Domáce úspechy

Zbojnícka chata

5 november 2016. Výstup na Zbojnícku chatu vo Veľkej studenej doline vo Vysokých Tatrách. Počasie "pod psa", silný vietor, miestami dážď, od pásma lesa sneh a zľadovatelé úseky chodníka. Túra náročná aj pre skúsených, nieto pre novicov ako súbor Kesaj. Pochod bol v svižnom tempe, noc padá v horách skoro a rýchlo, bolo nevyhnutné doraziť ešte za vidna.

Žiadne reptanie, nijaké ponosy. Všetci, chlapci aj dievčatá šlapali, v dobrej nálade, napriek extrémnym podmienkam.

Každý zdolal sám seba.

Úspech.

 
 

Hore sa dorazilo tesne pred súmrakom. Vietor naberal silu výchrice, miestami priam hádzalo o zem. Jaro, nosič ktorý nám niesol hore naše varhany, ledva, ledva dorazil do chaty, a viacerí sme ho museli ratovať aby nespadol aj s nákladom.

Na chate bol zraz bývalých nosičov a brigádnikov ktorí niekedy, v rozpätí posledných 40 (!) rokov pracovali na Zbojníčke alebo na Térynke. Správna partia na správnom mieste. Niektorí sme sa nevideli aj dobrých 30 rokov!

 

Prítomnosť takmer celej skupiny Kesaj Tchave nebola vopred avizovaná ani špeciálne prekonzultovaná. Ale spolužitie vo vysokej nadmorskej výške dopadlo nadmieru dobre, nálada bola perfektná. Dali sme dve veľké rundy z nášho súborového programu, vyše dvojhodinovú hyper dynamickú produkciu, ktorá, ešte k tomu po tom mimoriadnom športovom výkone, všetkým vyrážala dych. Kesaj Tchave aj s vysokohorskou prirážkou!

 

Tancovalo sa a spievalo do nekorej noci, tanečníci všetkých národností nechceli opustiť parket, boli  by pokračovali aj do rána, ale ráno bolo treba myslieť na zostup, ktorý býva v horách často náročnejší ako výstup. V tom najlepšom sa zavelilo  « do postele ! », a každý musel zaľahnúť. Pred tým bolo treba ešte ísť na záchod, prejsť pár metrov pod holým nebom,  čo nebolo vonkoncom jednoduché, vzhľadom na vyčíňajúci výchor ktorý mal tendenciu unášať všetko čo vážilo menej ako sto kíl, a nikto z Kesaj takú hmotnosť nedosahoval…

 

Na druhý deň, hneď zrána bol naplánovaný zostup, orgán ktorý vyčíňal celú noc našťastie nad ránom mierne ustal, ostávala len otázka terénu. Bude mrznúť, alebo nie? V princípe, v tomto čase, už riadne mrzne, a po takom daždi ako včera, hrozilo že chodník bude úplne zľadovatelý a neschodný. Bol som rozhodnutý že všetkých nechám na chate a pôjdem dole pozháňať ešte nejaké mačky, aby bola ako-taká nádej na bezpečný zostup. Ale nastal nejaký zvláštný prírodný jav, výnimočne nemrzlo, len lialo a fúkalo, ale podstatné bolo že chodník bol schodný, skaly neboli klzké a bola nádej že zídeme bezpečne dole.

 

Vyrazili sme o pol deviatej, za výdatného lejaku a vetra, všetci spolu, tí ktorí mali hladké podrážky mali aj mačky aby sa im v hangu nešmýkalo. Zostup bol náročný, presne podľa pravidla že dole sa vždy ide horšie ako hore. Skoro sme sa museli rozdeliť, Roman zaostával, v dôsledku zranenia z detstva má menšiu motorickú zručnosť, a nemalo zmysel všetkých brzdiť v nečase. Takmer celá skupina išla dopredu so Stanom Eleniukom a ja som išiel pomaly, z kroka na krok, s Romanom, našim tempom. Nakoniec sme všetko dobre stihli. Lanovka mala ročnú odstávku, tak sa muselo ísť peši až do Smokovca, ale autobus do Popradu sa stihol akurát, a následne aj spoj do Kežmarku. Takže nemuseli nikde zbytočne čakať a riskovať nachladnutie. Pred druhou poobede sme už boli  všetci bezpečne v kuchyni u Heleninej sestry Margity, a pochutnávali sme si na jej guláši.

Všetkým klobúk dole za statočnosť a vytrvalosť. Priateľom vďaka za zozbierané oblečenie a obuv. A Slávke za nápad, iniciatívu a organizáciu.

Pri všetkej skromnosti to bola slovenská premiéra najvyššie položeného bašávelu a perfektného spolužitia v Tatrách. Kiež by to tak fungovalo aj pod Tatrami.