podrobnosti na:

 

 

www.kesaj.eu/projekt/kesaj/tv/slovensko-ma-talent/

 

Hneď po našom návrate z Francúzska nás čakalo živé vysielanie v v polofinále úžesnej reality show Televízie Markíza – Slovensko má talent! Naozajstné show na americký spôsob s nevídanou celonárodnou sledovanosťou! Všetko to začalo niekedy v júli. Rôzne umelecké agentúry nás viackrát kontaktovali, ale nikdy sme nesúhlasili, nechceli sme sa dať napospas krvilačným médiám, ktoré vedia byť v takýchto prípadoch bezcitné... Až keď sa s nami osobne spojila riaditeľka programov a spolu sme si sadli na kávu v Bratislave, tak sme nakoniec súhlasili. Sľúbili nám dodržať určitú decentnosť, nevyžívať sa v pochybnom smieškovaní o Rómoch a nenarušovať našu intimitu. Toto všetko bolo následne dodržané a rešpektované. Našťastie. Ináč by Helena, ktorá bola zanovite proti, ukázala čoho je schopná… Ďalším argumentom pre bola v tom čase veľmi nepriaznivá situácia v ktorej sme sa vtedy nachádzali – naše skúšky boli seriózne skompromitované, takmer znemožnené, v dôsledku nepriaznivého vývoja medziľudských vzťahov s našim priamym okolím, atď. Ale, keď sme to poriadne rozobrali, podstatné bolo, že sa vyskytla jedinečná príležitosť ako ukázať svetu našu prácu a motivovať našich mladých. Bolo mi jasné, že v takýchto programoch bude zaručene aj sekvencia so zábermi z rodinného prostredia, z domácnosti, a dúfal som že sa naskytne príležitosť ukázať podmienky v akých žijú tieto deti. Čo sa aj potom potvrdilo. Po prvom kastingu v Košiciach koncom júla a po druhom v polovici septembra sme postúpili až do polofinále. Produkcia vzala na vedomie že sme boli na jesennom zájazde a naprogramovala naše živé vysielanie až po našom návrate z Francúzska. Čo nebolo na škodu, lebo tým pádom me mohli disponovať kolektívom ktorý bol vo švungu celých uplynulých 20 dní. Vrátili sme sa v sobotu, a presne týždeň potom sme boli v Bratislave, v priamom prenose. V polofinále nás bolo desať súťažiacich – sólisti, ale aj skupiny. Našlo sa trocha zo všetkého. Majstri bojových umení, akrobatický rock, hudobníci, akrobati, kúzelník, žonglér s futbalovou loptou, a dokonca aj chlapček ktorý vygrgával celé slová a získal si tým celonárodnú slávu… Ale, všetci prešli cez sito, poniektorí mali jednoznačne medzinárodnú profesionálnu úroveň - 3 krát majstrom sveta v karate, 15 krát majstrami Európy v rocku, atď. Už len sa dostať medzi tento elitný výber bolo pre nás veľkým úspechom. Naša skupina polofinalistov bola považovaná za najsilnejšiu zo všetkých súťažiacich v tomto show. Prišli sme takmer v tej istej zostave v akej sme boli na zájazde, plus dvaja malí a dvaja veľkí. Helena ma zaprisahávala aby som sa neobjavil na obrazovke, ale to naozaj nebolo možné, napriek mojej zúfalej úprimnej snahe, som sa nijako nemohol schovať pred kamerami. Najväčšia sranda bola pri natáčaní famóznych rodinných záberov. Filmovalo sa jedného odpoludnia v septembri, malý filmový štáb prikvitol do osady vo Veľkej Lomnici, za patričnej davovej psychózy, a nech som sa ako snažil byť diskrétny a nenápadný, ako jediný biely medzi takmer tisíckou rómskych detí vo vytržení, som nijako nemohol uniknúť kamerám, ako som sľúbil Helene. Helena sa stále bojí, že médiá budú nevľúdne a neznáša keď sa ukazuje tá najbiednejšia stránka rómskeho sveta, ktorú, treba priznať, médiá obzvlášť obľubujú. Ale v tomto prípade bola reportáž majstrovsky poskladaná. Len jednoducho a proste ukázala celému národu, že tie roztomilé deťúrence ktoré tak pekne spievali a tancovali v nádherných krojoch, žijú v podmienkach Stredoveku. A o to mi presne išlo!

Dva dni skúšok v televíznom štúdiu predchádzali priamemu prenosu z nedeľňajšieho večera. Všetok ten čas, strávený v kulisách so všetkými účinkujúcimi, našimi konkurentmi, bol plý príjemných chvíľ vzájomnej komunikácie a spoznávania, tak ako sme na to zvyknutí v zahraničí, ale tu, na Slovensku, to bolo niečo nezvyčajné, bol som v nemom úžase, pozitívnom, že sa naši slovesnkí spoluobčania tak exempláre správajú. Naši, s Matejom na čele, boli takí ako vždy, bezprostrední zoči-voči našim najväčším národným hviezdam, spokojní sami so sebou a kypriac komunikatívnou radosťou zo života. Ale prvá skúška bola hrozná. Neraz to tak býva. Slabá sústredenosť, chýbal adrenalín živého vysielania, režisér bol v pomykove pred našim biednym výkonom. Veru, bolo toho sakramentsky veľa čo naprávať. Ani minútu nazmar! Hneď sme sa pustili do zúrivého skúšania, priamo na uzučkej chodbe hotela, dlho do noci, všetci už odpadávajú od únavy, až vrátnik hotela nám nariadi prestať. Všetko je prebraté a do detailu upravené. Každý musí presne vedieť čo má kde a kedy robiť. Na sekundu presne. A pri tom si ponechať ten správny šmrnc, prirodzený, cigánsky. Na toto máme naslovovzatého odborníka – Mateja. Predvídať jeho reakcie v danom okamihu je nad ľudské možnosti, tak radšej sa pokúšame si predstaviť viacero alternatív aby sme boli pripravení na všetko. Na druhý deň, to isté. Skúška na pľaci. Už je to lepšie. Hneď z ráno som išiel kúpiť dvoje nohavice a topánky pre Mateja a jeho brata, tie čo mali na sebe boli v úbohom stave. Poobede, pri generálke v kostýmoch Matej zrazu vidí že má nové nohavice a topánky, prvá krát vo svojom živote! Je v siedmom nebi. S neuveriteľnou energiou vtrhne na scénu a všetkých položí na lopatky. Televízny štáb je hotový!

Teraz ešte treba zopakovať túto eufóriu večer v priamom prenose. Vydržať až do desiatej večer v uzavretom priestore, a to po celom dni práce včera a dnes. Večer sme v super forme. Všetci sú vo vytržení zo súťaže. Ide o veľa. Výherca zhrabne 3 milióny korún, čo je približne 100 000 euro. To by bolo… ale treba mať chladnú hlavu, je veľmi malá pravdepodobnosť že by sme sa dostali až tam. V hre sú rôzne záujmy, a produkcia musí držať svoje záväzky voči vedeniu. A, objektívne, výherca je určený sms-kami divákov, a či to je pravda a či nie, nemyslím si že by naša skupina bola schopná uchopiť hlavnú výhru. Ale dostať sa až do tohto štádia súťaže bolo viac než úctihodné.

Všetci sú vo vytržení, nebadať najmenší znak únavy. Malí, veľkí, všetci sú plne sústredení a chcú vydať to najlepšie zo seba. Akoby nie! Veď celá krajina bude sledovať ten priamy prenos a nikdo sa nebude môcť za nikým schovať, všetci prejdú veľkou skúškou pred 70% národnou sledovanosťou.

Na túto príležitosť sme postavili špeciálny program. Keďže tesne pred našou produkciou bude vysielaná krátka reportáž z rodinného prostredia detí, ktorá bezprostredne ukáže v akých podmienkach reálne žijú, v osadách, úvod sme nastavili tak, aby prekvapil, ako to nikto nečakal v súvislosti so realistickými zábermi ktoré práve prebehli – začiatok bude s klasikou, úryvkom zo symfonickej básne Šeherazáda od Rimského-Korzakova, poukazujúc tak na orientálnu, hinduistickú stránku Rómov, a tiež na rozprávkovú príbuznosť s Tisíc a jednou nocí alebo našou vílou Kesaj… Choreografiu sa nám podarilo zladiť len krátko pred súťažou. Manuela deň pred tým ochorela, Andrejka ju v tom momente nahradí. Sólo tancuje Janka, tesne pred vstupom na scénu ešte dotiahneme nejaké vylepšenia. Všetko klape. Naviažeme s To sara, súčasnou rómskou piesňou, ktorá hovorí o ich živote, putovaním za prácou. Kvôli nedostatku času ju skracujeme na polovičku a nadväzujeme na Adelko, s ukážkovými čapašmi. Na poslednú chvíľu ešte upravujeme tempá, ktoré boli už neudržateľné. Všetky detaily sedia, a prichádza finálne prekvapenie – po závere Matej vybehne dopredu, pred porotu, zakýve na Stana a ešte hodí jeden frajerský čapaš na super záver. Apoteóza. Úžasný, krásny úspech. Všetci sme veľmi spokojní, všetci sme dali do toho všetko. Nikto nezlyhal. Spravili sme všetko čo sme mohli. Reakcie poroty sú jednoznačné a pozitívne. Osobnosti ktoré ju zastávajú ohodnocujú individuálne naše kvality, a cítime že je to úrpimné. Po nás idú ešte štyria súťažiaci a prichádza chvíľa konečného rozhodnutia. Stopne sa odpočet SMS a oznamuje sa výsledok. Vraj počty sú veľmi tesné. Porota neohlásila presné čísla hlasujúcich (čo navádza na spochybnenie finálneho výsledku…), vyhlasujú len dvoch ktorí postupujú do finále. Nie sme medzi nimi. Držíme sa dôstojne. Aj keď sme sa nechali strhnúť súťažou, sme dobrí hráči a odchádzame zo scény so vztýčenou hlavou a s úsmevom. V zákulisí tak isto. Všetci sú spokojní že mohli vydať zo seba všetko, gratulujeme si navzájom, život pokračuje. Balíme kufre a smer Kežmarok, kam dochádzame o 4 ráno.

Následovné dni sú euforické, víťazné. Gratulácie prichádzajú zo všetkých strán. A to je čo povedať, lebo v rómskom prostredí sa hovorí priamo čo si kto myslí, najmä ak to je negatívne. Ale tu je všetko pozitívne. Jednohlasne, Rómovia, ako aj nie-Rómovia, všetci nás uznávajú a vyjadrujú svoje uznanie. Čo sa týka oficiality, tiež sme dosiahli svoje. Nikto už nebude môcť povedať že v osadách nie je nič dobré. Aj táto mládež je schopná sa zmobilizovať, investovať sa, a napriek katastrofálnym podmienkam v ktorých žijú môžu dokázať úžasné veci a priniesť pohodu a šťastie mnohým divákom. My sme to vedeli už dávno, odkedy sa predvádzame na medzinárodných scénach. A teraz sme to ukázali aj Slovensku. Slovensko má talent. Aj u Rómov, aj v osadách! Teraz sa to už vie aj u nás, na Slovensku. Zbytočne hovoriť že keď sa vrátim na druhý deň do osady po deti na skúšku, nechýba veľa a by mi prevrátili auto, tak veľké a hmatateľné je nadšenie, všetci by sa chceli vtesnať dnu a ísť na skúšku. Autobus by nestačil, nieto jedno malé auto. Zase sa skúša, ešte väčšmi o dušu ako doposiaľ. Kto by sa nechcel podeliť o šťastie byť hrdým na to že je Rómom pred celým svetom! Riadna zmena oproti tomu čo bolo pred tým, a tak je to dobre, naše úsilie nevyšlo nazmar. Aj keď už na konci síl, skúšame ďalej.

Máme pred sebou ešte jedno vystúpenie pre školu v Kubachoch (osada Pod Lesom, bez vody, elektriky, bez prístupovej cesty…). Uskutočníme ho na nasledovný týždeň. Všetko prebieha veľmi dobre. Krásne prijatie. Tak ako v telke, Číňanka, Stela, sú nadšené sa môžu ukázať pred svojimi v tom najlepšom svetle. Ponúkame to isté aj vo Veľkej Lomnici. Riaditeľ nás ráči prijať, uisťujeme ho že v žiadnom prípade nebudeme nič pýtať za naše vystúpenie, ani len pohár vody, napokon súhlasí s našim vystúpením, čo všetci naši ktorí sem chodia do školy prijímajú s nadšením. Svojou návštevou nás v Kežmarku prekvapí splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity, Anina Botošová, ktorá osobne intervenuje u primátora aby nám zabezpečil priestory na skúšky. Prisľúbi financie a priestory keď sa budú riešiť bývalé kasárne sovietskych vojsk, teraz opustené. Kto vie…? Riaditeľ Markízi nám volá osobne aby sa spýtal či môže dasť náš kontakt veľkej nadácii ktorá by nás chcela podporiť. Ogrovia súhlasia s našou participáciou na ich Zénite 8 apríla. Rozprávka sa stáva skutočnosťou? Nie. Stále nemáme kde skúšať, je nám zima, osady sú plné blata, a bude treba ísť až do parížskeho Zénitu aby sme sa ocitli v mieste kde sa dá hrať a tancovať...