Etudes Tsiganes

Etudes Tsiganes

2007/3-4 (n° 31-32)

  • Pages : 178
  • DOI : 10.3917/tsig.031.0092
  • Éditeur : FNASAT
 
 
 

10 ans de KT Etudes Tsiganes.pdf (848,6 kB)


Príspevok publikovany v Revue des Etudes Tsiganes, č. 41 - 42, 1 a 2 trimester 2010

10 rokov Kesaj Tchave : úvahy o jednej neformálnej integrácii

 

        Súbor rómskych piesní a tancov Kesaj Tchave, zložený z detí a mladých slovenských Rómov z osád kežmarského regiónu, vchádza do desiateho roku svojej existencie. Aspoň sa nám tak zdá, lebo nikto presne nevieči sa toto všetko  začalo v r. 1999 alebo v r.2000. Táto nejasnosť  ohľadne dátumu začiatku hovorí veľa o neformálnej stránke tohto atypického príbehu. V skutočnosti, nikto nepredvídal takúto epopeju. A ani si nikto nedal za námahu označiť bielym krížom deň zrodenia  Kesaj Tchave...

        Kežmarok, kde sa to všetko začalo, je jedno malé multikultúrne mestečko východného Slovenska, na úpätí Tatier, neďaleko od poľských hraníc, a bližšie k Ukrajine alebo  Maďarsku ako ku Bratislave, hlavnému mestu krajiny. Slovenský Východ má veľmi silnú koncentráciu Rómov,  v tomto regióne, rómska národnostná menšina tvorí v mnohých prípadoch majoritu. Máme tu viacero lokalít spravovaných rómskymi starostami a rómskymi poslancami, ako aj množstvo škôl zložených takmer výlučne z Rómov, keďže tu proste niet iného etnika.

Napríklad Kežmarok má 17 000 obyvateľov, a zo dvadsať okolitých osád vyše 28 000 Rómov. Začiatkom rokov 2 000, v centre Kežmarku, v  jeho historickom jadre, bola sústredená rómska komunita, ale v rámci mestskej asanácie, mesto vysťahovalo rómske rodiny z centra von.

Rodina Klempárovcov zostala. Jej prítomnosť datuje z povojnového obdobia, keď sa prišiel do mesta usadiť Gustáv Klempár.

 

Gustav Klempár

        Gustav Klempár, uznávaný hudobník v celom kraji, vošiel do mesta veľkou bránou. Svoj dom vyplatil v hotovosti, deti poslal do školy a so svojou kapelou hrával na svadbách, pohreboch a iných spoločenských a politických udalostiach organizovaných jeho spoluobčanmi.Vďaka štatútu primáša najlepšej cigánskej kapely pod Tatrami, v časoch keď živá hudba bola jedným z mála, ak nie jediným kultúrnym rozptýlením, mal Gustáv Klempár výnimočné postavenie. Odzrkadlovalo sa to v adekvátnej sieti známostí, od prvého tajomníka strany po mäsiara alebo policajta. Ale pritom Klempárovci ostávali zároveň hlboko zakorenení v rómskom živote, a doma hovorili po rómsky. Nasledujúc ich príklad, ďalší Rómovia sa usadili v meste. Zamestnali sa  v štátnych podnikoch, mohli si prenajať byty, a tastalo prirodzené spolunažívanie, bez napätia a konfrontácií.    Rozhodnutá zaistiť budúcnosť svojich detí, Terézia Klempárová, manželka Gustáva Klempára, kládla veľký dôraz na ich vzdelanie, tak ako aj na poriadok v dome. Až tak, že to bolo pre ňu neraz dôvodom rodinných nezhôd so svojimi švagrinami : škriepky nemali konca-kraja. Tereza si vytrpela najhoršie kvôli svojmu predsavzatiu aby mali deti dobrý školský prospech, mimo iného bola obviňovaná že sa chce stať gadžovkou.  Prirodzene sa kladie otázka : prečo Tereza, a nie iné, sa rozhodla otvoriť sa spôsobu života tak odlišnému od toho svojho ? Nezapierala svoje rómstvo - doma sa hovorilo po rómsky - ale jednoducho a proste adoptovala zvyky a spôsoby spoločnosti ktorá ju obklopovala.

        Nemal som to šťastie poznať Terezu. Zomrela pomerne mladá, v päťdesiatke, opotrebovaná životom zasväteným svojim deťom, zničená neustavičným štvaním svojho okolia.

        Ale zato som poznal jej matku: príjemnú babičku ktorá ešte stále žila na vidieku, v malom domčeku, perfektne udržiavanom. Bola veľmi zaujímavá, živá, sebestačná až do vysokého veku a otvorená svetu. Hovorila rómsky, slovensky, poľsky,maďarsky a nemecky, lebo za mlada mala príležitosť pracovať v službách nemeckých sedliakov. Toto zamestnanie jej poskytlo otvorenie ktoré prirodzene odovzdala svojim deťom, a tie sa následne stali vysokoškolákmi, poslancami, spisovateľmi.

        Mal som príležitosť stretnúť sa aj s kamarátkami našej babičky.  Bývali v tej istej osade, niekoľko domcov vyššie, nehovorili po maďarsky ani po nemecky, veľmi zle po slovensky, a žiaľ, o nič lepšie po rómsky. Nikdy nikde nepracovali, ani nestretli iných ľudí ako svoje blízke okolie. Nikdy nevyšl izo svojej osady a sedia na prahu dverí, pred chatrčami ktoré sa viac podobajú na akési brlohy ako na bývanie hodné toho mena.  Keď ich tu vidíme, mimo nášho času a priestoru, nevdojak si pomyslíme že tieto počerné tetušky prišli len včera z tej ďalekej Indie. Samozrejme, o Indii nemajú ani poňatia. Sú naveky vykorenené, nemajú žiadnu väzbu na minulosť, ani na prítomnosť, a ešte menej na budúcnosť, a táto situácia trvá už od roku 1423, dátumu ich príchodu pod Spišský hrad, začiatku ich sedentarizácie a večnej emigrácie na mieste...

        Pravdaže, veci nie sú až takjednoduché. Ale je jasné že bez kontaktu s vonkajškom, bez možnosti sa svojimi vlastnými rukami dotknúť toho sveta ktorý patrí majorite, ktorý sa javí ako nejaká ďaleká galaxia rómskemu dieťaťu ktoré nikdy nevyšlo zo  svojej osady, nuž, za sto, dvesto, alebo i viac rokov, budeme stále na tom istom mieste, alebo, s akceleráciami ktoré nám na všetkých úrovniach prináša naša civilizácia, ešte horšie.

        S Kesaj Tchave, sa jedná len o to : daťkaždému jednému možnosť zažiť takéto otvorenie, kontakt s vonkajškom, ktoré spraví že, možno jedného dňa, ak budú priaznivé okolnosti, sa tieto deti budú môcť sami determinovať, vybraťsi v znalosti veci, lebo aspoň raz vo svojom živote zažili, telom i dušou, čo je to život v majorite.  A to je to čo vidíme na tvárach a v správaní mladých ktorí prešli cez Kesaj Tchave. V porovnaní s ich vrstovníkmi,  u nich sa už prebudilo poznanie, objavenie, už nesedia na kraji cesty ako keby len včera prišli z tej večnej Indie o ktorej nemajú ani poňatie...

 

Pri zrode projektu Kesaj Tchave : Anna Koptová

        Anna Koptová, pýcha úspechu Klempárovcov, je v tých časoch jednou z mála Rómov ktorí sa mohli dostať ku vysokoškolskému vzdelaniu. Svoj diplom žurnalistiky obhajuje v Bratislave, na Univerzite Komenského.  Všetci si pamätajú ako pri sviečkách čítala knihy, alebo ich lúštila s baterkou, pod perinou, aby nezobudila ostatných. Hanka veľmi skoro opustila rodinný krb, vracala sa len cez víkendy.

Ako mladá novinárka, mala vzácnu možnosťna tie časy železnej  opony, zúčastniťsa svetového rómskeho kongresu vo Švajčiarsku, kde opísala, pred medzinárodným auditóriom, položenie Rómov v Československu. Smelo a poctivo, povedala len pravdu, ale to stačilo na to aby ju po návrate  domov označili ako reakcionárku a znemožnili jej  normálnu novinársku kariéru. Odsunutá do závodných novín stavebného podniku, bez nejmenšej nádeje na akúkoľvej zmenu, Hanka ostáva v ústraní až do 1989, do Zamätovej revolúcie. 

Po týchto udalostiach, štátne podniky pozatvárali, a nasledovali hlboké sociálne a ekonomické zmeny. Nastávajúce prevratné zmeny rýchlo zmohli skromné výdobytky  nových kežmarských « mešťanov », ktorí sa takmer instantne ocitlli ustrnulí v pozícii doposiaľ nepoznanej – pozícii nezamestnaných.  Celá táto komunita, koncentrovaná na úzkom území centra mesta, ostala ponechaná sama na seba, opäť na kraji spoločnosti.

V tých časoch sa Hanka stáva poslankyňou v Slovenskom Parlamente, zakladá prvé rómske noviny, « Romano ľil », rómske profesionálne divadlo Romathan v Košiciach, a ešte mnoho iných vecí. Jedného jesenného dňa, Hanka prišla do Kežmarku ponúknúť svojej rodine sa angažovať do sociálneho projektu v prospech mladých Rómov z Kežmarku. Keď som ju počul svedomito argumentovať  pred zoskupením rodín, ktoré zjavne nerozumeli všetkému čo vyprávala, nedával som veľa za úspech jej podujatia. Tento dojem sa len utvrdil keď sa vrátila nasledovný týždeň s malou skupinkou mladých Rómov, tanečníkov a hudobníkov, aby spravili ukážku pred mladými z Kežmarku. Byt na prízemí bol plný, najmä ženy, ale tiež zopár mužov. Všetci sa natisli aby mohli vidieť tancovať skupinu umelcov z Košíc.

Mladí Kežmarčania, drsňáci v koženných bundách, sa zdali byť viac pripravení do bitky ako do tanca, ale na moje prekvapenie,  tiež sa nechali strhnúť k čapašom a pesničkám aby ohúrili publikum, ktoré už mali v hrsti. Netušil som že sa práve začína niečo čo úplne zmenilo naše životy. Víla Kesaj nás riadne dobehla !

 

Kesaj Tchave

Po tejto udalosti išlo všetko veľmi rýchlo. Decká sú naši susedia, bývajú na našej ulici. Stačí otvoriť dvere aby sa vhrnuli na chodbu klempárovského domu, ktorá sa každé popoludnie mení na skúšobňu tancov a piesní. Prv ako sa tancuje na chodbe, sa píšu úlohy, takmer celá rodina sa podieľa na doučovaní. Samozrejme, deti zaujíma najmä tanec a spev, úlohy sú len povinnou etapou na ďalšie aktivity. Rýchlo, dom Klempárovcov sa stáva atraktívnym a prístupným útočišťom a všetci tam chodia radi a z vlastného popudu.

Mládeži chýbajú vzory. Takže osvojenie si základných pravidiel spolunažívania, ako je rešpekt toho druhého, sú prvoradé. Mladí objavujú náročnosť skúšiek a spôsob života spojený s úsilím. Dôslednosť je samozrejmosťou, disciplína pravidlom. Benefit nie je výlučne  len v umeleckých aktivitách, nové spoločenské koncepty idú vedno s umeleckými zručnosťami, kolektívne nasadenie hraje veľkú rolu. A tam, kde by tieto, doposiaľ neznáme koncepty len prekĺzli ponad hlavy protagonistov, sa nové pojmy udomácňujú a sú rešpektované. Našim najväčším víťazstvom je, že sa nám podarilo dať dokopy  členov rôznych komunít, rodín a osád, ktorí by medzi sebou v inom kontexte absolútne nekomunikovali, boli by v konflikte, napádali sa alebo udávali na súdoch. Každé jedno dieťa bolo v určitom momente vystavené priamemu nátlaku svojho rodinného okolia a bolo vystavené násiliu a útokom tých ktorí odmietali aby boli členmi súboru.

Nie menej podstatnou, a často nepredstaviteľne dôležitou, je tvorba príležitostí na obyčajné ľudské stretnutia medzi mladými z rôznych rodín a komunít. V tomto regióne, žijú Rómovia odvrátení sami na seba, bez možnosti si nájsť partnerov mimo ich priameho rodinného okolia. Táto výrazná autarcia zaraďuje rómsku populáciu na Slovensku na jednu z najvyšších úrovní konsanguinity na svete s priamymi následkami na ich zdravotný stav.

A zase jedna z našich najväčších satisfakcií je konštatovanie určitého prebudenia sa na tvárach našich mladých. Vidíme pozitívny vývoj na každom z nich. Prirodzene sa rozvíjajú, súc v súlade so svojou identitou. Cítia sa prijatí a uznávaní v spoločenstve majority, čo ich nabáda ku integrácii. Získavajú skúsenosti a prevteľujú do praxi  nové spoločenské návyky. Sú v súlade s oboma komunitami – s Rómami, ktorí sú ich pôvodnym prostredím, a so spoločnosťou ktorá ich oblkopuje, ktorá je ne-rómska, ale v ktorej už majú teraz svoje styčné body.

Samozrejme, nemôžeme zovšeobecňovať. Ich spôsobilosť sa integrovať a ich úspešnosť sú priamo úmerné kvalite ich rodinéhoj zázemia. Niektorí z týchto mladých sa pohybujú v rodinách trpiacimi ťažkým sociálnym handikepom.  Pre týchto, je úspech integrácie skompromitovaný od samého začiatku. Naša práca v tom prípade spočíva skôr v ich sprevádzaní a ochrane pred ich vlastným prostredím.

Nakoniec, najprekvapivejším je nadšenie a konštantná sedukčná sila ktorú skupina vyžaruje smerom ku publiku a k svojim partnerom. Po desiatich rokoch festivalov a medzinárodných umeleckých akcií,  konštatujeme že žiadna iná skupina, nech by bola akokoľvek umelecky výkonná, a tiež zložená z detí a mládeže, nemá až taký impakt a nevyvoláva toľko emócií ako KesajTchave. Publikum je jednoznačne ohúrené tou slobodou ktorá dýcha z každého ich pohybu, ich smiechu... ľudia sú fascinovaní ich chuťou do života. Mimochodom, konštatujeme že vyjadrenie ich kultúry je úmerné ich immersii v živote komunity v osade. Povedané ináč, čím viac je prostredie pôvodu detí marginalizované, autentické, o to viac deti vydávajú zo seba na scéne.

 

Prirodzene sa kladie otázka: ako je možné intervenovať a mať výsledky s prostriedkami inými ako sú len osobné nasadenie niekoľkých excentrikov, pionierov sociálnej a kultúrnej sféry?

Vo všeobecnosti, pre rómsku spoločnosť, všetko čo je nové, je automaticky podozrivé. Rómovia z nášho regiónu majú za reflex sa uzatvárať do seba. Budú konať tak aby nič nové neinterferovalo do ich života, aj keď to je za cenu vlastného spoločenského vylúčenia a biedy. Naopak, budú svoju kultúru afirmovať ako podstatný segment ich kolektívnej identity a prejavovať ju najčastejšie počas emotívnych chvíľ umeleckých prejavov. Môžeme tiež povedať že je to spôsob kolektívnej afirmácie svojej identity, ktorý ide cez emócie, a je spojený s opustením konvencií, obmedzení.

Výlučne rómske zloženie skupiny KesajTchave sa výrazne podieľalo na úspechu projektu.

U Rómov ktorých stretávame, je afirmácia vlastnou kultúrou základným segmentom sebaidentifikácie voči sebe samému a voči okolitéme svetu. A táto emócia sa konkretizuje skúsenosťou kolektívnej účasti na spoločenskej, sociálnej, udalosti – oslavného momentu, praktikou tanca, hudby – a najmä spevu. Jednotlivec už nie je len zúčastneným pozorovateľom, divákom, ako to často býva v iných krajinách, keď  užasnutí diváci v tichosti obdivujú skupinu alebo jednotlivcov ako sa predvádzajú hrou, spevom  alebo tancom. 

Tu, každý jeden, všetci, spievajú, tancujú, hrajú, vyjadrujú priamym fyzickou nasadením účasť na spoločnej akcii. Toto opustenie od konvencií,  zábran, je vnímateľné nie len v emočnom, umeleckom  vyjadrení, ale aj v odchýlkach v sociálnych vzťahoch s majoritou ktoré vyplývajú z takéhoto ropzpoloženia. Kladie sa otázka vonkajšej ingerencie. Prichádzajúc z vonka, chápuc a analyzujúc mechaniky fungovania, náväzností v jadre komunity, môžeme sa snažiť s väčším či menším úspechom, ovplyvňovať cieľovú skupinu, ba priam ju manipulovať, ako sa to často stáva v prípade početných takzvaných duchovných derivácií.

 

Našim úmyslom nie je manipulovať, ani vlastniť alebo disponovať kým koľvek. Jednoducho konštatujeme u populáciách s ktorými sme v kontakte že kultúrna identita je reálnou silou, efektívnou, výnimočným nástrojom komunikácie, možnosť sociálneho vzostupu (ale neraz aj stagnácie). Je to katalyzér, zbraň pre toho kto s ňou vie narábať. Ako externí interventi môžeme len brať do úvahy túto realitu, konštatujúc že úroveň sily vyjadrovania je proporčná úrovni immerzii do spôsobu života komunity – čiže odklonu od majoritnej spoločnosti. Praktikou otvárania sa vonkajšiemu svetu skrz  umelecké aktivity – javiskové formy, môžeme nabádať ku pozitívnemu  postoju voči vonkajšiemu svetu, vystríhajúc sa akejkoľvek snahe ustrnúť situácie a osoby, aj ak by to v danej chvíli vyhovovalo nášmu umeleckému zámeru. U Kesaj Tchave ide len o to: dať každému jednému  možnosť otvoriť sa, a keď budú priaznivé okolnosti, dúfať že toto otvorenie pomôže mladým sa sebadeterminovať.

 

Skrz umelecké aktivity, sa priblížime ku týmto mladým a dávame im možnosť byť v súlade s vonkajším svetom s nástrojmi im vlastnými, ktoré ovládajú, ako sú spev, tanec, hudba. Kultúra môže byť tak isto klietkou ako katalyzátorom. Povzbudzujeme ich aby ich použili ako katalyzátor a aby sa rozvíjali  v oboch kultúrach, bez toho že by sa stavali do protikladu s jednou alebo druhou, bez toho že by škodili jednej alebo druhej a ešte menej ich okoliu. Ukazujeme im ako ostať sám sebou, bez toho že by vyrušovali svojho suseda alebo že by susedia vyrušovali ich. Široký to záber, bohumilý zámer, ktorý by mohol priam naväzovať na Hare Krišnu v inom kontexte, ale ktorý koniec-koncov dobre ilustruje našu každodennú prácu.

 

Niekoľko pohľadov zo slovenského Východu

Množstvo projektov bolo financovaných a realizovaných aby sa naučilo Rómov pracovať, začleniť sa, dokonca niekedy aj na to aby sa naučili ako sa učiť pracovať... Tieto iniciatívy zabúdajú na podstatné: ich životné podmienky a ponuka práce. Ako sa venovať zamestnaniu a integrácii keď sa len bojuje o prežitie v polorozpadnutej chatrči. Ako nájsť prácu keď nie sú žiadne ponuky pre moju (ne) kvalifikáciu?  

V priebehu posledných rokov sa ekonomická situácia rodičov detí a mladých s ktorými pracujeme citeľne zhoršila. Mimo dopadov finančnej krízy, konštatujeme perverzný dopad projektu prefesionálnejinsercie financovaným  Európskym sociálnym fondom. Tento projekt mal za cieľ poskytnúť nenávratný finančný príspevok nezamestnaným ktorí chceli vytvoriť svoj vlastný podnik. Množstvo Rómov využilo túto možnosť (3 000 eu). S týmto obnosom, v urgencii, vylepšili ich viac ako prekérne obydlia. To len potom si všimli že obdržanie dotácie a štatút voľného podnikateľa šli vedno so sociálnou autonómiou. V praxi to znamená že tí Rómovia už nie sú prijímateľmi žiadnej sociálnej pomoci počas dvoch rokov. Tento projekt mal za niežadúci následok  ohrozenie celých rodín, rodičia už nemajú prostriedky aby zabezpečili základné životné potreby ich detí.

 

Je chválitebné chcieť umožniť Rómom prístup ku ekonomickým aktivitám – za predpokladu že existuje nejaký trh... ale nie je rozumné nebrať do úvahy ich katastrofálne životné podmienky. Inakšie povedané, robí sa pre Rómov, ale bez Rómov, bez brania do úvahy ich názorov, ich základných potrieb, viazaných predovšetkým na špecifické podmienky v ktorých evolujú.

 

Situácia v osadách je čím ďalej tým viac napätá, strhávajú sa hromadné bitky (100 až 200 účastníkov), s dramatickými následkami, bez zjavných dôvodov, vládne tu permanentné napätie. Komunikácia sa čím ďalej tým ťažšie nadväzuje, návštevy sú oveľa stresovejšie. Celé rrodiny čelia každodennému  zápasu o prežitie, ľudia nie sú schopní brať do úvahy iné argumenty ako tie svoje. Dopyty po peniazoch sú ustavičné a naliehavé. Odzrkadľujú sa na ľudských vzťahoch, dokážu ich zničiť. Každý prípad je jedinečný a tragický a len odzrkadľuje celkový marazmus. 

Dospelí nemajú žiadnu prácu. Zriedkavé príležitosti práce na čierno sa pravidelne končia návratmi domov bez pláce, po viacerých týždňoch daromnej roboty za nič. Zimné obdobie je zas charakteristické neustálym hľadaním dreva na kúrenie, dospelí idú kradnúť drevo do lesa riskujúc že ich chytia a uväznia, na základe princípu tri krát a dosť. Aby sa vyhli väzeniu dospelí nakoniec posielajú do hory deti.

 

Viaceré rodiny z našich známych sú pod ťarchou exekúcie ich obydlia – úplne zdevastovanej bytovky vo Veľkej Lomnici, v ktorej neplatili nájomné už vyše desať rokov. Podľa sociálnej služby, z približne tisíc päťsto obyvateľov tejto osady je asi stopäťdesiat mentálne postihnutých, nie svojprávnych. Týmto rodinám hrozí vysťahovanie a ak si urýchlene nepostavia nejaké prístrešky, tak ich deti budú umiestnené do detských domovov.

 

Najhoršie je že nemôžeme zasiahnúť aby sme im pomohli finančne. Odhliadnúcť od perverzných dopadov priamej finančnej pomoci, je absolútne nemožné intervenovať na tejto úrovni bez toho že by sme vyprovokovali vzburu. V Kubachoch sa tiež množia ťažké tresty za povrchné priestupky, aj vajda je vo väzení. Ženy a dievčatá sa opäť vydali po kontajneroch. Pôsobiť v takomto kontexte každý deň sa stáva nebezpečným a udržanie našich aktivít je z tohto dôvodu vážne ohrozené. Ale naša akcia je o to viac podstatná a potrebná!

 

Je pravda že v praxi je to všetko veľmi zložité, priam nemožné, ak berieme do úvahy ozrutnú priepasť ktorá delí niektorých obyvateľov osád od majoritnej spoločnosti. Ale tento problém, tak ako mnoho iných, len podčiarkuje nespôsobilosť, ak  nie  neochotu, vidieť realitu takou akou je v teréne. Osady obývané výlučne Rómami sú a množia sa. Treba brať tiež do úvahy špecifiká viazané na koncentráciu populácií ktorých spájajú prekérne životné podmienky, spoločný jazyk a kultúra.  

Podľa našich kritérií a morálnych zásad sa s tým nemôžeme zmieriť. To by znamenalo prijať neprijateľné, ale ak negujeme to čo je evidentné, ak odmietame vidieť krutú realitu, len sťažujeme situáciu, ak je vôbec možné ešte sťažiť niečo tak beznádejného... Povedať nahlas a silno že sa to tak či onak nikdy nezmení je nemožné a neprijateľné, ale chcieť opak – skoncovať s biedou rómskych osád tváriac sa pri tom že neexistujú – nás privádza k zakonzervovaniu  tragickej situácie, s morálnym analgetikom neskutočných finančných tokov z európskych zdrojov. Vlastne, sme v bezvýchodiskovej situácii, podobnej tej v ktorej sa ocitli pôvodní obyvatelia Severnej Ameriky alebo Austrálie vstrieč príchodu západnej civilizácie.

 

V súčastnosti sa na Slovensku všetko skloňuje len skrz internátne školstvo pre rómske deti. Z jednej strany vôbec neberieme do úvahy skúsenosti z minulosti. Z druhej, táto iniciatíva skrýva v sebe jednoznačne asimilačnú politiku.

 

Stále to isté! Chcieť zmeniť Rómov, ale pri tom negovať že sú Rómovia. Alebo ako prijať že z osád môže prameniť niečo ako národná kultúra, sociálny modus. Ako nájsť niečo pozitívne v osadách? Tu, na mieste! Nie v úradoch alebo agentúrach vzdialených na míle odtiaľto.

Tiež je nezmyselné posielať mladých diplomovaných Rómov za každú cenu do terénu a čakať od nich zázraky. Bez dostatočných skúseností a doprovodu, ich pôvod môže byť priam kontraproduktívny lebo realita v teréne je zložitá a presahuje len etnický a kultúrny rámec. Naviac, je obtiažné pre strednú rómsku vrstvu  sa definovať v súvislosti s marginalizovanými populáciami.

Nech sa deje čo chce, netreba zanechať prácu v teréne ale ju rozvíjať v súvislosti so získanými poznatkami, uprednostňujúc kvalifikovaný a skúsený doprovod. Aby tento bol efektívny, sa nám javí nevyhnutným aby profesionáli dôkladne ovládali situáciu na mieste.

Sú potrebné nástroje a systém stáleho vzdelávania na pordžanie odborníkov ktorí pracujú v špecifickom prostredí, veľmi náročnom a často nevďačnom.

 

Nemôžeme nechať celú vetvu spoločnosti na spásu dobrej vôle a ochoty večných začiatočníkov sociálneho nasadenia a smutných artistov politickej scény, na ktorej ľudové emócie vyhrávajú nad ráciom – „po cigánsky“, ale na gadžovský spôsob!

 

Ivan a Helena Akimovi

 

Stať publikovaná v revue EtudesTsiganes, Fnasat (Národná federácia asociáciácií združených na pomoc Rómom)

Č. 41 – 42, (1 a 2 trimester 2010)

 

originál článku  vo francúzskej verzii:  10 ans de KT Etudes Tsiganes.pdf (868919)

http://www.fnasat.asso.fr/
http://fnasat.centredoc.fr/opac/index.php?lvl=more_results