Peter Baláž

Medzi športovcami sa hanbil, vo filme je hviezdou

  • 16. február 2015, 10:50

Boxoval na olympiáde, na Slovensku žije v gete. Stal sa hlavnou postavou filmu Koza, ktorý si do svojho programu vybral prestížny medzinárodný festival.

facebookgpluslinkedintwitter
Foto - Martin Kollár

Foto – Martin Kollár

Nepôsobí dojmom boxerského šampióna ani filmovej hviezdy. Peter Baláž je hlavný hrdina filmu Koza, ktorý mal premiéru na Berlinale. Stretli sme sa hneď po jeho návrate z Nemecka. 

Čo si odnášate z festivalu Berlinale?

Pocit, akoby som vybojoval medailu, akoby som stál na stupni pre víťazov. Bol som opäť hrdý sám na seba.

Film Koza je o vašom živote. Ako ste sa vlastne spoznali s filmármi? Zaklopali u vás na dvere?

Nie, s pánom režisérom Ostrochovským sa poznáme od detstva, v podstate sme susedia zo Žiliny. Chodil k nám, pomáhal mi už v minulosti. Som rád, že mi niekto ponúkol pomocnú olympijskú ruku, aby som mohol lepšie žiť.

Filmovanie trvalo pomerne dlho, takmer štyri roky. Čo bolo pre vás najzaujímavejšie?

Že som mohol odísť z tej kolónie na chvíľu preč. Bolo to ako dovolenka a zábava. Krásnym pocitom bolo zistenie, že aj obyčajný biely človek môže mať rád Róma a chce mu pomôcť. A najviac, samozrejme, potešilo pozvanie do Nemecka na festival.

Ako ste sa vlastne dostali k boxu? Pochádzam z boxerskej rodiny, môj otec bol úspešný pästiar, takisto aj starší brat Ivan. V trinástich rokoch som sa bol pozrieť na Ivanov zápas a veľmi sa mi páčilo, ako ho ľudia po víťazstve obdivovali. Prvý raz som uvidel, že mu ľudia podávali ruky. Začal som snívať, ako budem rovnako slávny a ľudia mi budú podávať ruky a rozprávať sa so mnou s úctou. Pochádzam z deviatich súrodencov a jediného ma vychovávala stará mama. Cítil som sa odstrčený od rodiny, myslel som si, že keď začnem boxovať, otec si ma bude aj viac všímať. Ale Ivan ma nechcel nikdy zobrať na tréning, tak som sa rozhodol ho sledovať. Išiel do klubu a dvere ostali otvorené, tak som tiež vošiel. Tam trénovalo 15 až dvadsať statných chlapov a viedol ich tréner Juraj Turian. „Čo tu chceš, pinďo?“ spýtal sa ma tréner. Chlapi vtedy prestali trénovať, nastala chvíľa ticha a potom sa mi začali smiať. Tak som mu povedal, že chcem boxovať ako môj brat. Presvedčil som ho. Potom som trénoval neustále a bez prestávky. Bol som šťastný, že tam môžem byť.
Pamätáte si na svoj prvý zápas? Áno, mal som vtedy štrnásť rokov a bolo to v Martine. Ako najmladší boxer som mal iba 39 kíl a nemal s kým boxovať. Nemohol som súťažiť ani v najnižšej váhovej kategórii. Tak ma dal tréner do exhibičného zápasu. Prišiel som do ringu, všetko bolo v poriadku, súperovi som dal dve – tri rany a on padol. Nevedel som, čo mám robiť, rozhodca začal odpočítavať. Tak som ešte pribehol k súperovi a kopol som ho, vžil som sa do toho. Rozhodca ma potom poslal preč z ringu a diskvalifikovali ma. Potom som prišiel za trénerom a pýtal sa, prečo ma diskvalifikovali – a ten mi ešte dal po hlave jednu „tatranku“ a vynadal mi. Ani súperov som sa nebál tak ako trénera.
A na ktorý zápas si najradšej spomínate? Mal som sedemnásť rokov a prišli sme so žilinským klubom na šampionát do Brna. Opäť som bol najmladším účastníkom, tak mi dali striedavý štart za starší dorast aj mužov. Tam som prvý raz získal seniorský titul majstra Československa v boxe. Vtedy som sa cítil úspešný a dali mi ponuku z Dubnice nad Váhom. Ponúkli mi plat aj bývanie. Prijal som to, lebo dovtedy som nikdy nepremýšľal, že by som sa tým mohol živiť. Tam som ostal deväť rokov až do olympiády.

Bol vo vašom prípade problém, že ste mali vždy nižšiu váhu?

Nie, zo začiatku to bolo dobré. Mohol som jesť aj piť, čo som chcel, a nikdy som nepribral. Stále som sa pohyboval medzi 40 až 44 kilogramami.

Osemkrát ste si vybojovali titul majstra Slovenska, boxovali ste na troch majstrovstvách sveta, ale vrcholom kariéry bola zrejme účasť na olympiáde v Atlante v roku 1996.

Áno, prebojoval som sa na kvalifikačný turnaj v Taliansku, kde boli štyri zápasy. Prvý som mal s Poliakom, v druhom kole som získal žrebom voľný postup a v semifinále bol veľmi silný Ír. Vtedy bol tretím na vtedajších majstrovstvách sveta. Ani môj tréner mi nedával šancu, tak som všetkých prekvapil.

Olympiáda v Atlante alebo premietanie filmu o Berlinale? Čo bolo pre vás väčším zážitkom?

Áno, pre športovca je najkrajší zážitok olympiáda. Viac už nemôže dosiahnuť. Najradšej však spomínam na moment, keď sme pred odletom skladali na Bratislavskom hrade olympijský sľub. Vtedy som sa cítil medzi tými všetkými športovcami ako Cigán a hanbil som sa. Odťahoval som sa od nich, lebo som si nemyslel, že môžem byť medzi nimi ako rovný. Vtedy ma vyzvala Martina Moravcová, aby som prišiel k nim, zobrala pohár so šampanským a priniesla mi ho na prípitok. To bola moja najväčšia radosť v živote.

Prečo? Mali ste predtým skúsenosť, že vás niekto vnímal za menejcenného, lebo ste Róm?

Nie, sám som to tak cítil, neveril som si. Nikoho som tam nepoznal a od detstva som plachý.

Aké spomienky ste si priniesli z Atlanty?

Boli tam slávni ľudia, ale o Slovensku takmer nikto nevedel. Keď som bol v obchode, predavačka sa ma pýtala, z ktorej krajiny som, nech jej to ukážem na vlajke. Ale slovenskú nemali, iba československú, teda českú. A tým, že som bol aj tmavší, mýlili si to so Slovinskom. Dostal som ponuky tam ostať a profesionálne boxovať. Keby som vedel, ako dopadne profesionálny box u nás, nevrátil by som sa. Dodnes to môžem iba ľutovať, nečakal som, že ako šampión skončím na Slovensku takto. Sklamal som sám seba.

koza

Čo sa stalo?

Chvíľu som ešte boxoval v Dubnici, ale potom tam sprivatizovali fabriku a tá prestala v takej podobe podporovať boxerský klub. Prišiel som o prácu a vrátil som sa do Žiliny. Ten minulý systém nám viac pomáhal, ale keď dubnická ZŤS-ka prestala sponzorovať box, išli sme všetci domov. Rok som si zarábal chodením po zápasoch, ale z toho sa u nás nedá žiť. Odvtedy som na sociálnej podpore. Nie som vyučený, okrem boxu neviem nič robiť. Skúšal som to ako pomocník na stavbe, ale neudržal som sa tam dlho. Chcel by som skončiť pri boxe, aspoň mladých učiť a trénovať.

Takže od 26 rokov ste boli nezamestnaný a privyrábali ste si iba zápasmi. Neuvažovali ste o odchode zo Slovenska?

Áno, mal som ponuky aj do Nemecka a Francúzska, ale nečakal som, že na Slovensku zahynie box.

Žijete v rómskom gete v Žiline. Vie rómska komunita, že ste bývalý olympionik a teraz natočili o vás film?

Vedia, že boxujem, a mám s nimi dobré vzťahy. Ale nemôžem povedať, že mám medzi nimi priateľa. Vidia iba peniaze. Keď idem na zápas, chcú, aby som im potom niečo kúpil. Cítiť tam chamtivosť a závisť. Dodnes som profesionálnym boxerom, reprezentujem krajinu aj Žilinu. Mám na drese reklamu primátora, ale tri roky chodím na úrady a žiadam o presťahovanie z tej kolónie. Bývam v jednoizbovom byte, kúrim v peci drevom. S priznaným polovičným invalidným dôchodkom mám príjem 150 eur a šesťdesiat eur platím nájom.

Vo filme chodí s boxerom po turnajoch jeho manažér, ktorý je zároveň aj úžerník a berie mu väčšinu zarobených peňazí. Funguje to tak aj v skutočnosti?

Záleží na tom, akého má boxer manažéra. Pred tromi rokmi som mal jedného slovenského Maďara a on zobral zo zápasu 1200 eur a mne dal dvesto alebo tristo eur.

Zažili ste v minulosti rasizmus?

Žilina je mesto, kde Rómov nemajú radi. Mňa tam, našťastie, poznali z miestnych novín a televízie, tak som pre nich športovcom. Ale stalo sa mi, keď som chodil s káričkou zbierať železo, že si ma vyhliadla skupina holohlavých a chceli ma zbiť.

Boli teda aj pouličné bitky?

Nie, nie som agresívny typ, a keď ich bolo päť – šesť, nehral som sa na hrdinu a radšej som utiekol. Bol to nepríjemný pocit, keď po mne kričali neger. Dosť ma život bije, nepotrebujem sa ešte biť na uliciach. Občas sa stane, že sa takíto ľudia opijú alebo nafetujú a chodia do kolónie na nás kričať. V kluboch som problémy nemal, športovci držia spolu.

Mali ste už aj ohlasy na film v komunite?

Ten film ešte nemal premiéru v kinách, takže o ňom veľa ľudí nevie. Nie som v kontakte ani s rodinou, nestretávame sa spolu veľmi a každý sa stará iba sám o seba. Zatiaľ sa iba pýtali v komunite, koľko z toho mám peňazí.

Čo by ste chceli robiť?

Už dlho mám sen, že by sa v Žiline zorganizoval veľký boxerský galavečer. Chcel by som mať telocvičňu, kde by som mohol trénovať det


 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
FILM KOZA od Ivana Ostrochovského
Cesta bývalého olympijskeho boxera za jeho poslednou prehrou.

Bývalý olympionik, boxer Peter Baláž, prezývaný Koza, býva so svojou družkou Mišou v gete pre sociálne prípady. Žijú zo dňa na deň a stále sú bez peňazí. Miša nečakane otehotnie a je rozhodnutá nechať si dieťa vziať. Núti Kozu, aby zohnal peniaze na potrat. Koza, ktorý už dlhšie netrénuje, sa rozhodne opäť vstúpiť do ringu, aby zarobil a zmenil Mišine rozhodnutie. So svojim manažérom Zvonkom sa vydávajú na “turné”, v ktorom nejde o víťazstvá, ale o to, koľko úderov dokáže Koza zvládnúť. Vo filme vystupuje Peter Balaž účastník OH v Atlante a v úlohe trénera Ján Franek účastník OH v Moskve.

CENY A NOMINÁCIE

  • 65. BERLINALE (NEMECKO) NOMINÁCIA NA NAJLEPŠÍ HRANÝ DEBUT
  • 20. VILNIUS FF KINO PAVASARIS (LITVA) NAJLEPŠÍ FILM, CENA ARTOVÝCH KÍN C.I.C.A.E.
  • 5. FESTIVAL STREDO- A VÝCHODOEURÓPSKYCH FILMOV GOEAST (NEMECKO)CENA MESTA WIESBADEN ZA NAJLEPŠIU RÉŽIU, CENA FIPRESCI
  • 12. MF NEZÁVISLÉHO FILMU INDIELISBOA (PORTUGALSKO) ZVLÁŠTNE UZNANIE  TVCINE & SÉRIES
  • 12. FF NEISSE (NEMECKO) NAJLEPŠÍ FILM
  • 4. OLHAR DE CINEMA (BRAZÍLIA) NAJLEPŠÍ FILM, CENA KRITIKOV ABRACCINE
  • 62. FF PULA (CHORVÁTSKO) NAJLEPŠÍ FILM V PROGRAME SUSEDIA A PRIATELIA, ZVLÁŠTNE UZNANIE MEDZINÁRODNEJ POROTY
  • 22. FF PALIĆ (SRBSKO) CENA SEYFIHO TEOMANA ZA NAJODVÁŽNEJŠÍ PRVÝ ALEBO DRUHÝ HRANÝ FILM
  • CENA AMERICKEJ AKADÉMIE FILMOVÝCH UMENÍ A VIED NOMINÁCIA ZA SLOVENSKÚ REPUBLIKU
  • CENA EURÓPSKEJ FILMOVEJ AKADÉMIE OFICIÁLNY VÝBER
  • PRODUCENTI MAREK URBAN, IVAN OSTROCHOVSKÝ, JIŘÍ KONEČNÝ
  • KOPRODUCENTI KAMILA ZLATUŠKOVÁ, TIBOR BÚZA, MAROŠ ŠLAPETA
  • NÁMET IVAN OSTROCHOVSKÝ
  • SCENÁR MAREK LEŠČÁK, IVAN OSTROCHOVSKÝ
  • RÉŽIA IVAN OSTROCHOVSKÝ
  • KAMERA MARTIN KOLLÁR
Žije na mizine v gete plnom špiny! Olympijský boxer
Peter Baláž (40) plače nad svojím osudom, no je odhodlaný postaviť sa z dna opäť na nohy.

Olympionik Peter Baláž poprosil o pomoc Kisku: Šokujúca odpoveď prezidenta!

Olympionik Peter Baláž poprosil o pomoc Kisku: Šokujúca odpoveď prezidenta!

Jeho snom je učiť boxovať deti. O pomoc prosí žilinského primátora Igora Chomu. List, v ktorom žiada o podanie pomocnej ruky, doručil aj prezidentovi Andrejovi Kiskovi. No odpoveď prezidenta ho sklamala. Peter Baláž sa vypracoval až na olympiádu a stal sa osemnásobným majstrom Slovenska v boxe, no dnes je v koncoch. „Chcem ísť odtiaľto preč, tu je kriminalita, ľudia sa opíjajú, fetujú. Kto raz žije v kolónii, skončil,“ hovorí Baláž, ktorému sa tisnú slzy do očí.

 

List písal nielen prezidentovi, ale aj primátorovi Žiliny. List písal nielen prezidentovi, ale aj primátorovi Žiliny.Autor: Jana Rojková
Žije v rómskom gete v zime, zúfalstve a bez budúcnosti. Vo filme Koza, ktorý mal premiéru na Berlinale, hrá hlavného hrdinu. „Rómovia sa mi posmievajú, že mám strašné lóve, odkedy som hral vo filme. Nemajú rešpekt pred tým, čo som dosiahol. Ubíja ma to. Musím sa odtiaľto dostať, zahyniem tu,“ vysvetľuje nešťastný boxer, ktorý veľmi túži trénovať box malé deti. V júli minulého roka dokonca písal Baláž list aj prezidentovi Kiskovi, aby mu pomohol postaviť sa na nohy.

 

„Odpísal mi, že dostáva veľa takýchto žiadostí a nepomôže mi,“ hovorí sklamane boxer. Nový Čas oslovil aj prezidenta, či stanovisko nezmení. „Prezident Andrej Kiska každý mesiac rozdeľuje svoj plat rodinám v núdzi na základe návrhov občianskych združení, ktoré sa pomoci ľuďom venujú. Od nástupu do funkcie dostal prezident asi 5 000 listov so žiadosťou o pomoc a v rámci svojich kompetencií a možností sa snaží pomôcť, alebo poradiť, ktorá inštitúcia má v kompetencii možnosť problém vyriešiť,“ vyjadril sa Roman Krpelan, hovorca prezidenta.

 

Baláž už viac nechce žiť v špine. Baláž už viac nechce žiť v špine.Autor: Jana Rojková
Keďže Baláž zápasí v trenkách s logom mesta Žilina, požiadal o pomoc aj primátora Igora Chomu. „Radi by sme podporili človeka, čo vyzdvihol Žilinu. Problém však je, že pán Baláž nie je rozvedený. V byte na Bratislavskej ulici žije s manželkou a dcérou. Okrem toho má na nájomnom dlh 1 800 eur. Ak si dokáže vyriešiť tieto majetkovo-právne náležitosti, vedeli by sme sa pohnúť ďalej,“ informoval hovorca mesta Žilina Pavol Čorba. Baláž sa však bráni, že si svoju bývalú družku, s ktorou má dcéru, nikdy nezobral za ženu. Vyzerá to tak, že nikto z kompetentných mu nepomôže, a tak sa do boja o lepšiu budúcnosť musí pustiť sám.

Boxer Peter Baláž padol na úplné dno: Olympionik zbiera železný šrot, aby mal na jedlo!

Boxer Peter Baláž padol na úplné dno: Olympionik zbiera železný šrot, aby mal na jedlo!2015: Peter Baláž žije po takmer 20 rokoch od olympiády v strašných podmienkach.Autor: roj, anc, js
20.02.2015, 12:03 | Osud sa s ním nemaznal! Boxer Peter Baláž (40) pred 20 rokmi zbieral v ringu jednu výhru za druhou a vďaka svojim skvelým výkonom sa prebojoval až na letnú olympiádu v Atlante. 

Bohužiaľ, zakrátko sa zaradil k „zlatej generácii“ slovenských boxerov, ktorých osobné problémy priviedli až na úplné dno. Rudolf Dydi je v base, Ján Franek bezdomovcom... Osemnásobný majster Slovenska Peter Baláž žije v biednych podmienkach rómskeho geta v Žiline. Aby si mal čo vložiť do úst a zakúriť si v treskúcej zime, musí predávať železný šrot. Inak by neprežil.

 

 

Peter Baláž bojuje o prežitie. Jeho jediným príjmom je polovičný invalidný dôchodok vo výške 150 eur. Kedysi úspešný boxer býva v jednoizbovom byte v rozpadávajúcej sa bytovke v žilinskej časti známej ako Harlem. Časy, keď hrdo reprezentoval Slovensko na medzinárodných podujatiach, sú preč. „Chcem odtiaľto odísť, tu je kriminalita, ľudia sa opíjajú a fetujú. Kto raz žije v kolónii, skončil. Chcem bývať medzi bielymi. Tu neviem nabrať silu, mňa to tu ubíja,“ opísal svoje pocity Baláž. O pomoc prosil žilinského primátora Igora Chomu aj prezidenta Kisku.

Podmienky života v gete sú drsné. Baláž sa umýva v ľadovej vode, všade naokolo je neznesiteľný smrad, špina a choroby striehnu na každom kroku. Obyvatelia storočnej budovy si musia kúriť drevom. „Zlom v mojom živote nastal, keď odo mňa po 15 rokoch odišla žena s dvoma deťmi za iným chlapom. Znášal som to veľmi zle. Aj dnes si poplačem, ale musím sa snažiť a bojovať tak ako v ringu,“ povedal športovec, ktorý sa už štyri roky snaží získať lepšie sociálne bývanie, ale bez výsledku. Preto je bývalý olympionik odkázaný na zber a predaj železného šrotu, ktorý vozí do zberne na fúriku.

Podal ruku Muhammadovi Alimu

Rodený Ilavčan začal s boxom v 14 rokoch. Bol mimoriadne talentovaný a už o tri roky získal svoj prvý titul majstra Československa. To všetko nielen s podporou trénerov, ale aj svojej starej mamy, ktorá ho vychovávala sama a nechcela sa ho vzdať. Vychodil iba osobitnú školu, a keď sa jeho boxerská kariéra naplnila, stačilo jedno zlé rozhodnutie, ktorého následky znáša doteraz. Baláž zostal sám a bez patričného vzdelania sa nevedel nikde uchytiť, čo potvrdil aj jeho bývalý tréner Dušan Bučko. „Peter bol vynikajúcim boxerom, lebo dosiahol všetko, čo sa v takých podmienkach dalo. Trénoval poctivo, bol príkladom pre ostatných. Chodil na každý tréning. Robilo sa s ním dobre, aj dnes po 20 rokoch snímam pred ním klobúk. Časť viny si však nesie sám. Nezostal s nami v Dubnici, kde mal vytvorené podmienky. Odišiel do Žiliny, kde sa na ňom začali priživovať iní ľudia,“ poznamenal kriticky legendárny tréner.

 

1995: Boxer sa zúčastnil množstva medzinárodných turnajov. 1995: Boxer sa zúčastnil množstva medzinárodných turnajov.Autor: roj, anc, js

 

Jeho zverencovi pomáha dnes v ťažkých chvíľach to jediné, čo má - spomienky na úspešné 90. roky, keď spolu s ostatnými slovenskými boxermi kraľoval nielen doma, ale aj v zahraničí. „Sledujem ich osudy a je mi ľúto, ako dopadli. Človek si je sám za všetko zodpovedný,“ povzdychol si Baláž pri spomienke na kamarátov - boxerov, ktorí skončili ako bezdomovci či vo väzení. „To málo radosti, čo mám, mi spôsobujú len spomienky na olympiádu v Atlante. Bolo to niečo prekrásne. Videl som živé legendy. Podal som si ruku s najlepším boxerom všetkých čias Muhammadom Alim. Zapaľoval olympijský oheň a po 25 rokoch mu vrátili zlatú medailu, ktorej sa vtedy vzdal kvôli rasizmu. Bol to môj najkrajší pocit v živote. Všetci sme plakali...“ zaspomínal si Baláž, ktorý sa stal jednou z hlavných tvárí berlínskeho filmového festivalu Berlinale. Vo filme Koza (boxerova prezývka, lebo v detstve pil veľa mlieka) stvárnil sám seba a svoj neľahký osud. Osud boxera, pre ktorého sa jeho vlastný život zmenil na veľký boj o prežitie.

Tréneri: Boxerom by mal pomôcť štát

Trénerov Dušana Bučka a Štefana „Amiga“ Šarköziho spája celoživotná láska k boxu. „Prečo by takíto ľudia, ktorí preslávili Slovensko v zahraničí, nemali dostávať príspevok od štátu? Vo vyspelých štátoch sa im pomáha, ale u nás nie sú vytvorené podmienky ani pre normálnych ľudí, ktorí robili celý život,“ povedal bývalý reprezentačný tréner Bučko, ktorého doplnil jeho kolega Šarközi z Box Club Róm Slovakia: „Peter bol rodený boxer, šíril slávu Slovenska a porazil veľa špičkových borcov. Je mi smutno, ako dopadol... Poslanci by mali myslieť na to, ako pomôcť takýmto ľuďom.“

Majstrom Československa v sedemnástich

  • Peter Baláž sa narodil v roku 1974 do boxerskej rodiny, vychoval ho dubnický klub
  • prvý seniorský titul získal v 17 rokoch, stal sa majstrom Československa
  • 8x vyhral titul majstra Slovenska
  • 3x sa zúčastnil majstrovstiev sveta
  • zúčastnil sa olympiády v Atlante v roku 1996
  • sporadicky boxuje dodnes, naposledy pred mesiacom vo Viedni

Olympionik, ktorý je dnes na dne v dome bez elektriny

Vydané 28. 11. 2009 o 15:28 Autor: Michal Trško

Slovensko reprezentoval na olympiáde. Dnes žije doslova zo dňa na deň. Jeho vzorom je slávny Muhammad Ali. "Načo sú mi medaily, keď som pre každého len Cigán?" hovorí boxer Peter Baláž.

ŽILINA. Pred štrnástimi rokmi Slovensko reprezentoval v boxe na Olympiáde v Atlante. Dnes v jednom z biednych bytov v rómskej kolónii na Bratislavskej ulici sníva o poslednom boxerskom gala predstavení, ktoré by bolo zlatým klincom jeho kariéry.

„Práve nám vypadla elektrina, hádam to skoro zasa nahodia," hovorí tridsaťpäťročný Žilinčan Peter Baláž, keď spolu vchádzame do jeho bytu. Okolo nôh sa mu tmolí dvojročná Nikolka. Peter žije zo sociálnej podpory 60 eur mesačne. Iba nevyhnutné náklady bez stravy vyrátal na 160 eur. Prácu mu nikto dať nechce, sponzori nemajú záujem. „V zahraničí som vždy Slovák, doma som pre každého len Cigán," hovorí.

 

autor: Michal Trško

VIDEO

Boxer Baláž: My Rómovia sme ako Kubánci
video
Ďalšie videá nájdete na tv.sme.sk.

 

Nedávno boxoval vo Francúzsku, bez tréningu. Manažér za zápas pred jeho očami dostal 1500 eur, Petrovi dal z toho asi 400. „Kedykoľvek mi niekto zavolá, tak pôjdem, ešte stále si odboxujem svoje," hovorí. Na okno si postaví zrkadlo a len tak si precvičí pár hákov. Pri pohľade na neho má človek pocit, že pre neho nie je nič prirodzenejšie ako šport. Je jedným z dvoch boxerov, ktorí s naším dvojkrížom na tričku boxovali pod olympijskými kruhmi.

 

Obdivuje Martinu

„Olympiáda, to bola paráda," spomína s nostalgiou Peter. Vypadol už v prvom kole a ešte aj dnes cíti nespravodlivosť. „Ja som síce bodoval, ale rozhodcovia mi nič nerátali. Súpera som mal z Indonézie, ja som bol z neznámej krajiny. Všetci si mysleli, že som zo Slovinska," spomína boxer a v ruke drží životopis s poznámkami. Ten si pripravil, aby nezabudol, čo chcel povedať.

A čo mu najviac utkvelo v pamäti? Keď mu pri skladaní olympijského sľubu plavkyňa  Martina Moravcová povedala: „Poď medzi nás, však aj ty si náš," a štrngla si s ním. „Veľmi ju obdivujem. Je to veľká športovkyňa a napriek tomu zostala sama sebou," hovorí Peter. Narodil sa v Ilave, ako 14-ročný sa však sťahoval do Žiliny a tu s boxom aj začal. „Bol som sa raz pozrieť na bratov zápas a veľmi ma to chytilo," hovorí. Potom ho doslova prenasledoval až do telocvične. V Žiline v tých časoch boxoval napríklad olympijský medailista Ján Franek. Baláž sa mal od koho učiť.

Zo dňa na deň

„Som účastník olympiády, trojnásobný účastník majstrovstiev sveta a trojnásobný účastník majstrovstiev Európy, osemnásobný majster Slovenska, dvojnásobný majster ČSFR, víťaz viacerých medzinárodných turnajov a teraz mi nikto nechce pomôcť. Žijem zo dňa na deň," hovorí smutne Peter.   „Ak by sa našiel nejaký sponzor, bol by som veľmi vďačný," dodáva.

 

autor: Michal Trško

VIDEO

Sníva svoj sen o boxerskej galašou
video
Ďalšie videá nájdete na tv.sme.sk.

 

Sníva o zorganizovaní veľkého boxového galavečera, ktorý by osobne svojím zápasom zakončil. Predstavili by sa aj rómski muzikanti a tancovalo by sa vraj až do rána. Minulý týždeň bol

o podporu prosiť aj na žilinskej radnici. „Stále ma niekto pošle niekam inam, každý je rád, že sa ma zbaví. V zahraničí si olympionikov veľmi vážia," hovorí smutne boxer.  Mesto by mu vraj aj pomohlo, musí si však najskôr vyplatiť približne 150- eurový nedoplatok za smeti. Toľko nemá.

„Ja nie sam taký, že by som klamal, nájdu sa aj takí. Som iný, ale to mi nikto neverí," hovorí o ponuke, aby si najskôr nakúpil a potom prišiel s bločkami na mestský úrad. Zohnať falošné bločky by podľa neho nebol problém, takto to však urobiť nechce. Verí, že sa nájde niekto, kto mu ešte pomôže do boxerského ringu a zažije ešte svoju chvíľu slávy.



Čítajte viac:http://zilina.sme.sk/c/5130644/olympionik-ktory-je-dnes-na-dne-v-dome-bez-elektriny.html#ixzz3SVAKMwlb