Aven savore

Projekt Aven savore je podrobne zdokumentovaný vo viacerých rubrikách našej stránky :
 
 
 
Zaradiť ho medzi naše úspechy sme sa rozhodli po absolvovaní rezidencie v júli 2017. Jej súčasťou boli aj tri predstavenia Aven savore v Eply a v Erigny. Jedno predstavenie pre obyvateľov hotela pre migrantov a dva krát sme vystupovali pre bulharských a rumunských rómskych migrantov v ich táboriskách, z toho jedno malo byť na druhý deň zrovnané so zemou.
 
Okolnosti a podmienky týchto produkcií boli špecifické. A preto hodnotíme výsledok ako jednoznačný úspech, ktorý sme ani nečakali.
Na rezidenciu sme odchádzali na poslednú chvíľu, v zmenšenej zostave. Dievčatá jednoducho a proste nemohli byť súčasťou tohto mini zájazdu nielen preto, že Helena len deň pred odchodom opustila nemocnicu a nebola spôsobilá dlhej cesty, ale najmä kvôli tomu, že v poslednom čase, a to sú už pomaly dva roky, nemáme žiadne nové kádre, priveľmi nás zamestnávajú školské povinnosti, a neostáva už dosť času na bežnú súborovú agendu, t.j. aj nábor nových členov. Ostáva len staré jadro, a v plnej fáze puberty, dievčatá sú čoraz ťažšie zvládnutejšie čo sa týka základných postupov - dohody na odchod na zájazd, napr. Nakoniec vždy idú, sú strašne rady že išli, ale je to kríž ich dostať do autobusu. 
Ani teraz tomu nebolo inak, v Rakúsoch stále letel hit že sa treba starať o starú babku, a už sme nemali energiu a ani prostriedky aby sme sa púšťali do nekonečných vyjednávačiek... Stráne zas nebolo možné skontaktovať, do poslednej minúty boli neprístupné, nedali sa ich skontaktovať ani po telefóne, ani cez internet. Tak sme sa rozhodli ísť len v chlapčenskej zostave.
Výzva to bola aj po stránke organizačnej, ale Štefan aj Tomáš sa výborne zhostili úlohy kuchárov, a aj ostatní sa držali. Matej mal síce občas menšie záchvaty pubertálneho vzdoru, ale nič takého čo by mohlo ohroziť celý projekt.
Lenže hlavný problém spočíval v niečom inom. Ćo tam budeme robiť po stránke umeleckej, čím sa budeme prezentovať?
Veď budeme vystupovať pred rómskym publikom, a to býva vždy najnáročnejšie. Všetky dievčatá z Intermédes, ktoré už boli zabehané, a na ktorých sa dalo stavať, ako Gabriela, Karmen, staršie stážistky... boli už mimo. Rómky pod čepcom, a stážistky po stáži. Chlapci, ako Januts a jeho bratia, alebo Mekleš, v nedohladne, v Rumunsku, atď.
K dispozícii bolo len zopár dievčat, vonkoncom nie výkonných, ani po vokálnej a ani po pohybovej stránke nie spôsobilých sa decentne prezentovať na verejnosti. Čo s tým?
Mali sme dva dni na skúšky. Hneď čo sme prišli, priamo po ceste, po vyše 30 hodín trmácania vlakom a autobusom sme sa pustili do toho. Ale bolo to skôr zo zotrvačnosti, aby sme ich nesklamali, nedalo sa dúfať v taký krátky čas na nejaké podstatné zmeny a pokroky.
Napriek tomu mali predstavenia v teréne jednoznačý úspech. Publikum bolo nadšené, a aj my sme boli spokojní s našim výkonom. Chlapci riadne zabrali, ale čo je naprekvapivejšie, to je, že dievčatá (francúzsky, rumunky, afričanky) sa dokázali v tak krátkom časovom horizonte vtesnať do nášho kolektívu, sžiť sa s našim spôsobom práce, stotožniť sa s našou filozofiou spektaklu. 
Veď sa nejednalo len o nacvičenie nejakého spoločného tančeka, ako to býva zvykom na rôznych medzinárodných festivaloch, kde všetci veselo nôtia a krepčia pod jednu medzinárodnú multikultúrnu nôtu. Nie, v tomto prípade bolo treba sa zhostiť prezentácie celého programu, v duchu rómskej kultúry, podať výkon ktorý osloví aj naslovovzatých odborníkov z táborov. Bolo treba ísť na plno, naozaj, interpretovať, dať zo seba všetko. A hlavne nie sa hrať na rómov, alebo na niečo iné, proste bolo treba byť sám sebou... a to je vlastne to najťažšie. K tomu treba odhodlanie, správne vedenie, a najmä úrpimnosť, nefaľšovanosť. Čisté srdce a zdravého ducha. ...ale tu už trocha nadsadzujeme (ale len troška...).
Bol to taký menší zázrak. Niečo, čo by mohlo byť na prvý pohľad trápne, alebo komické, veď aj tak by sa dali chápať výkony nie-rómov pred rómami, to niečo vonkoncom nebolo trápne, ani komické, ale plné citu a energie, plné ľudskosti a umenia, ktoré títo ľudia dokázali odovzdať ďalším ľuďom. O to viac je to cennejšie, že celá záležitosť bola prezentovaná na okraji sveta, vlastne už za jeho hranicami, v zemi nikoho, v ilegálnom priestore prekérnych táborov a slumov, kde nič nie večné ani dané, kde nič netrvá, tak ako v jednom z tých táborov, ktorý mal byť zrovnaný so zemou o dva dni. 
Tu sa na nič nehraje. A vonkoncom neáleží na tom kto je kto, róm, či ne-róm. Jedná sa len o to, ísť do toho, alebo nie.
My sme do toho išli. Hlavou proti múru. 
Ako vždy. Ako už pred pár rokmi, pred tými istými ľuďmi, len niekde inde, na inom mieste odsúdenom na zánik.
A tí ľudia nás teraz čakali. Nesklamali sme ich. 
To je náš úspech...

Fotogaléria: Aven savore