je ako ostatní.

Rómska migrácia je realitou dneška, je obrazom súčasného sveta. A že vraj neprispôsobiví… Veď v predstihu napĺňajú ekonomické precepty a dogmy dnešnej doby – flexibilita, pohyblivosť, konzum, plné košíky, plné vozíky…

Róm Róma všade hneď spozná. Podľa čoho? Čím to je? 

 

sobota 25 októbra 2014 - Salle Watremez - Roubaix [59], Francúzsko

20-e výročie skupiny les Ogres de Barback

http://lesogres.com/

Účasť na koncerte skupiny Ogres de Braback v Roubaix, bola mienená ako skúška na živo na vystúpenie v Olympii. Našťastie. Lebo aby sme uľahčili prácu zvukárom, sme súhlasili s použitím ich klávesov namiesto našich. Na skúške bolo všetko ok, ale na predstavení sme si hneď po prvom akorde všimli že nie sme naladení spolu, ale o pol tóna nižšie, v Gis. Okamžite sme sa prispôsobili, mančaft ani veľmi nepanikuje, akurát je mierné prekvapenie že čo to hrajeme za somariny, a ide sa ďalej. Pokračujúc v hraní a dirigovaní, chvíľku takmer spanikárim (zľakol som sa že všetci zastanú a nebudú pokračovať), si uvedomujem že ešte prvú skladbu, Maďara, ako-tak zahrajeme, ale po tom to už bude zložitejšie, a nebudeme môcť všetko bezchybne zahrať o pol tóna vyžšie.Využívam čapaše a rýchlo idem povedať zvukárovi aby dal sinťák o pol tóna nižšie. Čo aj spraví, a zase sme naladení všetci spolu. Ja som sa medzi tým preladil, tak sa musím opäť preladiť, bez toho že by som prestal hrať a dirigovať, ako keby sa nič nedialo. Riadny nervák. Ešte že sme si dali túto generálku. Ani si nechcem predstaviť čo by sa stalo keby k tomuto trapasu došlo v Olympii... Nie sme spokojní s vystúpením, máme čo robiť aby sme sa dali do stredy dokopy...

http://lesogres.com/blog/blog-video-joyeux-bordel-etape-2/ 

ale zato malé video natočené pred koncertom a počas koncertu, v ktorom gratulujeme Ogrom ku ich narodeninám je sympatické. Naši priatelia ho nazvali "veselý bordel..." , tak akosi to bolo...

 

                               

nedeľa 26 októbra

Stretnutie a piknik so združením Cultures Robinson v komunitnej záhrade v poliach Longjumeau

http://assoc.intermedes.free.fr/                                                  

V nedeľu, presun do Paríža. Po ceste zastávka v Longjumeau, kde nás pohostí združenie Cultures Robinson, ktoré pomáha balkánskym Rómom z ilegálnych táborísk a snaží sa ich monitorovať napriek neustálemu prenasledovaniu a vyháňaniu políciou. Piknik v komunitnej záhrade. Naši sú trochu zaskočení, ale onedlho pochopia.

 

Po malom občerstvení ideme rovno do táboriska. Zopár rómskych rodín tu prežíva v lese, v chatrčiach, bez vody, bez ničoho. Všetci sú prekvapení, aj naši, aj oni, ale ako spustíme našu improvizovanú prezentáciu, ostych hneď pominie, a postupne sa mladí aj starí pridávajú ku nám. Ako vždy, sú to veľmi silné emócie, zážitky na celý život. 

 

Tancuje sa, spieva, debatuje. Na starších chlapoch vidno že celý život pracovali, boli súčasťou majoritnej spoločnosti. Tej, za Čaučesku. A teraz len prežívajú ako zvieratá v lese, policajti ich lovia, neustále prenasledujú... Divoké táboriská, divoký kapitalizmus. Niet div, že všetci svorne tvrdia že za Čaučesku im bolo lepšie...

Je zaujímave, že v podobných situáciách sú naši mladí  zneistení, nesvoji, ostýchajú sa a boja sa... prečo sa Rómovia boja Rómov...?  Zásadne si o tých druhých, ktorých nepoznajú, myslia že sú tí najhorší... Platí to pre úplne neznámych z druhého konca sveta, tak isto ako pre tých zo susednej osady... Ale tieto zábrany väčšinou rýchlo pominú a ide sa k  veci. Ako sa vám žije, z čoho žijete, ako prichádzate ku peniazom? Jazyková bariéra je rýchlo prekonaná, vlastne nie je žiadna, keď sa chce, tak sa každý ľahko dorozumie. Žije sa im ťažko, polícia im je stále v pätách, ale domov sa vrátiť nechcú, tam ich majú za menej ako nič... Naša intervencia sa rovná menšej atomovej bombe. Pozitívnej. Zo skúsenosti vieme, že keď ich stretneme aj po rokoch, tak si tento deň budú všetci pamätať. Mladí, keby mohli, tak by hneď išli s nami. Malá skupinka prosí či sa s nami môže zviesť do Paríža. Jeden z nich, Beldžian, krásne spieva, a celú cestu s Lukym na gitare, preberú všetky známe i neznáme pesničky. Takto nejako sme spoznali pred rokmi Mekleša, Isaja, a ďalších, ktorí sú teraz súčasťou našej skupiny a pohľadu na svet...

 

M e d z i o s a d o v ý  F e s t i v a l   A K A N A    M E                                              

ilegálne táborisko, Ville du Bois Camplan

http://www.dailymotion.com/video/x28phqx_les-kesaj-tchave-au-bidonville-de-champlan-le-26-10-14_school

 

pondelok  27 októbra 2014

odpočinkový deň

pripojenie sa rumunskej skupiny: Mekleš, Issai, Jennica a Cassandra

Ubytovanie v Centre Daniel Renoult, parc Montreau,  a v karavánach Mekleša et Issaia                  

utorok 28 októbra 2014

Výstava súčasného  rómskeho umenia

 

Zmena prostredia.  Začiatkom poobedia sa zastavíme vo Fnasat (Národná federácia združení na pomoc Rómom) a pozrieme si výstavu súčasného rómskeho umenia  

„HAVE A LOOK INTO MY LIFE !“. 

 

Gabi Jimenez, jeden z vystavujúcich, nás sprevádza a podá nám odborný výklad ku vystavovaným dielam.

 http://www.gabijimenez.fr/

 

Všetko sa zrazu zdá byť zrozumiteľnejšie a prístupnejšie...

 

 

Gabi Jimenez hovorí že moderné umenie nie je na to aby sa kúpilo a zavesilo na stenu v obyvačke aby to bolo pekné. Moderné umenie oslovuje diváka, navádza ho k zamysleniu... Autori ktorí tu vystavujú sa nepoznajú. Všetci sú Rómovia, ale každý z inej krajiny. Z Francúzska, Fínska, Dánska, Slovenska, Írska, atď. Ale predsa majú niečo spoločné. Často sa v ich dielach vyskytuje koncept pohľadu. Oči... Rómovia sú často definovaní pohľadom tých druhých. Ich vlastný pohľad verejne absentuje z definície rómskeho sveta. Je zjavné že umelci ktorých diela sme mali možnosť zhliadnúť na výstave, vidia veci inakšie. Majú svoj pohľad na svet, svoj pohľad na seba, na Rómov...

http://www.fnasat.asso.fr/, https://www.facebook.com/events/441309842673895/?ref=22

 

utorok 28 októbra 2014

Medziosadový Festival   A K A N A    M E

Cirkus Aliboro, Montreuil

 

Večer, súborové predstavenie pre obyvateľov susedného táboriska karaván, kde sme kedysi nadväzovali naše prvé kontakty s balkánskymi Rómami. Hrali sme, skúšali, neraz v treskúcej zime, za pohnutých podmienok (bitky, polícia...), hlavou proti múru...  A po rokoch sa sem vraciame ako domov. S Meklešom, Ženikou, Isajom... v hladisku sú všetci tí, ktorých už poznáme od malička, takže si vravíme že sme dobre robili keď sme vtedy rozbíjali múry hlavou... Múry povolili, hlavy odolali

Vystúpenie pre obyvateľov táboriska karaván z ulice Pierre de Montreuil

 

Na vystúpení sa k nám spontánne pridajú Mekleš, Isaj a Jenica. Isaj si dáva pozor aby netancoval keď spievame "sväté" pesničky. Balkánski Rómovia sa nám javia ako veľmi archaickí. Zlaté zuby, dlhé sukne. Muži zvlášť, ženy zvlášť. Svadby takmer výlučne dohovorené medzi rodičmi, ženích nevestu kupuje. Dievčatá sú uzatvorené v karavánach, škola je pre ne jediným únikom. Nie na dlho, pre rodičov je to zbytočná strata času. Posielajú ich tam len preto lebo je to nevyhnutné aby mali potvrdenia potrebné na poberanie sociálnych dávok. Našťastie sú aj výnimky, ako Jenica, ktorá sa dokázala vzpriečiť rodine a osudu, dokázala si spraviť učňovku a je kaderníčkou, žije svoj život. Ale svoje rómstvo v sebe nezapiera. Občas si zatancuje s Kesaj, keď sme vo Francúzsku, alebo príde za nami na Slovensko, ako toto leto... Akurát sa jej nepáči staroveká tradícia dohovorených svadieb. Odmieta byť tovarom ktorý jej rodina niekomu len tak predá, bez jej súhlasu. Svoju budúcnosť si určuje sama.

Ale zároveň konštatujeme, že aj keď sa balkánski Rómovia doma nespoliehajú na žiadne podpory ani "aktivačné" , napriek extrémne prekérným podmienkam ilegality, života na ulici, žobraniu... sa vo väčšine prípadov  dokázali postaviť na nohy. Doma (v Rumunsku) si postavili domy, a tí ktorí mali šancu byť aspoň trocha sprevádzaní nejakými organizáciami alebo dobrovoľníkmi, dokonca  dostali svoje deti na strednú, a niektorí aj na vysokú školu...

Ulica a žobranie boli pre nich prechodnou etapou, nie cieľovou. Všetci sa v súkromí vyjadrujú aké to bolo ťažké a ponižujúce, naťahovať ruku pred okoloidúcimi. V tom čase nemali na výber, bol to pre nich jediný spôsob prežitia. Ale dostali sa z toho, postavili sa na nohy a teraz sú už na inej úrovni.

Natíska sa otázka, čo je lepšie, totalitný sociálny systém ktorý sa o všetko postará (podľa predstavy systému), alebo liberálny individualizmus ktorý núti človeka sa postarať o seba (podľa predstavy človeka)...?

 

Streda 29 októbra  2014, Paríž

K E S A J    T C H A V E

Prvá časť koncertu skupiny les Ogres de Barback v 

O L Y M P I I

 

Streda, deň « D », vystúpenie v Olympii. Tento zájazd je úplne výnimočný tým že je takmer « bezstarostný », napriek tomu že bol organizovaný na poslednú chvíľu (vďaka pomoci CCFD), a tým pádom sa môžeme sústrediť na podstatné : na prípravu vystúpenia.

                      

Olympia: 20h00

 

Takmer polovica našich členov nemá dostatočné skúsenosti z pôsobenia na scéne. 

 

Nedávne udalosti, spojené s nakrúcaním rôznych dokumentárnych filmov mali za následok vnútorný rozkol a zvýšenú fluktuáciu detí a mládeže. Samotné jestvovanie súboru bolo ohrozené...

 

Naši mladí fagani z Veľkej Lomnice, ktorí sú s nami už 7 rokov, sa zúčastnili natáčania filmu Všetky moje deti (kvalitný a úspešný filmový dokument režiséra Ladislava Kaboša o farárovi Kuffovi zo Žakoviec). Boli hrať na premiére v Prahe, požičali sme im naše nástroje, nohavice a topánky. Keď sa vrátili, tak nám odkázali že už zadarmo hrať nebudú... to bol ich prvý honorár. Cyril, náš „prvý tanečník“, mal nedávno súd. Vybavili sme mu advokáta, namiesto    5 rokov ostrého, vyfasoval len podmienku. Namiesto „ďakujem“, zmizol bez slova... Atď. Takéto a podobné prípady sú súčasťou každodenného života súboru. Večné podozrievanie z brania „cigánskych peňazí“, nestálosť, citová prázdnota... Všetko vieme vysvetliť, pochopiť... ale nevieme odolať. Napriek nespočetným reprízam stále rovnakých inscenácií, nedokážeme byť imúnni voči obyčajnej zlobe ktorá nás postihuje bez toho že by sme vedeli prečo. Našťastie sú aj opačné prípady, inak by sme nevydržali, ale stále a vždy to dáva poriadne zabrať... Výsledkom je že práve keď máme ísť na vrcholné podujatie celej našej kariéry, nemáme k dispozícii takmer nikoho zo starej zostavy, a musíme zvládnuť túto mimoriadnu výzvu s tým čo je práve po ruke.

Ako dobehnúť roky praxe, drilu, skúseností, tesne pred vystúpením na najprestížnejšej scéne sveta? Áno, pre mňa je Olympia č. 1. Mimo neustáleho vylepšovania programu a nacvičovania, si myslím že podstatným faktorom nášho úspechu bola psychika. Takmer všetci členovia súboru sú zároveň poslucháčmi nášho gymnázia. Vnímajú svet už trocha ináč ako ich rovesníci z osady, chápu výnimočnosť celej situácie, vedia že nastávajúce účinkovanie prekračuje rámec bežného koncertovania, ale bude mať oveľa širší dopad. TV Arte, ktorá všetko filmuje, neustále  kladie podstatné otázky „na telo“, na osady v ktorých žijú, na identitu ktorou sú súčasťou, na budúcnosť ktorej sú obrazom... To všetko pôsobí zjednocujúco, všetci sú zomknutí okolo jednej myšlienky a jednej vôle – zvíťaziť, uspieť. 

Dokázať svetu že na to majú, aj keď sú len obyčajní Rómovia z osád.

 

Motivovať, povzbudzovať, nadchýnať. Kladieme dôraz na výnimočnosť celej situácie, mimoriadnu prestíž Olympie, všetkého čo sa vzťahuje k nášmu vystúpeniu vo vzťahu ku Rómom, Slovensku... Sme v plnom, totálnom nasadení.  Arte filmuje celé naše putovanie z osady do Olympie a toto všetko vytvára a formuje silné spoločné „bojové“  povedomie, a všetci, ako jeden sú pripravení popasovať sa z výzvami ktoré sú pred nami.

  

Program je vycibrený, prispôsobený daným okolnostiam, robíme všetko aby sme boli v optimálnej forme v stanovený termín... Sebadôvera rastie. Akurát ja som trocha napätý, dalo by sa povedať že cítim niečo ako menšiu trému... to sa mi nestalo už vyše 20 rokov.  Celkovo je nálada super, všetci sa tešia, sú pripravení vydať zo seba všetko.

 

Večer, 29 októbra, sú všetci nažhavení. Skupina les Ogres de Barback nám ponúka odohrať prvú časť ich koncertu. 20 minút sami na scéne.Nemám nejaké väčšie obavy, všetko by malo dobre dopadnúť. Ešte raz si overíme či sú klávesy dobre nastavené, aby sme sa vyhli podobnémumaléru ako v Roubaix, a môžeme íst na to! Teraz ukážeme svetu čo je v nás!!!

         

 ...A tak sa aj stane! Vyletíme na scénu ako cunami, výchor ktorý nedá šancu najmenšiemu zaváhaniu, ideme na plno. Oceán divákov pod nami nám dáva krídla, letíme priamo do stratosféry...

Všetko klape, baby sa rehocú, z chalanov tečie pot cícerkom

 

ja revem ako posadnutý   

 

Helena spieva na plné hrdlo, dokonca aj sleduje moje pokyny, čo nie je vždy samozrejmosťou..                                                                       Nálada je perfektná, všetci sú v  tranze, dokážeme to !

Diváci sa s nami delia o tieto okamihy šialenstva a eufórie. 20 minút ubehne za okamih.

Návrat do šatní je triumfálny. Ako na majstrovstvách sveta! Jeden za všetkých, všetci za jedného.  Ani Helena nemá žiadne pripomienky. Pomaly, sa ukludníme, a v druhej pasáži, na konci programu s Ogrami to roztočíme zas. Super! Môžeme si ísť spokojne ľahnúť, a to sa dokonca aj udeje, nie sú žiadne vylomeniny, až takí sú všetci uvedomelí... a vyšťavení.

 

 

štvrtok30 októbra  2014, Turistika, Eiffelova Veža

Štvrtok, repríza koncertu, a posledná možnosť ako si pozrieť Paríž. Našťastie nám počasie praje a Eiffelova Veža nás víta v celej svojej  paráde. Predavači suvenírov na nás s úspechom útočia hneď pri výstupe z autobusu, nikto neodoláva a všetci sú zásobení eiffelovými vežičkami na niekoľko rokov dopredu.

 

Priamo pod Eifelkou, ponúka svoje služby jeden chlapík ako drožkár. Keď nás uvidí, oborí sa na nás po rumunsky  :

 

 “Hej, vy Cigáni,  Veža, to nie je pre vás, practe sa kade ľahšie...“

Hovoril to so sebavedomým úsmevom, ale bolo jasné že v jeho očiach je nemysliteľné aby sa Rómovia venovali obyčajnej turistike.

 

Issai si ho podá, a bez zaváhania mu odpovedá :

 „Ty, ty tu makáš, a my, my sa tu pekne prechádzame. Tak drž hubu a makaj!“.

 

Na Esplanáde, tesne pred návalom predavačov vežičiek, ich šéf, vysoký Afričan, vidiac našich, hneď podíde ku nim a vraví im:

 „Practe sa, nekazte nám kšeft!“ Bol si istý že sme organizovaná banda vreckárov...

štvrtok 30 októbra 2014, Manifestácia na  Esplanáde Ľudských Práv       

KESAJ TCHAVE - ŠKOLA ÚSPECHU RÓMSKYCH DETÍ       

 Námestie Trocadéro / Rádio France Inter

 

Jediné riešenie – škola!                                                                                                                                                                                           Vztýčime nápis ktorý nám Pierrot a jeho priatelia pripravili a dokázali nám ho doniesť tesne na čas, na ktorom je krásne,zreteľne napísané:                                                                                                                                                                                                                                             „KESAJ TCHAVE  - ŠKOLA ÚSPECHU RÓMSKYCH DETÍ“ 

Takto je všetko jasné, aspoň pre tých ktorí vedia čítať a písať..  

Spustíme piesne a tance.Hervé Pochon, jeden z popredných novinárov  France Inter je tu, pýta sa nás na všetko, my mu všetko povieme..               

Že aj domnelí lajdáci, zlodeji, cigáni, sa môžu uchádzať o maturitu. A dosiahnu ju! Nech sa to vie! Ľudia sa rýchlo okolo nás zhlučia, povieme im svoje a behom do Olympie . 

 

vysielanie v utorok 25 novembra 2014

Deti víly

                                                                        Vysielanie v stredu 26 novembra 2014

                                                                 Fatalita neexistuje !

prezentácia rozhlasového vysielania v médiách:

Kesaj Tchave

Je príbeh jedneho folkórneho súboru piesní a tancov, zloženého z rómskych detí a vedeného hudobníkom Ivanom Akimovom, pochádzajúcich z dedinky spod Tatier, na východe Slovenska.

Ich predstavenia po celej Európe vzbudzujú úžasné nadšenie svojou  prekypujúcou a komunikatívnou radosťou ! Až do takej miery, že Arte bude o nich vysielať reportáž.

http://www.franceinter.fr/emission-un-temps-de-pauchon-les-enfants-de-la-fee

 

Deti Kesaj účinkovali 29 et 30 októbra v prvej časti  koncertu skupiny Ogres de Barback v Olympii.

Pod vedením Ivana a Heleny Akimových, mladí nadchli divákov svojou spontánnosťou, dynamikou, a energiou po celú dobu predstavenia.

Vďaka príjmom z koncertu môže súbor pokračovať v svojich projektoch s rómskymi deťmi z okolia Kežmarku, odkiaľ pochádza celá zostava. Najmä v rozvoji rómskeho gymnázia na Slovensku, ktoré otvorili vďaka príjmom zo zájazdov. Pozývame vás...

 http://www.franceinter.fr/emission-un-temps-de-pauchon-y-a-pas-de-fatalite

 

Reakcie poslucháčov

utorok 25 novembra 2014 o 17:25

Vďaka za vaše vysielanie, vlastne som vám to chcela povedať už dávno, od kedy vás počúvam, to sú roky!...

Dnes je k tomu  príležitosť lebo podľa mňa bol váš námet veľmi poučný, je dobré dať na známosť čo robia tí ľudia aby sa integrovali bez toho že by sa zapreli. Stále sa hovorí o všetkých ich domnelých previneniach, málokedy sú valorizovaní, nikdy sa nesnažíme vžiť do ich situácie, skúmať ich uhol pohľadu. Všimla som si že sú obzvlášť neprítomní pri všetkých debatách ktoré sa ich týkajú! Vaše vysielanie trvá ledva 10 mn, čo veľa hovorí o tom  koľko miesta venuje spoločnosť vyjadreniu ľudu v médiách! Priala by som si aby vaše vysielanie trvalo celú hodinu, a keďže náš priateľ Daniel Mermet už nie je tu aby nám odhalil skryté stránky našej spoločnosti a dal tiež slovo vydedencom našej spoločnosti v médiách, bola by som rada keby váš Temps de Pauchon zabral tento čas antény. Na dnešok je koniec, ale stretneme sa zajtra!

Mireille 

 

Drožkár, Rumun, ktorý pod Eifelkou tvrdí že turistika, to nie je pre Cigánov, má svoju predstavu o Rómoch, veď je z Rumunska... Ale že by jednoduchý černoch z rovníkovej Afriky, ktorý pokútne predáva vežičky pod Vežou mal niečo proti Rómom... ? S najväčšou pravdepodobnosťou nemá ani potuchu kto sú Rómovia... Vie len že mladí ľudia, často ešte len deti, mu kazia kšeft, keď ako kŕdeľ strák prečešú nič netušiacich turistov, a jemu tak odlákajú klientelu. Preto, keď ich vidí, ide ku nim a hovorí aby sa pratali...

Kde je chyba, v Afričanovi, Rumunovi, Francúzovi... ?

Čo s tým... ?

Jediná odpoveď: ŠKOLA!!!

 

Ešte stihneme na rýchlo jeden Mc Donald, čo je už pre nás tradičné každodenné menu. Slováci sú nadšení, Francúzi sa musia prispôsobiť :)

 

 

 

Štvrtok  30 októbra 2014, Paríž

K E S A J   T C H A V E

 

 Pripravujeme sa na naše druhé vystúpenie. Niet sa čoho obávať, ale je jasné že už nie je taká nespútaná eufória ako včera,  únava po celom týždni na cestách je zreteľná, priam hmatateľná na všetkých tvárach. Každý sa šetrí, sústreďuje sa.   Potom vpád na scénu. Zas, tak ako včera. Po únave ani stopa, naopak, ešte bláznivejšie ako včera. Úsmevy, záchvaty smiechu, nespútaná radosť. A ešte viac v druhej pasáži, po polnoci. Ošiaľ. 

 

 

Umelecké produkcie skupiny les Ogres de Barback, sú hotovou mašinériou. So všetkým čo k tomu náleží, technika, catering, ozvučenie, réžia..., atď. Zvyčajne, keď je pokope veľa ľudí, sa vždy najdú aspoň jeden alebo dvaja  frustrovaní nerváci, ktorí dokážu znepríjemniť život ostatným. Tu, nič. Všetci, do jedného, sú milí, prívetiví. Príjemní, nič zlého za ľubom.  

Každý sa snaží vytvoriť čo najlepšiu atmosféru a aby všetko dopadlo čo najlepšie. Po mojich takmer štyridsiatich rokoch na scéne to prekvapí. Klobúk dole!

 

Ogri sú na scéne úžasní. Ako doma. Dlhodobé skúsenosti. Kus umenia. Kus človečiny.. Kto to nevidel, ťažko uverí. Ich jednoduchosť ma zaráža.       To isté čo sa týka ich umeleckých výkonov.  Nevšedné. Ani stopy po namyslenosti, úplne cool.                                                                             Bravo!

 

Hudobná skupina les Ogres de Barback má za sebou 20 rokov existencie (práve sme to spolu oslávili:)). Sú to štyria súrodenci, dve sestry a dvaja bratia (a okolo nich najmenej 30 členný pracovný kolektív). Už toľké roky fungujú spolu, majú úžasný úspech (sú tretiou najčastejšie programovanou francúzskou skupinou) a sú stále milí, nenamyslení, priateľskí. Zjavne spolu  výborne vychádzajú, nehádajú sa o peniaze... Aj teraz sú radi že sú spolu, a to napriek 8 mesiacom koncertnej šnúry ktorú majú práve za sebou. Jav zriedkavý. V show-biznise, vlastne v akejkoľvek brandži, je vzácne stretnúť taký jasný príklad dobrého, normálneho, jednoduchého ľudského spolunažívania. Nikto sa tu nepovyšuje, nepotrebuje sa hrať na šéfa... A pomáhajú iným. Deťom v Afrike, muzikantom na Aljaške... a aj nám. Boli u nás 2 krát na našich Medziosadových Festivaloch Akana me. Na vlastné náklady. V Rakúsoch si aj zahrali futbal. Po prvom góle lopta preletela cez bránu bez sieťky medzi divákov, a už sme je nemohli dostať späť. Stratila sa v dave. Mali sme len jednu loptu a zúfali sme že nebudeme môcť pokračovať v takom peknom podujatí ako bol tento medzinárodný futbalový zápas: Rakúsy proti zvyšku sveta! Našťastie napokon Ľubko zasiahol, lopta sa našla a Rakúsy vyhrali nad celým svetom 9:2. 

Je možne byť dobrým, jednoduchým, priateľským aj v Rakúsoch? V Lomnici? V osadách? medzi Rómami? Nepovyšovať sa, nehádať sa, nehrať sa na šéfa? ...Čo k tomu treba?

       

                                     

 

Nocľah  v ubytovni Daniel Renoult je perfektný. Klasa. Je to tiež výsledok našich dlhodobých investícií a nasadenia v Montreuil. Mesto nám ponúklo svoje zariadenia, a z matracov v telocvični sme sa presunuli do postelí luxusnej ubytovni. Berieme to ako prejav uznania našej dlhoročnej práce v meste Montreuil. Vrelá vďaka.

 

       

piatok 31 októbra 2014, koncert s  avec  Hugom Ferónom  v Tomblaine

https://fr-fr.facebook.com/hugo.feron

Posledný deň zájazdu prebieha na ceste do Tomblaine, kde sme očakávaní na koncert s Hugom Ferónom, s ktorým sme už nahrali jednu pesničku, ktorej krásny text napíslal jeho otec, Hervé, ktorý je aj starostom mesta. 

 

On, ako prvý, nás pozval v 2003 na festival do Tomblaine, a od vtedy sme sa nezastavili. Ak by nebolo tohto takmer náhodného začiatku, nebolo by nič z toho všetkého čo potom prišlo. Sem sa vždy vraciame radi, vieme že sme vždy vítaní a môžeme prísť kedykoľvek...  

 

Vystúpenie prebehne veľmi dobre, únava sa stratila, ostáva len radosť zo scény, berieme ju a rozdávame plným priehrštím.

 

 

Kesaj Tchave – Cigánsky folklór v podaní mladých Rómov                                                                                                                                     V piatok, 31 októbra / Espace Jean-Jaurés / TOMBLAINE

Ich príbeh je (skoro) ako z rozprávky. Skoro, lebo napriek medzinárodným umeleckým zájazdom po európskych scénach, je postavenie týchto mladých Rómov, pochádzajúcich z malého mestečka východného Slovenska, stále ťažké. Tento takmer čarovný príbeh sa zrodil koncom 90 - ich rokov, na cigánskej ulici v Kežmarku, kde bujarý životný štýl  jej obyvateľov nebol celkom po vôli ostatných skupín obyvateľstva, „bielych“, ako sa im tu hovorí. Sociálne rozdiely ich tvrdo zasahujú, k čomu sa pridávajú aj obtiaže spojené s renováciou centra mesta a ich následným vysťahovaním do osád začiatkom rokov 2000. Jeden človek, hudobník, zasiahne. Volá sa Ivan Akimov.

Obhajuje myšlienku že „keď už niet žiadnej nádeje, tak hoci obyčajný nápev môže zmeniť osud“. Presne tak.  Cigánska hudba, piesne a tance, tvoria jeden z najbohatších a najrozmanitejších repertoárov.  Zázrak sa deje v r. 2000, v podobe folklórneho súboru, dvadsiatky detí a dospievajúcich, Skalní diváci divadelného festivalu „Aux Actes citoyens“ (K činu, občania), si možno spomenú na ich zjavenie sa v Tomblaine, pred desiatimi rokmi. Bola to vtedy ich prvá scéna vo Francúzsku, ale, a najmä, vďaka občianskemu združeniu z Tomblaine, začiatok úžasného hudobného a ľudského príbehu. V sobotu sa opäť vracajú, pozvaní združením Aux actes citoyens, hneď po tom ako, prosím, zabezpečovali prvú časť skupiny Les Ogres de Barback v Olympii!

Frédérique Braconnot, l´Est Républicain, streda, 29 októbra 2014

 

Hneď po koncerte sadáme do autobusu a mierime domov.

 

Batožinové priestory autobusu sú plné krabíc oblečenia ktoré nám odovzdala Monique na jednej z odbočiek dialnice pri Reims.  Uháňame ďalej, čo najmenej prestávok, v sobotu podvečer sme doma. Super nálada, ako v Olympii. Plní úžasných zážitkov a emócií. Pripravení si to zase rozdať a rozdať sa ... ako v Olympii.

 

Všetko bolo filmované mini-štábom TV Arte, Yann et Seb sa stali za ten čas našimi kamošmi a súčasťou  súboru. Ak sa im podarí spracovať haldy materiálu, dokument by mal uzrieť svetlo sveta 13 alebo  20 decembra dans v sérii les Reportages. Už sme zvedaví...

 

https://www.flickr.com/photos/romaingibierphotographe/sets/72157649048593481/

https://www.flickr.com/photos/romaingibierphotographe/sets/72157649064645462/

 

Vďaka !

http://regismarzin.blogspot.fr/2014/11/30-octobre-2014-paris-les-ogres-de.html

30 október 2014, Paríž, Ogres de Barback majú 20 rokov


20-e výročie skupiny les Ogres de Barback v Olympii ( 20 ans des Ogres de Barback), na to tak skoro nezabudnem! Výnimočný koncert, jedinečný v svojom žánri, nezatriediteľný, pre všetky chute, všetky generácie, v stále sa meniacich náladách, do poslednej chvíle uchvacujúci. Ani neviem ktorý dojem mám viac vyzdvihnúť, medzi pesničkami pre deti spievaných deťmi, či francúzskymi šlágrami starých rodičov, alebo smutnými, jemnými nápevmi, či chorálom dychovky Eyonlé z Béninu, La rue Kétanou, a predovšetkým hudobno-tanečná rómska skupina Kesaj Tchave zo Slovenska vo finále! To bolo proste úžasné, veselé, pastva pre sluch a pre oči, plné vášne, vzbury, energie, mladosti a nehy.

Práve som sa vracal peši z manifestácie burkinabéanov oslavujúcich pád ich nenávideného diktátora.  Plne sústredený na túto udalosť som prišiel do Olympie, kde som sa zas vhupol do čisto parížskej tropickej horúčavy.

Mlaďáci z Kesaj Chavé  boli hyper vzrušení, a nakoniec ich ohurujúci ošiaľ vyhodil všetko do vzduchu! Bol to najbláznivejší a najgeniálnejší chaos aký som kedy videl a počul, bez akéjkoľvek súvislosti s peknými rómskými tančekmi ktoré by nám mohli ponúknuť. Bol to koncentrát farieb, necudného pôvabu a šťastia! To by prebralo aj mŕtveho!

Potom, po prechodenej chrípke, po mesiaci bez odpočinku, som bol úplne vyšťavený... vravel som si že sa neprinútim ráno vstať aby som išiel na Père Lachaise na odhalenie pamätníka (inauguration de la stèle de la mairie de Paris ) obetiam genocídy Tutsiov v Rwande. Viem že Ogry sa zaujímaju o Rwandu ( Rwanda,) o pravdu a spravodlivosť ( vérité et à la justice ) po genocíde, ale nemyslel som na to, povedal som si len že ak som sa opäť nabil energiou vďaka koncertu, tak ju musím použiť aby som vstal z postele na druhý deň. A všetka moja únava sa pominula.


(Písané a publikované 2-ého novembra.)

 

Sujet:

Invitation presse Regis - Ogres de Barback Olympia - 30 octobre

Date :

Sat, 20 Sep 2014 00:16:22 +0200

De :

Régis Marzin 

 

                  

     

Tento zájazd sa uskutočnil vďaka pomoci Ccfd a celého okruhu priateľov, známych, aj menej známych, ľudí ktorí sa spontánne podieľali na príprave a realizácii celého podujatia. Všetkým patrí naša vrelá    v ď a k awww.kesaj.blogspot.com                                        

 

Z osady do Olympie

Verona Šikulová, spisovateľka | 22.07.2015 13:00

Grenoble, Francúzsko. Príšerná horúčava. Prepínam televíziu. Odrazu začujem slovenčinu. Na francúzsko-nemeckom kanáli Arte dávajú krátky dokument o rómskom súbore Kesaj Tchave z Kežmarku, ktorý vystúpil na sklonku minulého roka v parížskej Olympii.

Ten, kto sa len priemerne orientuje vo svete hudby, vie, čo to znamená, aj to, že každému sa tento sen nesplnil. Súboru pod vedením Ivana Akimova tlieskal Paríž! Vystúpili tu ako predskokani skupiny Les Ogres de Barback, no Francúzi ich prijali s nadšením.

Arte pripravil o súbore krátku reportáž plnú rozhovorov s účinkujúcimi aj s ich umeleckým šéfom. Tancujúce decká zo slovenských rómskych osád na pódiu Olympie. „Bojíte sa?“ pýta sa ich šéf. „Nie, nebojíme.“ „Musíte sa báť. Ukáž, ako sa ti trasú kolená!“ Jeden z chlapcov zatrasie nohami. „Všetci sa trochu traste,“ pokračuje vedúci, „sme v Olympii!“

Aj Edith Piaf prišla do Olympie „z ulice“. A teraz tam boli naši Rómovia. Môžeme byť na nich pyšní. I na to, že máme ľudí, ako je Ivan Akimov. Mimochodom, Francúzi ho za zásluhy patrične ocenili rytierskym rádom. Doma očividne nik nie je prorokom.

Dojalo ma, keď som videla, ako sa s deckami rozpráva, ako chodí po osadách a hľadá členov súboru, aj ako kamarátsky vie so „svojimi“ deťmi vyjsť. Až som im zazávidela takého sympatického kamaráta, ktorý namiesto mudrovania o tzv. rómskej otázke niečo konkrétne robí. A na rozdiel od väčšiny, ktorá viac hovorí, ako koná, je za ním čosi aj vidieť. A najmä počuť!

Nechcem povedať, že nie sú problémy, no hlboko sa klaniam pred ľuďmi, ktorí sú v teréne, učitelia, sociálni pracovníci, ktorí robia krásnu prácu, nemajú za to ani slovíčko uznania, a predsa to robia. S Rómami sa dá pracovať, len doma ide vždy reč iba o negatívnych príkladoch.

Na Slovensku žijú aj úspešní Rómovia, vysokoškolsky vzdelaní. A tých je strašne veľa, len sú akoby neviditeľní. O úspechoch treba hovoriť! Treba si ich všímať viac ako nezdary a nedorozumenia.

Hľadala som na slovenskom internete správy o Kesaj Tchave v Paríži, no našla som iba akúsi smiešnu správičku, v ktorej sa písalo, že súbor bude účinkovať v gréckej (!) Olympii. Usmiala som sa.

Z toho vystúpenia som videla na Arte iba úryvok, ale po chrbte mi prechádzali zimomriavky, lebo tam bolo všetko: krása, vášeň, farby, smútok, nostalgia, šibalstvo, hravosť, hrdosť i bieda. Aj to rómske, aj slovenské a vďaka Ivanovi Akimovovi, ktorý má silné väzby na francúzske kultúrne prostredie, aj čosi francúzske. Narobili v tej Olympii riadny štabarc.

Pre kežmarský súbor a vôbec aj pre nás Slovákov to znamenalo skok dopredu, trebárs medzi hudobné zoskupenia, o ktorých sa vie a hovorí. A vďaka reportáži, ktorú som videla, budú aj v zahraničí vedieť, že na Slovensku máme i takých ľudí, čo nechcú stavať múry a oplotenia okolo rómskych obydlí, ktorí ich, naopak, „búrajú“. Dobre vedia, že ruku človek nemá iba na to, aby fackala a hrozila, no trebárs aj na to, aby sme ju podávali inej ruke. Dotyky kultúr a ich prieniky sú najzaujímavejšie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ