Kultúra

 

29 a 30 októbra minulého roku, slovenská rómska skupina Kesaj Tchave vystupovala v parížskej Olympii.

Keď sme niekedy pred takmer 15 rokmi začínali, tak by nás ani vo sne nenapadlo, že jedného dňa budeme v Olympii. Boli sme tam síce len ako prvá časť koncertu francúzskej skupiny les Ogres de Barback, ako sa ľudovo hovorí, boli sme ich predskokanmi, ale aj takéto predskákanie je úžasný zážitok, lebo Olympia je Olympia, a hoci kto si tam len tak neposkáče...

Vystupovalo sa nám perfektne, sála bolo natrieskaná, a to dva krát za sebou, publikum úžasné, krásny zážitok, spomienky na celý život. A ešte k tomu, všetko to dokumentovala televízna spoločnosť Arte, natočili krásnu, takmer 40 minútovú reportáž, ktorá už aj bola koncom minulého decembra vysielaná vo frankofónnej a nemecky hovoriacej  Európe, a následne, cez TV5 International, sa dostala takmer do celého sveta.

Samozrejme, sme veľmi radi, že sa nám takýto husársky kúsok podaril, treba povedať ako je, v Olympii sa to Slovákmi až tak len nehemží...  Je to predovšetkým výsledok takmer 15 ročného úsilia a driny, nekonečných nácvikov, skúšok, zvážania na skúšky, hľadania priestorov na skúšky, a tak ďalej, všetci ktorí robia s mládežou, vedia o čo sa jedná. Naše špecifikum je, že všetci naši členovia pochádzajú z rómskeho prostredia, z prostredia rómskych osád, a tie cesty za kultúrou sú tu niekedy trocha viac zaprášené, hrboľaté, niekedy by sa mohlo zdať že až nezjazdné... alebo vlastne, žiadnej cesty ani niet.

Ale, keď sa chce, tak sa dá, tak je všetko možné... a tak nejako, na základe nadšenia, elánu a nekonečného oduševnenia našich členov, tie cestičky spojazdňujeme  a hľadáme prepojenia aj tam, kde sa zdá že je to nemožné, nerealizovateľné...

Zájazd do Olympie, nie je ani zďaleka našim prvým zahraničným zájazdom. Naopak, máme ich za tie roky za sebou vyše 80. Od Atlantiku po Ukrajinu, cez Sziget, telky, atď. Asi 5 alebo 6 výjazdov sme realizovali s podporou Ministerstva kultúry, v rámci programu Pro Slovakia,  ostatné boli výlučne v našej réžii. Ale aj za tých pár podporených zájazdov sme vďační, každá pomoc príde vhod, občas sa nám niečo podarí aj s Úradom vlády, a to tiež dobre padne.

Od samých začiatkov bol súbor koncipovaný ako platforma pre zmysluplnú realizáciu rómskej mládeže, ktorej sme sa snažili vytvoriť podmienky na voľno - časové aktivity a zároveň ich nabádať, nasmerovať ku zodpovednejšiemu prístupu ku škole a všetkému čo s tým súvisí. Samozrejme, žiadne zázraky sa nedejú, nemáme žiadny čarovný prútik, ale v podstate každá, čo len trocha rozumná, cielená aktivita s mládežou má zmysel, či to je šport, kultúra, alebo hoci aj filatélia... a Rómovia nie sú žiadnou výnimkou, súbor im len prospel.

Snažili sme sa využiť danosti, dispozície ktoré v sebe  títo mladí  mali. Vlastne sme ani nemali na výber. Ísť proti prírode, snažiť sa im nanútiť niečo čo im nesedí, by nemalo zmysel, a bolo by vopred odsúdené na neúspech. Ale naopak, podporiť to čo je prirodzené, k čomu sami od seba inklinujú, dáva priestor na sebarealizáciu, na identifikáciu a hlavne na osobné nasadenie, čo je podstatné ak chceme niečo dosiahnuť.  Bez nejakého pátosu, a nadsázky, a hlavne bez akýchkoľvek ružových okuliarov, sme sa pokúsili nájsť niečo pozitívneho v prostredí ktoré je zadefinované ako málo podnetné, neproduktívne, deštruktívne, pasívne, problematické... neprispôsobivé... a čo ja viem čo všetko ešte.

Ale je to prostredie v ktorom všetci naši členovia žijú, vyrastajú a... budú žiť ďalej.

Ale čo tu budeme mudrovať. Treba konať. Makať. Naše skúšky sú extrémne, nasadenie na scéne maximálne, disciplína ako na vojne. Samozrejme, že popri tom berieme do úvahy východzí bod, prostredie z ktorého všetci pochádzajú, ale už to neberieme ako čisto stelesnenú tragédiu osudu, ale ako holý fakt, s ktorým musíme všetci žiť.

Súbor, skúšky, zájazdy, vystúpenia, to je všetko škola života. Nič nie je zadarmo. Ak budeme zle hrať, viac nás nezavolajú a budeme sedieť doma. Ak to odflákame, nebude čo jesť. A basta. Asi takto, rukolapne, bez okolkov a prikrášlení, vysvetľujeme a podávame zákonitosti života, ktoré aj priamo realizujeme v „teréne“. A náš terén, to je scéna, a všetko čo s tým súvisí.

Našim ťažiskom, čo sa týka publika, to sú domáci. Francúzi, Taliani, Dáni,... čo príde, podľa toho kde práve vystupujeme. Ale vždy, a všade, sa popri našich normálnych vystúpeniach, snažíme aj nájsť Rómov. Domácich. Nie je to až také ťažké, Rómovia sú všade. Treba len prekonať svoje vlastné predsudky, Rómovia ich majú tiež neúrekom. Voči Rómom. Rómovia si automaticky myslia že tí druhí Rómovia sú tí najhorší na svete... Cigáni!  Ale predsudky sú na to aby sa prekonávali, tak zavelím a ideme do táborov, osád, medzi karavány, ilegálne táboriská... výber je bohatý. Prečo tam ideme? Nuž preto, že keď máme kúsok šťastia, tak sa treba o neho podeliť. A z kúska sa stane kusisko... šťastie je jediná vec ktorá sa rozdávaním zväčšuje. Veď aj víla Kesaj hovorí, že kto chce lásku mať, musí vedieť lásku dať. A keďže považujeme predsa za výnimočné že naše detváky z osád majú tú možnosť zažiť to čo zažívajú, tak ich vedieme k tomu aby sa o to svoje šťastie, o tú svoju výnimočnosť,  vedeli aj podeliť s ostatnými. Aby si to nenechali len pre seba. A ideme do táborov a táborísk. Spočiatku to vonkoncom nebolo samozrejmé. Nepoznali sme nikoho, a zjavne, napr. rumunskí Rómovia a naši, sa dosť odlišovali. Všetci tí z Balkánu, ale aj domáci francúzski Manuš, ktorých sme stretávali na uliciach, alebo v táboroch, sa nám zdali byť strašne archaickí, zaostalí. Ako keby žili ešte pred sto rokmi. Ženy zvlášť, muži zvlášť. Dlhé sukne, zlaté zuby. Niekedy na vlastnú päsť, inokedy, s pomocou miestnych organizácií, nadväzujeme kontakty, čisto neformálne, povedal by som po takej „cigánskej“ línii, proste niekam prídeme, spustíme bašavel, a potom to už ide. Ale pozor, „bašavel“ to musí byť poriadny. Žiadne flákanie, nič napoly, len naplno, žiadne koncesie, o alkohole ani reči, plné nasadenie, tak ako v Olympii. Kultúra ako zbraň. Ako rana, „pecka“ do ksichtu, ktorá zamáva všetkým tým čo sa vnútri za tie roky, stáročia, nakopilo, a čo aspoň na chvíľu rozjasní oblohu, aj keby hneď lialo a hromy bili... Pozitívny traumatizmus pre tých ktorí sú odveky traumatizovaní a traumatizujú ostatných... Atómová bomba v osade! Príde cigánska banda, usmiata, krásna, čistá, vyblízkaná, ohurujúca, ale pozor, nie namyslená a povýšená, ale prívetivá a normálna ku všetkým, lebo hostia, tak ako domáci, sú všetci z jedného cesta, sú z osady. Jazyky sa rozviažu, ostych pominie, a ukáže sa že napriek zdanlivým rozdielom, aj tak sme všetci rovnakí. Každopádne deti, tie sa v ničom neodlišujú, sú bez zábran a okamžite sa zblížia. K čomu to je dobré? O tom by sa dalo dlho rozprávať. Ale podstatné je to, že tam kde by sme boli skalopevne presvedčení že nič dobrého nemôže byť, tak ako keď sme prvý krát videli rumunských žobrákov a žobráčky s deckami okolo pása naťahovať ruku na ulici, tak vlastne, to nie je až také jednoznačné. Áno, keď sme ich videli po prvý krát, tak sa nám javili ako priam stelesnenie všetkého zla na zemi. Ešte vlastné deti zneužívali na žobranie! Po 10 rokoch sa už dobre poznáme. Mnohí z nich boli s nami na zájazdoch, na vystúpeniach. Niektorí dokonca aj u nás na Slovensku. Tí, ktorí do svojich 18 rokov nikdy neboli v škole, prišli ku nám aby sa naučili čítať a písať. Nemuseli, prišli lebo chceli. Lebo im bolo medzi našimi dobre. A pri tom je u nás disciplína, režim, maká sa, neodvráva... Ale sú medzi svojimi, a je im dobre... To je podľa mňa taký skromný „vedecký“ experiment, dokazujúci, že aj v tom dezolátnom, neprispôsobivom prostredí rómskych „osadových“ komunít, je nejaké pozitívum, niečo, čo môže tie komunity spojiť a posunúť dopredu. Čiže to, čomu by som absolútne pred 10 rokmi neveril, nedal by som za to deravý groš, sa stalo realitou. Z detí žobrákov, z pouličných zlodejov, sa stali školáci, stredoškoláci, ba aj maturanti a vysokoškoláci. Prosím, hlavne to treba brať s rezervou. To neznamená že húfy bezprízorných rómskych bezdomovcov sa premenia na preborníkov v medzinárodných matematických olympiádach. Horkýže. Ale tam, kde sa podala pomocná ruka, kde sa našla malá štrbina v beznádeji, tak predsa len vyklíčilo niečo, čomu môžeme hovoriť malý zázrak. Izabela, Anina, Alica, Mekleš, Jenika, atď. To sú konkrétne prípady, ľudské osudy ktoré máme ako na dlani. Ktorí to dokázali. Vymaniť sa z kolobehu biedy a utrpenia. Nehovorím že to sme boli my ktorí to všetko zmenili. Ale boli sme na ich ceste, a niečo sme ovplyvnili. Dali sme nádej. Tu sa o ničom nedá hovoriť s naprostou istotou, a ešte menej predvídať, plánovať. Čo je samozrejme dosť nepraktické keď sa jedná o projekty v ktorých je všetko naplánované, vyčíslené... a potom to dopadne tak ako vždy, hlavne aby sedeli fakturácie a to ostatné... a potom, „skutek utek“.

Pre mňa sú Rómovia emigrácia. Sústavná, chronická, nekonečná večná emigrácia. Ja sám som emigroval keď som mal 12 rokov. Moji predkovia emigrovali z cárskeho Ruska po revolúcii. Ale oni vychádzali z inej, nadštandardnej situácie. Títo-tu, sú odjakživa v pod-štandarde. Tak samozrejme, prostriedky ako svoju situáciu riešiť sú rozdielne.  Ale nič nie je dané na veky. Príde jedna revolúcia, a hop, už je všetko inak. Niekedy mám dojem že aj týmto Rómom by bola potrebná nejaká revolúcia. Trotsky, hovoril o permanentnej revolúcii. Asi tak, aj tu treba permanentne bojovať, zápasiť, a nečakať že každý deň bude víťazný. Skôr naopak, človek si len kladie otázky aký to má všetko zmysel, vlastne sa stále začína od nuly. Ale keď je už beznádej totálna, keď sa bezvýchodiskový stav stáva normou, tak aj ten sebamenší záblesk niečoho pozitívneho, niečoho čo dokáže nadchnúť, povzniesť, zabudnúť na priepasť, nie nad ktorou sme, ale v ktorej sa už nachádzame... to niečo éterické, nehmotné, nepredajné, to „nič“, môže mať úžasnú hodnotu, hodnotu záchrany života... To niečo sa volá kultúra. To čo robí človeka človekom, či to je len dobré slovo, úsmev, alebo, ako v našom prípade, hudba a nejaká pesnička...

Pravdaže, chodíme aj po školách. Myslieť si že len na Slovensku to nie je ľahké a všade inde je raj na zemi sa už, dúfam,  nenosí. Bežne, vo francúzskych školách môžeme nájsť aj 40 národností, sociálne zúfalé situácie, zakonzervovanú biedu, bezvýchodiskové stavy, a v každodennom prejave, agresivitu, komunitarizmus, a, ako sme to videli na nedávnych udalostiach z Paríža,  reálne podhubie, veľmi reálneho extrémizmu, vyúsťujúceho do totálne reálneho terorizmu. Takže, už im ku šťastiu chýbajú len naši Rómovia z osady... Keď prídeme, tak sa stretnú dva svety, na prvý pohľad diametrálne odlišné, ale vlastne nie až tak ako by sme si mysleli. Takýchto stretnutí máme za sebou neúrekom, takmer na každom z našich zájazdov účinkujeme aj na nejakej škole. A vždy to je úplne jednoznačné - pozitívne, obohacujúce skúsenosti a zážitky pre jedných i druhých. Zase, nechcem upadať do nejakej bohumilej nirvány alebo ľúbivého sebaklamu, že akí sú tí naši malí Rómkovia anjelíkovia, ako pekne tancujú a spievajú. Jedna vec je súbor, vystúpenia, a druhá škola a učenie. Školy, ktoré majú v svojej pôsobnosti takmer výlučne žiakov z osád, musia čeliť úplne iným realitám ako tie ostatné,  skĺbiť požiadavky moderného školstva s realitou zaostalých osád je nad rámec bežných ľudských možností. Kto to nezažil, nevie o čom je reč.  Ak sme my, založili pobočku súkromného gymnázia v Kežmarku, v ktorom sa sústreďujeme na žiakov z osád, tak je to len preto, aby sme robili selekciu, aby sme nemali na starosti niekoľko stovák neriešiteľných prípadov, ale aby sme vytipovali niekoľko desiatok jedincov, na ktorých sa sústredíme, budeme sa im maximálne venovať, tlačiť na nich, aby sme ich napriek všetkému, a napriek všetkým,  dotlačili po maturitu. Nechcem hovoriť že aj napriek im samým, to nie je možné... ale keby som mal tú moc, tak by som použil aj donucovacie prostriedky, len aby som ich dostal na nejakú úroveň. Stoj čo stoj. Poznal som nejedného Róma, ktorý to niekam dotiahol. Keď som sa ich pýtal ako to dokázali, odpoveď bola vždy tá istá: otec ma bil, hlava ne-hlava, aby som sa učil. Rodičia ma priviazali reťazou, aby som si robil úlohy... Ale donucovacie prostriedky nemám, tiež je otázne či by to bolo k niečomu bolo dobré, tak musíme len presviedčať, nabádať, vysvetľovať, stále dokola. Hlavne neokolkovať, hovoriť pravdu, holú pravdu, priamo do očí... Nebudeš makať, skončíš špinavý, hladný, všivavý v chatrči. Páči sa ti značkové oblečenie, chceš byť ako ostatní, čistučký, voňavý, ...tak makaj! Keď nie, tak ti ostane len ten aktivačný, a s tým to ďaleko nedotiahneš. Naši študenti sú už vo veku keď sa s nimi dá hovoriť otvorene, priamo. Mnohých poznáme od malička. Tak im nič nedarujeme. Nazývame veci pravým menom. Tak ako sa veci majú. Svoj život, svoj problém, si musí každý riešiť sám. Nikto iný to za teba nedokáže. V súčasnom svete osady nezmiznú. Nestratia sa. Nevygumujeme ich. Naopak. Pribúda ich. Stále viac a viac. Rómovia to musia riešiť, lebo tam nikto iný okrem ich nie je, a nikto iný to za nich nevyrieši. Našim mladým sa snažíme otvárať oči, ukazujeme im svet, dávame im možnosť ten svet aj zažiť, okúsiť na vlastnej koži. Nech si potom sami vyberú. Čo tiež nie je zase  až také jednoznačné. Život, tlak prostredia, robia svoje... a vlastne ten výber riadne ohraničujú, okliešťujú. Podávame vzdelanie ako prístup ku financiám, ku samostatnosti, ku možnosti rozhodovania. Za seba aj za ostatných. Treba im k tomu dať prostriedky, nech oni hľadajú riešenia na seba samých. Šité na mieru...