Ccfd

                                                     
 
CCFD nás sprádza v teréne, v táboroch, osadách, táboriskách. Umožňuje nám brať deti do rezidencií, na zájazdy, na vystúpenia. Vďaka Ccfd sa môžeme podeliť sa o našu nádej
 

„Kesaj“ je meno rómskej víly.

Deti Kesaj - Kesaj Tchávé, partneri CCFD - Terre Solidaire

«Késaj» je meno rómskej víly ktorá hovorí že kto chce lásku dostať musí najprv vedieť ju dať, „Tchave“ znamená v rómskom jazyku: deti. Týmto je povedané všetko. Ostatné ide cez rómske piesne a tance týchto mladých ktorí vyjadrujú neoblomnú vieru do života. Súbor, založený v r. 2000, je zastrešený rómskym združením ktoré sústreďuje skrz umelecké aktivity mládež z rómskych kolónií tatranskej oblasti, na východnom Slovensku. Každodenná realita týchto Rómov je čím ďalej tým viac prekérna. A, žiaľ, Dekády, rómske projekty a in  dômyselné vználezy, plné dobrých úmyslov, ta tom všetkom veľa nezmenia.

Kesaj Tchavé je zázrak. Cigánsky zázrak ktorý dokazuje že úspech je možný aj tam kde je všetko spravené aby sa fatálne neuspelo. Ale každé vystúpenie je vyhratým zápasom za život. Biť sa proti celému svetu, proti svojim, proti ostatným, proti všetkým ktorí si nevedia predstaviť že cigánsky život môže byť žitý aj bez fatality...

Ich energia je komnikatívna a vyvoláva reťaz priateľstvy a solidarity v celom Francúzsku. Určite niekde vo vašom okolí, na ceste vašich prázdin, bude nejaký koncert Kesaj, ak nie, tak si dajte obchádzku! Stojí to za to!

CCFD – terre solidaire, júl 2009

Na Slovensku, osady a balalajka

Priamo v srdci Európy, Rómovia prežívajú v slovenských osadách. Jeden hudobník založil súbor aby vzal mládež na scény Európy, na zvuku svojej balalajky.

Treba najprv zísť s hlavnej cesty, potom prejsť cez kolajnice a ísť rozbitou cestou popri poliach odpadkov. Po niekoľko stovák metrov je vchod do osady, poznačený skupinou trojposchodových stavenísk. Odporné budovy. Šedé múry, vchodové dvere rozbité a pozliepané okná. Kolónia sa rozprestiera na niekoľkých stovkách metrov. Obydlia poskladané z kadečoho: polená, dosky, tehly alebo kvádre. V strede osady, verejné smetisko. Všade špinavé decká, zle ohodené, sa hrajú na udupanej zemi. V diaľke, ešte zasnežené štíty hôr ponúkajú chabú chvíľkovú úľavu pohľadu. Čas zrealizovať že nie sme v indickom slumse ani v brazilskej favele, ale naozaj v srdci Európskej únie, na Slovensku...

Veľká Lomnica je rómska osada akých sú desiatky, najmä na Východe krajiny. Viac ako dvadsiatka ich je evidovaných len okolo mesta Kežmarok, navlas takých ako Veľká Lomnica. Rómska menšina reprezentuje 10% z piatich miliónov Slovákov a približne 200 000 ich žije v otrasných podmienkach.

1 700 osôb sa tiesní vo Veľkej Lomnici. Tu, žiadne toalety ani sprchy. Neustály balet žien a detí smeruje ku jedinému zdroju pitnej vody: vodovodný kohútik umiestnený pri vchode do osady. Vtejto oblasti je klíma drsná, najmä v zime. Sneh, dážď a teploty klesajúce pod – 20°.

Uličky z hliny sa vtedy premieňajú na bahniská. Nezamestnanosť. Dušan, tridsiatka, nám ukazuje svoj dom. Približne 12m2. Podlaha je pokrytá kobercom, nábytok skromný: dve skladacie pohovky, stôl a fotel. Bedňa slúži na odkladanie. Pri vchode, pec na drevo na ktorej zovrieva šošovicová polievka. Dušan tu žije so svojou ženou a tromi deťmi: Duško, 14 rokov, Perla, 12 a Erik, 7 rokov. Päť osôb v 12 štvorcových metroch, čo je luxus pre väčšinu rómskych rodín zložených z desiatky osôb na obdobný priestor...

Ako väčšina obyvateľov osady, Dušan nemá robotu. Dni ubiehajú bez akejkoľvek perspektívy niečo zlepšiť. Jeho deti chodia do školy do dediny vedľa... hlavne preto lebo školská dochádzka je povinná do 16-ich rokov. No ale ako študovať keď sa žije v takých podmienkach?

Našťastie, ostáva muzika. Dušan hrá na harmonike a na kazoo (malý fúkací klavír). Niekedy, s ostatnými chlapmi, si zahrá, aby ubehol čas.

Jedného dňa, trocha náhodou, Ivan Akimov prišiel do Veľkej Lomnice. Tento hudobník, bývalý kabaretný umelec, chcel vzkriesiť zopár nôt nádeje uprostred tejto čiernej mizérie. S hudbou a tancom ako podporou. Jeho žena, Helena, je Rómka. „Poznáme dobre ich situáciu. Mal som chuť pracovať s nimi, urobiť  niečo aby neboli viac marginalizovaní“.

Ale prekážky sa javili, dokonca priamo v osade: „Je tu klanický systém, antagonizmy priamo v rodinách ktoré robia každý projekt obtiažný na naštartovanie“, zdôveruje Ivan Akimov.

Až kým jedného dňa, jeho švagriná,  Anna Koptová, prvá rómska žena ktorá bola zvolená do Slovenského parlamentu, mu ponúkla pomoc v rámci vzdelávacieho projektu pre rómske deti. Príbeh Kesaj Tchave (deti víly v rómštine) mohol začať.

Najprv s rómskymi deťmi z centra mesta Kežmarok. „Ale v 2007, mesto rozhodlo že sa zbaví všetkých rómskych rodín ktoré robili problémy alebo ktoré neplatili nájomné,“ rozpráva Ivan Akimov. „Desiatky osôb boli vyhnané a ubytované viac ako 300 km odtiaľ, pri maďarských hraniciach“.

Súbor Kesaj Tchave bol zdecimovaný. Všetko sa muselo urobiť odznova. A Ivan Akimov a jeho žena všetko urobili... tento krát s detvákmi z okolitých osád, ako tej z Veľkej Lomnice.

„Išiel som tam s Ivanou a so Stanom, dvaja mladí ktorých rodiny unikli uxpulziám. Hľadali sme muzikantov keď sme počuli melódie ktoré vychádzali z jednej z chatrčí. Hralo sa tam. Vytiahol som moju balalajku, a hrali sme spolu. Na druhý deň nás tam spievalo a tancovalo tridsať!“ Súbor Kesaj Tchave sa znovu narodil.

 

Festivaly

Každé poobede, chodí do osád ako je Veľká Lomnica. Akonáhle príde jeho červená Dacia, dav detí sa zlieta. Ivan otvára dvere a auto je  hneď plné. Urobí takto pár otočiek do cvičebne, v Kežmarku. „Okolo 200 km cesty každý deň“, spresňuje.

V aute, mladí od 6 do 15 spievajú na plné hrdlo, sprevádzajúc priamo pesničky ktoré vychádzajú z autorádia, až po príchod do klubovne. V skutočnosti sa jedná o chodbu asi dvadsiatky m2 kde sa len ťažko natlačí 30 či 35 detí a dorastencov. Jeden smutný neón osvetľuje miesto skúpym svetlom. Steny, pokryté plagátmi festivalov kde súbor účinkoval.  

Hudobníci sa usadzujú. Klávesy, gitara a zopár bicích. Dvaja „veteráni“ súboru, Ivana a Stano, doprevádzaní Helenou Akimovou,  začínajú, kým jej manžel, Ivan, sa rozcvičuje so svojou balalajkou. Keď sa vracia, skúška začína.

« jekh, duj, trin, štar, panč… »

Počas viac ako jednej hodiny, spevy a tance nasledujú bez prestávky. V tempe danom muzikou, mladí odpovedajú neskutočnou energiou. Spevy sa ozývajú pod klenbou. Ivan Akimov udáva tempo a tón. Nabáda, nadáva, harcuje...

„To nie sú skúšky v pravom slova zmysle,“ vysvetľuje. „Robíme len jeden záber... ale naplno! Pracujeme na emotivite, na totálnom nasadení každého jedneho. Každý deň vytvárame predstavenie, podstatné je aby sa mohol každý prekonať.“

Súbor vystupuje pravidelne v Európe, najmä na festivaloch. „Pre tieto deti ktorým chýba pozitívna reprezentácia, je scéna kľúčovým elementom,“ konštatuje Ivam Akimov. „A čo viac, reprezentujú Slovensko!“

Ale príprava zájazdu sa neraz rovná hotovej kalvárii: treba nájsť prostriedky na prepravu a ubytovanie. A niekedy, až do poslednej chvíle pred odchodom, sa nevie kto nastúpi do autobusu...“Z rôznych dôvodov, môžu všetko vzdať“.

Posledná skúška sa improvizovala v osade, pred Dušanovym domom. Veronika a on sú nie málo hrdí vidieť ich tri deti v súbore. Tridsiatka detí strhne všetko susedstvo do ohnivého tanca. Zajtra, nový odchod. Séria vystúpení v rumunských dedinách. Kým príde leto a rezidencie vo Francúzsku... Jekh, duj, trin...!

Témoignage chrétien, 12 juillet 2010

Omša v Lomnici

Omša v Amélie