Ako sme začínali

 
 
 

Počiatočný podnet k naštartovaniu kultúrno - vzdelávacích aktivít, ktoré neskôr vyústili do založenia súboru Deti Kesaj - Kesaj Tchave, vyšiel zo strany Anny Koptovej. V r. 1999 - 2000, krátko po založení Divadla Romathan v Košiciach, sa A. Koptová venovala osvetovej činnosti a v rôznych lokalitách východoslovenského regiónu propagovala kultúrne a vzdelávacie aktivity v rómskych komunitách. Jedného dňa zavítala do Kežmarku, s malou umeleckou úderkou, a oslovila miestnych obyvateľov s myšlienkou založenia občianskeho združenia s kultúrno - vzdelávacím poslaním. Tak sa aj stalo, a v krátkom čase sa na Hradnom námestí č. 9 rozbehli mimoškolské vzdelávacie aktivity, spolu s vedením tanečného krúžku. Záujem bol veľký, chodba v ktorej sa nacvičovalo bola stále plná detí z ulice, prišli prvé vystúpenia, prvé úspechy. 

Najprv úlohy:

Potom scéna:

Prvé choreografie boli v réžii Heleny Akimovej a Dušana Klempára. Ony postavili zaklady súboru tak ako ho poznáme dnes. Mnohé z prvkov, krokov z počiatku, ba i niektoré tance, sú  stále v repertoári súboru. V "kolíske" súboru boli všetko deti z jednej ulice, medzi nimi aj výrazné talenty, ako: súrodenci Peťo a Jana Oračkovi, Jano Oračko, Dagmar a Maroš Pištovci, sestry Táňa a Marienka Pištové, Stano Pišta, Mira Oračková, Dávid Pompa, sestry Andrejka, Majka a Ľubka Pištové, Valika a Ferko Gáborovci, Anežka a Ivana Pištové...

„Lásku môže dostať len ten, kto ju sám dáva.“

Tak znie motto Nadácie Dobrá rómska víla Kesaj z Košíc, vedenej rodáčkou z Kežmarku, Annou Koptovou. V rámcii osvetových akcií pre rómsku mládež zriadila nadácia začiatkom školského roka v Kežmarku detský rómsky folklórny súbor. Pán riaditeľ ZŠ Hradné námestie Mgr. Forberger pohotovo vyšiel v ústrety a ochotne poskytol priestory na nácvik. Vďaka prirodzenému talentu detí a trpazlivosti ich inštruktorov sa súbor pomerne rýchlo vypracoval a po prvá raz sa predstavil na Vianočnom trhu v Kežmarku. Naposledy súbor vystupoval v divadelnom štúdiu Smer v Košiciach, kde sa začiatkom apríla konalo diskusné stretnutie popredných slovenských médií a prednostu Krajského úradu v Košiciach Ing. Vranovského na tému: Vzdelávanie rómskej mládeže. Deti Kesaj Kežmarok svojim vystúpením prispeli k dobrej atmosfére tohto podujatia a priniesli svojou prítomnosťou svedectvo o ciltlivom a kultúrnom prístupe k tejto problematike v Kežmarku. Deti a rodičia sa chcú poďakovať najmä primátorovi Kežmarku Ing. Františkovi Grohoľovi a telovýchovnej jednote za prispenie finančných prostriedkov na dopravu do Košíc. Bez ich pochopenia by sa tento zájazd nemohol uskutočniť a deti by boli ochudobnené o krásny zážitok. Ešte raz srdečná vďaka.

Kežmarok, 25 apríl 2001

Veci nabrali rýchly spád. Prišli vystúpenia v Košiciach, Bratislave, Karvinej. Skupina naberala skúsenosti a stávala sa známym pojmom na domácej pôde.

„Lásku môže dostať len ten, kto sám lásku a pomoc dáva.“

Toto posolstvo nadácie DOBRÁ RÓMSKA VÍLA KESAJ KOŠICE prezentoval súbor Deti Kesaj z Kežmarku na medzinárodnom festivale destských folklórnych súborov BRATISLAVA 2001, ktorý sa uskutočnil 21. – 24. júna v hlavnom neste Slovenska.

Spoločenskú záštitu nad týmto podujatím prevzali minister kultúry Milan Kňažko, primátor mesta Bratislava Jozef Moravčík a Folklórna únia na Slovensku. Tieto štyri dni boli pre deti z KESAJ veľmi náročné, ale hreje ich pocit, že ich vystúpenia diváci obdarúvali veľkým búrlivým potleskom a preto vedia, že zanechali po sebe v Bratislave veľmi dobrú vizitku.

Deti Kesaj by sa chceli poďakovať týmto sponzorom: Ľubomír Lipták, potraviny na Hlavnom námestí 25, SAD š.p. Kežmarok. Srdečná vďaka

Kežmarok, 19. Júla 2001

Prvý plagát:

Z rozhlasu na plť

Aj takto by sa dalo vystihnúť časť podujatí, ktorých sa zúčastnili členovia súboru „Deti Kesaj“ z Kežmarku v poslednom období.

 

Tento detský súbor (12 členná vokálna skupina) v máji nahral piesne v Slovenskom rozhlase v Prešove a o pár týždňov nato sa už deti plavili na pltiach dolu Dunajcom v rámci Zamagurských folklórnych slávností, ktorých sa súbor zúčastnil. Počas celého roka sa súbor zúčastňuje rôznych kultúrnych podujatí, festivalov, seminárov v spolupráci s občianskym združením KĽÚČ. Nácviky súboru prebiehajú na ZŠ Hradná.

Deti súboru sa zapojili do medzinaárodného projektu FOTO-IDENTITA, ktorý bol pod záštitou Európskeho fondu pre mládež, EST, UNISSAT a nadácie Kesaj z Košíc. Pod vedením francúzskeho fotograga mohli deti zrealizovať fotografie a podať tak svedectvo o ich pohľade na mesto v ktorom žijú. Vrúcny vzťah ku Kežmarku si uchováva aj riaditeľka nadácie Kesaj a vedúca kancelárie právnej ochrany etnických menšín z Košíc, kežmarská rodáčka Anna Koptová. Práve ona bola iniciátorkou založenia súboru. Pri aktivitách súboru boli  i riaditeľka okresného úradu práce D. Maňasová, osvetové stredisko v Poprade, p. Husárová, p. Švedlár. Do aktivít združenia patrí aj seminár Tolerancia k menšinám, ktorý prebiehal v júni, a bol určený pre miestnych mienkotvorcov v rámci programu Phare.

Tam, kde sa nájdu ľudia dobrej vôle sa dá spraviť niečo v prospech toho druhého. Našťastie v Kežmarku takýto ľudia sú a patrí im naša vďaka.

Kežmarské noviny, august 2002

Prvá nahrávka v Slovenskom Rozhlase v Prešove (15.2.2002) :

 

Deti Kesaj s Vierou Bílou na festivale v Karvinej

Nie každému sa pošťastí účinkovať v programe s hviezdou. Členom detského súboru Deti Kesaj z Kežmarku sa v lete splnil dávny sen. Na festivale v Karvinej vystupovali spolu s Vierou Bílou, známou rómskou speváčkjou, ktorá v poslednom čase viac spieva v zahraničí ako doma v Čechách. Stretnutie s Vierou na pódiu a spoločné fotografovanie bolo pre kežmarské deti skutočným sviatkom. Jednoducho zážitok na celý život. Leto 2002 sa zapíše do kroniky súboru aj ďalším významným počinom. Deti pozval Slovenský rozhlas do svojho štúdia, aby tu nahrali svoj spevácky repertoár. A tak dnes v éteri možno počuť aj hlasy kežmarských slávikov.

Sam adaj, september 2002 

 

A prvé veľké zahraničné vystúpenie, v máji 2003, na Festivale "Aux Actes Citoyens", na prehliadke divadelných súborov v Tomblaine, vo Francúzsku.

 

Deti Kesaj vo Francúzsku

Detský rómsky folklórny súbor „Deti Kesaj“ z Kežmarku sa vydal opäť na cesty. Tentoraz to bolo Francúzsko, oblasť Nancy a Štrasburgu. Tam sa konal v meste Tomblaine festival „Aux actes citoyens!“ (K činu občania!). Vedenie súboru je nesmierne rado, že práve v tejto, pre Slovensko historickej dobe, keď občania svojimi činmi môžo tvarovať budúcnosť svojej vlasti, sa súbor zúčastnil podujatia, ktoré svojim názvom práve k takýmto činom vyzýva. A že by to bolo veľa na obyčajný rómsky súborík? Členovia tohto kolektívu napriek ich mladému veku svojou aktovotou napĺňajú zmysel onoho „K činu občania“!“

Deti Kesaj trávia svoj voľný čas zmysluplne a výsledok ke krásny umelecký zážitok, o ktorý sa dokážu podeliť so svojim publikom. A že šli práve do Štrasburgu prezentovať svoje umenie? Už je to tak, že Rómovia sú od nepamäti paneurópskym národom a v ich umeleckej tvorivosti je zhrnuté mnohé z európskeho kultúrneho dedičstva. Ako nám spomína historička, Dr. Barátová, Kežmarok bol odjakživa mestom rôznych národností a etník. Nie je tomu inak ani dnes. Preto je normálne, že Kežmarok išiel prostredníctvom svojich „Detí Kesaj“ do Štrasburgu.  Ceníme si kladný a vecný prístup primátora Ing. Šajtlavu, ktorý dokázal, že je mužom činu a osobne nám pomohol pri vybavovaní sponzorskej pomoci vo forme potravinových balkíčkov od firiem Pekárne Gros, Podtatranské hydinárne a Podtatranské mliekárne, za čo im touto cestou vyjadrujeme úprimné poďakovanie.

Zásluhou vedúceho občianskeho združenia Kežmarský hlas Dušana Sýkoru sa dvadsať detí zo Základnej školy Hradné námestie, ale prevažne zo Špeciálnej školy v Kežmarku mohlo úspešne prezentovať na spomínanom divadelnom festivale. A to neilen na pódiových vystúpeniach, ale boli príkladom aj v správaní. Okrem vystúpení na festivale, ktorý brala i televízia a na ktorpom boli ako jediný zahraničný súbor, prezentovali tunajšiu kultúru aj v divadlách a na školách. Vedenie súboru i touto cestou vyslovuje poďakovanie starostovi mesta Tomblaine, p. Feronovi za pozvanie a starostlivosť o súbor počas festivalu.

Kežmarské noviny, Humeník, jún 2003

Začína sa príbeh ako z rozprávky...

 

...Strhujúci záver festivalu pripravil kežmarský folklórny súbor Deti Kesaj.

Podtatranské noviny, 29.7.2003 

 

...Uchvacujúcim spevom účastníkov vernisáže zaujal detský spevácky zbor Kesaj pod vedením Ivana Akimova...

... V závere vernisáže sa skutočne dojímavým slovansko – orientálnymi melódiami predstavil detský spevácky zbor Kesaj z Kežmarku pod vedením Ivana Akimova...

Podtatranské Noviny, 30.3.2004    

 

Roztancované Kežmarčatá tvrdia, že sú deťmi dobrej víly Kesaj

Obyčajný starý dom na námestí,. Trochu nenápadný a trochu pochmúrny. Alw nie nadlho. Keď z jeho útrob začne prúdiť príval muziky, rozžiari sa energiou radosti. Také chvíle nie sú zriedkavé, pretože odkedy v ňon dvadsaťdva detí z rómskeho súboru Deti Kesaj našlo útočisko, muzicírujú a tancujú v ňom takmer denne. A domáca pani chodí hrdo okolo, občas okríkne roztatárených tanečníkov, ale okoloidúcim rada povie – to spievajú a hrajú naše deti. „Našimi deťmi“ myslí ten drobizg i pupbertálnu mlaď z ulice, ktorí začali žať úspechy svojimi vystúpeniami nielen pod Tatrami a na Slobensku, ale búrlivé ovácie si vytancovali aj v Poľsku, či dvakrát pred srdečným francúzskym publikom. Zaujali štáb francúzskej televízie, na Slovensku ich zas možno počuť na vlnách rozhlasu a čoskoro sa objavia aj v televízii. Jednoducho hrajú, spievajú a tancujú deti víly. Deti dobrej rómskej víly.

„Kesaj je víla. Dobrá rómska víla. Má nás rada, rozdáva lásku a pomáha nám, ale najprv musíme aj my dokázať, že vieme dať lásku a dobro“, vysvetľuje drobnučké čieronooké dievča. Má desať rokov a v súbore je už od začiatku. Trochu sa zamyslí, popočíta a povie: „Už tri roky máme súbor. Je mi tu dobre. Veď keby nie, tak sem nechodím,“ čuduje sa otázke či sa jej v súbore páči.

Nácvik programu totiž nie je len zábava. Tanečníci, speváci i muzikanti „makajú“ na plné obrátky. Kvapká z nich pot. Chvíľami sa zdá, že už všetkého majú plné zuby, potom znovu zburcujú zvyšky síl a v ich prejave je všetko: smútok, bolesť, radosť, nádej, vitalita. To, čo zo seba dostávajú von, očividne mení aj výraz publika. Mnohí si podupkávajú nahou, ďalší majú problém skryť slzy. Deti Kesaj do všetkých svojich vystupení, ale i nácvikov dávajú všetko. „Jasné, že som niekedy nahnevaná, unavená, chcela by som to zastaviť, nepáči sa mi keď odo mňa chcú ešte lepší výkon. Ale to je len chvíľa únavy, potom sa teším, keď sa niečo podarí, keď je výsledok dobrý,“ hovorí vrtká tanečníčka.

Aj keď dnes patria Deti Kesaj k tomu najlepšiemu, čo rómska kultúra pod Tatrami ponúka, začiatky neboli hviezdne. Len vďaka silnému nadšeniu malej nskupiny ľudí sa počiatočná snaha nerozsypala a súbor prežil. „Ale áno, bolo to aj trápenie, veď to boli v podstate deti z ulice, ktoré nevedeli nič, ani jeden tanečný prvok. Dnes už aj choreografie vymýšľame spoločne,“ hovorí „teta“ Helena, jedna z mála vytrvalcov ktorí veria v zmysel tejto aktivity.

Nemá veľa chuti rozprávať o prozaických problémoch, o tom, ako ťažko zháňali miesto pre nácviky, ako nemali ani na kostými, na nové nástroje. Nácviky majú vďaka ústretovosti riaditeľa Základnej školy na Hradnej ulici aj v školskej telocvični. Tie sú však len raz do týždňa. Potrebujú sa stretávať častejšie – ak chystajú nový program, aj denne. Preto im padla vhod ponuka príbuzných, aby nacvičovali v ich dome. Sympatické je, že namiesto nárekov, ako neit peňazí na základné veci, radšej pokračujú v tom čo začali. Lebo ani zďaleka tu nejde len o úspešnú reprezentáciu rómskej kultúry. „Toto všetko vôbec nie je len o tanci a speve a hudbe. Snažíme sa popri tom učiť deti veci, potrebné pre život. Možno sa niekto pousmeje, ale tu si zvykajú na hygienu, tu sa učia správať, vidia trochu iný svet“, vysvetľuje duša súboru, „teta“ Helena z občianskeho združenia Kežmarský hlas, ktoré si vzalo súbor pod svoje krídla. Jej slovia sa o chvíľu potvrdia. Len čo deťom skončí skúška, na okamih sa ropŕchnu von. O pá minút sa už drobné hlúčky rómskych folkloristov vracajú. Tí väčší berú do rúk gitary a hrajú, hoci im nikto nič nenakázal. Menší si opakujú tanečné kroky. Evidentne im je „v ich dome“ dobre. A čo je podstatné, „neflákajú“ sa po meste, nevymýšľajú z nudy „huncústva“, ale majú o program postarané. A dobre vedia, že keby chodili napríklad „poza školu“, v súbore by už miesto asi nemali.

„Celé je to postavené na inom proncípe. Ak sa aj tvárime, že pracujeme na programe, ide skôr o akúsi výchovu. Vo všetkom vychádzame z ich naturelu, nie zo zákazov. Ak niekto inklinuje ku gitare a hrá hoci aj zle, nehovoríme nechaj to tak, nevieš to. Hrá a hrá a hrá, až kým si medzi tvrdým drilom a zábavou nenájde cestu k speávnej technike. Tie decká celú svoju dušu prejavujú cez hudbu, spev a tanec a je úžasné čo dokážu. Len potrebujú dostať šancu. Sám by som si netrúfal skúšku „odfláknúť“, zahrať falošne. Hneď by ma odhalili a dali najavo že ich nudím“, tvrdí Ivan, ktorý má na starosti v súbore hudobnú časť a z rómskych chlapcov vychoval bravúrnych hráčov na gitare.

Povesť o dobrej rómskej víle Kesaj hovorí, že chodievala do rómskych osád a venovala sa deťom, učila ich konať dobro, učila ich všetkému, čo potrebujú pre život. A „na oplátku“ od nich chcela, aby aj oni dobré skutky posúvali ďalej a lásku rozdávali ďalším. Podobný princíp funguje aj v súbore, ktorý má dobrú Kesaj za patrónku. Keď emóciami rozvlnené publikum tlieska nadštandardným výkonom kežmarských detí, neuvedomí si, že tanec a muzika je pre nich odrazovým mostom k normálnemu životu. Že súbor je domov, v ktorom sa učia inak žiť.

Podtatranské Noviny, Mira Kováčiková, 27.4.2004

Rómovia z Kežmarku - „hrdí že môžu reprezentovať Slovensko“

Rómsky súbor zo Slovenska, „Kesaj Tchave“, prítomný na RIFE, naďalej prekvapuje a  očaruje  svojou hudbou a svojimi rezkými tancami.

Pri každom východe na scénu mladých Rómov zo Slovenska sa valia búrky ovácií.. Publikum je doslova podmanené. Deti Kesaj sa len pred dvoma mesiacmi dozvedeli že sa budú môcť produkovať v Saint Maixent a odpovedať na pozvanie Annie Dabin, prezidentky RIFE.

Po Tomblaine, neďaleko Nancy, v r.2003, sa rómske deti zúčastňujú tento rok už druhý krát festivalu spevu a tancov. Táto cesta sa mohla uskutočniť vďaka mimoriadnej dotácie Úradu splnomocnenkyne vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity, pod vedením p. Orgovánovej. Deti sú v doprovode dospelých zo slovenského združenia „Kesaj Tchave“, pod vedením Ivana Akimova, ktorý perfektne ovláda francúzštinu. Tento hudobník sa pred dvadsiatimi rokmi oženil s mladou Rómkou a integroval ich komunitu. Jeho projekt: dať radosť zo života a pomôcť týmto deťom „ktoré bývajú na cigánskej ulici a nemôžu ísť všade kam by chceli“, zdôrazňujúc určité zvláštnosti: „Odjakživa boli vzťahy s ostatnými národmi na dobrej úrovni, ale zarážal ma nedostatok komunikácie medzi rodinami samotnými. Deti sú všetko bratranci. Aj keď je určitá súdružnosť medzi rodinami, niektoré sú si vzdialené“. Aby sa mohol angažovať, chopil sa príležitosti „v rámci jedného projektu pomoci dlhodobo nezamestnaným a deťom so zlým školským prospechom. „Časom sa každý mohol odhaliť, zmysel pre hudbu a tanec spravili ostatné. Spočiatku to bola tak trochu kakofónia. Ale podstatné bolo zúčastniť sa “,  hovorí nám ich ochranca, odhaľujúc: „u nich zákaz neexistuje“.

Školská dochádzka

„Keď sme ich videli prichádzať, vôbec sme tomu neverili. Videli sme ako prichádzali mladí ktorí už mali všeličo možné za sebou, ale hudba a tanec sú vektorom komunikácie. Podaktorí našli opäť chuť do štúdia chceli sa vrátiť do školy. Na Slovensku sa školská dochádzka týchto cigánskych detí uskutočňuje v špeciálnych zariadeniach, čo má zlé následky zo sociálneho hľadiska.“ Zveruje sa p. Akimov, ktorý upresňuje: „ale ak ich dáme do normálnej triedy, bol by to zaručený neúspech. Takto ich naučia aspoň čítať a písať, to je dôležité“.

Napriek týmto ťažkostiam, ten ktorý drží opraty združenia zaznamenáva prekvapujúce správanie sa týchto detí. „Sú pútaví. Je to šťastie pre mňa môcť byť pri nich. Nerobím nejakú charitu. Robím si radosť. V hudbe sa naučili so mnou a ja som sa naučil s nimi.“ Deti prinášajú pozitívny signál a „sú hrdé reprezentovať Slovensko.“

Le Courrier de l´Ouest, 14. 07. 2004

 

Rómovia z Kežmarku uveličujú RIFE

Ich tance vyvolávajú pri každom predstavení búrky ovácií

Ich história má korene v noci času a všetky ich vystúpenia spôsobujú nadšenie. Malí Cigáni zo Slovenska sejú radosť a žnú búrky ovácií.

Ich skupina je atypická, nevšedná a čertovsky zvodná. Prezidentka RIFE, Annie Dabin, trvala na ich prítomnosti. Oni sami sa len pred dvoma mesiacmi dozvedeli že Saint Maixent ich pozýva vstúpiť do víru tanca detí sveta. Vybavovania sa rýchlo začali, a vďaka mimoriadnej a vítanej pomoci Úradu splnomocnenkyne vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity sa ich cesta mohla zrealizovať.

Cigánske deti z Kežmarku, zo Slovenska, sú deťmi cigánskej ulice. Zastrešené občianskym združením „Kesaj Tchave“ uskutočňujú v r. 2004 ich druhú účasť na detskom folklórnom festivale, po Tomblaine, neďaleko Nancy, v r.2003. Doprevádzané skupinou dospelých, medzi ktorými Ivan Akimov, ktorý perfektne ovláda francúzsky jazyk, deti z cigánskej ulice z Kežmarku ani nepotrebovali učiť sa spievať či tancovať. U nich je to vrodené. Tancujú a spievajú ako dýchajú a publikum sa nemýli, ak im na každom vystúpení dáva neutíchajúce ovácie.

Ženatý dvadsať rokov s mladou Rómkou, Ivan Akimov už od tých čias integroval ich komunitu. „Zvláštnosťou multietnických miest akým je naše, je, že odjakživa sú vzťahy medzi národmi dobré. Ale bol som zarazený nedostatkom komunikácie medzi samotnými rodinami. Deti, ktoré sú tu, sú všetky viac menej bratrancami, je aj súdružnosť medzi rodinami, ale aj tak sú si vzdialené. Angažovať sa pre druhých nikdy nie je samozrejmé a ani ľahké. Bola potrebná pomocná páka zvonka, v rámci projektu pomoci dlhodobo nezamestnaným a deťom so zlým školským prospechom.“ Takto vzniklo občianske združenie „Kesaj Tchave“ a jeho profesionálni rómski hudobníci. „Nejedná sa o nejaké zachovávanie folklóru, a ešte menej o humanitárnu činnosť, či charitu“, zdôveruje sa nám Ivan Akimov. „Lebo to je šťastie môcť stretnúť tieto malé bytosti, tak úprimné a prirodzené, šťastné v ich hudbe. Ich identita je nechtiac veľmi silná, ašpirujú len sa stať takými ako ostatní. Hudba, tanec, sú vektormi komunikácie, spôsob ako sa otvoriť svetu, integrovať určitú výchovu. My im staviame mostíky.“

Slobodné, tak ako ostatné deti

Skúšky sa často uskutočňujú u Ivanovho švagra, ktorého dom má ustavične dvere otvorené. „Keď sme ich videli prichádzať, vôbec sme tomu neverili. Prichádzali mladí, z ktorých už podaktorí mali čo to za sebou.  Treba mať na zreteli, že niektorí z nich žijú aj dvanásti či pätnásti v jednej izbe, veľmi biedne. Nuž, tu nerobia žiadne vylomeniny. Veľkí dozerajú na malých. Tí, ktorí sa vybodli na školu sa vracajú späť do lavíc a chcú si dokončiť základné vzdelanie a vyučiť sa. Robia pokroky vo všetkom, v štúdiu, hygiene, v živote. Samotného ma to prekvapilo“ tvrdí Ivan.

Ich spontánnosť, radosť ktorú vkladajú do tanca, keď idú po divákov aby ich vzali do kola, má jednoznačnú odozvu. V sobotu, na gala-koncerte, v nedeľu večer na tanečnom večierku v hale Denfert-Rocherau, boli opäť kráľmi plesu. „Tu, to je šťastie“ hovorí Ivan Akimov. „Sú slobodní. Sú ako ostatní. Deti medzi inými deťmi“. Ktoré spievajú a tancujú pre naše najväčšie potešenie.

Noelle Lecesne, La Nouvelle République, 16. 07. 2004

 

Medzi štyristo účinkujúcimi z celého sveta sa nestratili

Manželia Akimovci zobrali rozum a všetky svoje sily, schopnosti do hrsti a rozhodli sa napomôcť k vyriešeniu viacerých  problémov rómskeho obyvateľstva v Kežmarku. Občianske združenie Kežmarský hlas (začalo pôsobiť v roku 2000) cez projekt Pre pomoc rómskym deťom zo znevýhodneného sociálneho prostredia zriadilo ako platformu detský folklórny súbor Deti Keaj.

Na námestí, kde žije viacero rómskych rodín, nie je zlá iba sociálna a finančná situácia, ale vládne tu nevraživosť a nezdravé vzťahy. Cez deti, ktoré už aj v Hviezdoslavovje tvorbe dokázali zmieriť celé rody, sa pokúsili tieto medziľudské vzťahy napraviť a zlepšiť komunikáciu medzi Rómami žijúcimi v meste.

Hudba, tance, spev, horúca krv a temperament je daná Rómom do vienka. Cez hudobné pojítka získali Akimovci deti pre spoločnú vec. Dnes už u nas aj vo svete populárny detský rómsky súbor spája deti a mládež prevažne z Hradnej ulice vo veku od 6 do 17 rokov.

Klubovňa, ktorá sa momentálne nachádza v priestoroch rodinného domu na Hradnom námestí 9, je dennodenným miestom stretávania sa detí a mládeže so svojimi vedúcimi, ktorí sú im k dispozícii pomaly od rána. Aktivity sa sústredia počas školského roka na doučovanie školákov v rámci aktivačných prác nezamestnaných. Za veľký úspech, ak nie najväčší považujú rozhodnutie štyroch mladých ľudí, ktorí sa rozhodli dokončiť si stredoškolské vzdelanie. Pri tejto snahe im je veľmi nápomocné SOUP v Kežmarku.

V tejto klubovni sa uskutočňujú aj všetky nácviky na vystúpenia. Ak príhliadneme na to, že klubovňa má obmedzený tanečný priestor a vystúpenia vo väčšom počte tanečníkov sa musia vlastne nacvičovať v nej na dvakrát (najprv jedna polovica, potom druhá polovica tanečníkov), je až neuveriteľné, aký fantastický efekt z toho vzniká v konečnom dôsledku na pódiách Európy.

I pre tento obmedzený priestor by ocenili vlastné priestory, alebo klubovňu, kde by sa mohli stretávať, nacvičovať programy, jednoducho byť vo „svojom“. Rodina Klempárová, v ktorej priestoroch sa momentálne stretávajú musí dobrovoľne tolerovať hudbu, a spev do večerných hodín, lebo skúšky bývajú neúprosné. Rómske deti sú veľmi temperamentné, potrebujú stály kontakt s komunitou a ak by im nebolo umožnené dennodenne sa stretávať, celé úsilie by zmeny postoja k životu by bolo daromné. V ústrety im vychádza ZŠ Hradné námestie, kde mali počas školského roka raz do týždňa nácvik, ale je to stále málo. Začiatky boli ťažké, každodenný dril – kroky, choreografia, spev. Teraz je to už ľahšie. Na tvorbe programu sa podieľajú všetci členovia súboru, je tvorený doslova  všetkými. Aktivity, ktoré navštevuje okolo 30 detí, nie sú zamerané len na súbor, aj keď tanec a spev je na dennom poriadku.

Deti Kesaj majú za sebou širokú paletu vystúpení, okrem Slovenska a zahraničia (havne Francúzska) vystupovali pre Slovenský rozhlas a spolu s Drišľakom mali spoločný program v STV. Deti pôsobia pod vedením profesionálnej rómskej skupiny. V každom svojom vystúpení majú aspoň jeden  premiérový blok. Podľa publika šijú predstavenie na mieru.

V týchto dňoch sú plní čerstvých zážitkov z pobytu (8 – 16. Júla) na medzinárodnom festivale detských súborov vo francúzskom Saint-Maixent l´Ecole. Ústrednou témou festivalu bola cesta Rómov z Indie do Európy. Každý štát zo 400 účinkujúcich predstavoval jednu časť danej cesty. Kežmarské deti reprezentovali Slovensko popri účinkujúcich z Taiwanu, Indie, Kamčatky, Rumunska a iných. Do Francúzska išla 32-členná posádka aj vďaka príspevku primátora Igora Šajtlavu. Naši boli jediným tradičným rómskym súborom s pôvodným repertoárom. Niektoré deti boli v zahraniči prvýkrát, ale svorne tvrdili, že by išli znova, dokonca pri lúčení vo Francúzsku padali aj slzičky na oboch stranách.

Brány domu na Hradnom námestí 9 sú otvorené pre všetky deti a mládež. Trošku je problém s dochádzkou lebo nácvik býva niekedy aj do 19.00 hodiny. Uvažovali aj nad detašovanými klubovňami v okolitých obciach okresu Kežmarok, ale z personálneho hľadiska by to bolo zatiaľ neúnosné.

Pri návšteve oboch redaktorov novín KEŽMAROK v ich klubovni 19. júla predviedli členovia súboru úžasné rytmické vystúpenie plné nefalšovanej radosti zo spevu a tanca, aj keď boli unavení z náročnej cesty z Francúzska. Dobrá rómska víla Kesaj, ktorá plodí dobro, nás v podobe dobrej nálady nadobudnutej z vystúpenia detí sprevádza dodnes.

Kežmarok, Barbora Križanová, Pavol Humeník, júl 2004 

 

„My sami máme radosť, keď iným ľuďom môžeme rozdávať radosť. Nedávno sme boli na vystúpení vo Francúzsku a bol to skvelý pocit, keď nám tlieskali a bolo vidno že sa tešia“, vyjadril sa Kežmarčan Peter Oračko, ktorý tancuje v rómskom súbore Deti Kesaj. Tiež sa domnieva, že aj takouto formou sa môže vylepšiť komunikácia medzi väčšinou a menšinou...“

Podtatranské noviny, Mira Kováčiková, september 2004

 

Príspevok publikovany v Revue des Etudes Tsiganes, č. 41 - 42, 1 a 2 trimester 2010

10 rokov Kesaj Tchave : úvahy o jednej neformálnej integrácii

        Súbor rómskych piesní a tancov Kesaj Tchave, zložený z detí a mladých slovenských Rómov z osád kežmarského regiónu, vchádza do desiateho roku svojej existencie. Aspoň sa nám tak zdá, lebo nikto presne nevieči sa toto všetko  začalo v r. 1999 alebo v r.2000. Táto nejasnosť  ohľadne dátumu začiatku hovorí veľa o neformálnej stránke tohto atypického príbehu. V skutočnosti, nikto nepredvídal takúto epopeju. A ani si nikto nedal za námahu označiť bielym krížom deň zrodenia  Kesaj Tchave...

        Kežmarok, kde sa to všetko začalo, je jedno malé multikultúrne mestečko východného Slovenska, na úpätí Tatier, neďaleko od poľských hraníc, a bližšie k Ukrajine alebo  Maďarsku ako ku Bratislave, hlavnému mestu krajiny. Slovenský Východ má veľmi silnú koncentráciu Rómov,  v tomto regióne, rómska národnostná menšina tvorí v mnohých prípadoch majoritu. Máme tu viacero lokalít spravovaných rómskymi starostami a rómskymi poslancami, ako aj množstvo škôl zložených takmer výlučne z Rómov, keďže tu proste niet iného etnika.

Napríklad Kežmarok má 17 000 obyvateľov, a zo dvadsať okolitých osád vyše 28 000 Rómov. Začiatkom rokov 2 000, v centre Kežmarku, v  jeho historickom jadre, bola sústredená rómska komunita, ale v rámci mestskej asanácie, mesto vysťahovalo rómske rodiny z centra von.

Rodina Klempárovcov zostala. Jej prítomnosť datuje z povojnového obdobia, keď sa prišiel do mesta usadiť Gustáv Klempár.

 

Gustav Klempár

 

        Gustav Klempár, uznávaný hudobník v celom kraji, vošiel do mesta veľkou bránou. Svoj dom vyplatil v hotovosti, deti poslal do školy a so svojou kapelou hrával na svadbách, pohreboch a iných spoločenských a politických udalostiach organizovaných jeho spoluobčanmi.Vďaka štatútu primáša najlepšej cigánskej kapely pod Tatrami, v časoch keď živá hudba bola jedným z mála, ak nie jediným kultúrnym rozptýlením, mal Gustáv Klempár výnimočné postavenie. Odzrkadlovalo sa to v adekvátnej sieti známostí, od prvého tajomníka strany po mäsiara alebo policajta. Ale pritom Klempárovci ostávali zároveň hlboko zakorenení v rómskom živote, a doma hovorili po rómsky. Nasledujúc ich príklad, ďalší Rómovia sa usadili v meste. Zamestnali sa  v štátnych podnikoch, mohli si prenajať byty, a tastalo prirodzené spolunažívanie, bez napätia a konfrontácií.    Rozhodnutá zaistiť budúcnosť svojich detí, Terézia Klempárová, manželka Gustáva Klempára, kládla veľký dôraz na ich vzdelanie, tak ako aj na poriadok v dome. Až tak, že to bolo pre ňu neraz dôvodom rodinných nezhôd so svojimi švagrinami : škriepky nemali konca-kraja. Tereza si vytrpela najhoršie kvôli svojmu predsavzatiu aby mali deti dobrý školský prospech, mimo iného bola obviňovaná že sa chce stať gadžovkou.  Prirodzene sa kladie otázka : prečo Tereza, a nie iné, sa rozhodla otvoriť sa spôsobu života tak odlišnému od toho svojho ? Nezapierala svoje rómstvo - doma sa hovorilo po rómsky - ale jednoducho a proste adoptovala zvyky a spôsoby spoločnosti ktorá ju obklopovala.

        Nemal som to šťastie poznať Terezu. Zomrela pomerne mladá, v päťdesiatke, opotrebovaná životom zasväteným svojim deťom, zničená neustavičným štvaním svojho okolia.

        Ale zato som poznal jej matku: príjemnú babičku ktorá ešte stále žila na vidieku, v malom domčeku, perfektne udržiavanom. Bola veľmi zaujímavá, živá, sebestačná až do vysokého veku a otvorená svetu. Hovorila rómsky, slovensky, poľsky,maďarsky a nemecky, lebo za mlada mala príležitosť pracovať v službách nemeckých sedliakov. Toto zamestnanie jej poskytlo otvorenie ktoré prirodzene odovzdala svojim deťom, a tie sa následne stali vysokoškolákmi, poslancami, spisovateľmi.

        Mal som príležitosť stretnúť sa aj s kamarátkami našej babičky.  Bývali v tej istej osade, niekoľko domcov vyššie, nehovorili po maďarsky ani po nemecky, veľmi zle po slovensky, a žiaľ, o nič lepšie po rómsky. Nikdy nikde nepracovali, ani nestretli iných ľudí ako svoje blízke okolie. Nikdy nevyšl izo svojej osady a sedia na prahu dverí, pred chatrčami ktoré sa viac podobajú na akési brlohy ako na bývanie hodné toho mena.  Keď ich tu vidíme, mimo nášho času a priestoru, nevdojak si pomyslíme že tieto počerné tetušky prišli len včera z tej ďalekej Indie. Samozrejme, o Indii nemajú ani poňatia. Sú naveky vykorenené, nemajú žiadnu väzbu na minulosť, ani na prítomnosť, a ešte menej na budúcnosť, a táto situácia trvá už od roku 1423, dátumu ich príchodu pod Spišský hrad, začiatku ich sedentarizácie a večnej emigrácie na mieste...

        Pravdaže, veci nie sú až takjednoduché. Ale je jasné že bez kontaktu s vonkajškom, bez možnosti sa svojimi vlastnými rukami dotknúť toho sveta ktorý patrí majorite, ktorý sa javí ako nejaká ďaleká galaxia rómskemu dieťaťu ktoré nikdy nevyšlo zo  svojej osady, nuž, za sto, dvesto, alebo i viac rokov, budeme stále na tom istom mieste, alebo, s akceleráciami ktoré nám na všetkých úrovniach prináša naša civilizácia, ešte horšie.

        S Kesaj Tchave, sa jedná len o to : daťkaždému jednému možnosť zažiť takéto otvorenie, kontakt s vonkajškom, ktoré spraví že, možno jedného dňa, ak budú priaznivé okolnosti, sa tieto deti budú môcť sami determinovať, vybraťsi v znalosti veci, lebo aspoň raz vo svojom živote zažili, telom i dušou, čo je to život v majorite.  A to je to čo vidíme na tvárach a v správaní mladých ktorí prešli cez Kesaj Tchave. V porovnaní s ich vrstovníkmi,  u nich sa už prebudilo poznanie, objavenie, už nesedia na kraji cesty ako keby len včera prišli z tej večnej Indie o ktorej nemajú ani poňatie...

 

Pri zrode projektu Kesaj Tchave : Anna Koptová

        Anna Koptová, pýcha úspechu Klempárovcov, je v tých časoch jednou z mála Rómov ktorí sa mohli dostať ku vysokoškolskému vzdelaniu. Svoj diplom žurnalistiky obhajuje v Bratislave, na Univerzite Komenského.  Všetci si pamätajú ako pri sviečkách čítala knihy, alebo ich lúštila s baterkou, pod perinou, aby nezobudila ostatných. Hanka veľmi skoro opustila rodinný krb, vracala sa len cez víkendy.

Ako mladá novinárka, mala vzácnu možnosťna tie časy železnej  opony, zúčastniťsa svetového rómskeho kongresu vo Švajčiarsku, kde opísala, pred medzinárodným auditóriom, položenie Rómov v Československu. Smelo a poctivo, povedala len pravdu, ale to stačilo na to aby ju po návrate  domov označili ako reakcionárku a znemožnili jej  normálnu novinársku kariéru. Odsunutá do závodných novín stavebného podniku, bez nejmenšej nádeje na akúkoľvej zmenu, Hanka ostáva v ústraní až do 1989, do Zamätovej revolúcie. 

Po týchto udalostiach, štátne podniky pozatvárali, a nasledovali hlboké sociálne a ekonomické zmeny. Nastávajúce prevratné zmeny rýchlo zmohli skromné výdobytky  nových kežmarských « mešťanov », ktorí sa takmer instantne ocitlli ustrnulí v pozícii doposiaľ nepoznanej – pozícii nezamestnaných.  Celá táto komunita, koncentrovaná na úzkom území centra mesta, ostala ponechaná sama na seba, opäť na kraji spoločnosti.

V tých časoch sa Hanka stáva poslankyňou v Slovenskom Parlamente, zakladá prvé rómske noviny, « Romano ľil », rómske profesionálne divadlo Romathan v Košiciach, a ešte mnoho iných vecí. Jedného jesenného dňa, Hanka prišla do Kežmarku ponúknúť svojej rodine sa angažovať do sociálneho projektu v prospech mladých Rómov z Kežmarku. Keď som ju počul svedomito argumentovať  pred zoskupením rodín, ktoré zjavne nerozumeli všetkému čo vyprávala, nedával som veľa za úspech jej podujatia. Tento dojem sa len utvrdil keď sa vrátila nasledovný týždeň s malou skupinkou mladých Rómov, tanečníkov a hudobníkov, aby spravili ukážku pred mladými z Kežmarku. Byt na prízemí bol plný, najmä ženy, ale tiež zopár mužov. Všetci sa natisli aby mohli vidieť tancovať skupinu umelcov z Košíc.

 

Mladí Kežmarčania, drsňáci v koženných bundách, sa zdali byť viac pripravení do bitky ako do tanca, ale na moje prekvapenie,  tiež sa nechali strhnúť k čapašom a pesničkám aby ohúrili publikum, ktoré už mali v hrsti. Netušil som že sa práve začína niečo čo úplne zmenilo naše životy. Víla Kesaj nás riadne dobehla !

 

Kesaj Tchave

Po tejto udalosti išlo všetko veľmi rýchlo. Decká sú naši susedia, bývajú na našej ulici. Stačí otvoriť dvere aby sa vhrnuli na chodbu klempárovského domu, ktorá sa každé popoludnie mení na skúšobňu tancov a piesní. Prv ako sa tancuje na chodbe, sa píšu úlohy, takmer celá rodina sa podieľa na doučovaní. Samozrejme, deti zaujíma najmä tanec a spev, úlohy sú len povinnou etapou na ďalšie aktivity. Rýchlo, dom Klempárovcov sa stáva atraktívnym a prístupným útočišťom a všetci tam chodia radi a z vlastného popudu.

Mládeži chýbajú vzory. Takže osvojenie si základných pravidiel spolunažívania, ako je rešpekt toho druhého, sú prvoradé. Mladí objavujú náročnosť skúšiek a spôsob života spojený s úsilím. Dôslednosť je samozrejmosťou, disciplína pravidlom. Benefit nie je výlučne  len v umeleckých aktivitách, nové spoločenské koncepty idú vedno s umeleckými zručnosťami, kolektívne nasadenie hraje veľkú rolu. A tam, kde by tieto, doposiaľ neznáme koncepty len prekĺzli ponad hlavy protagonistov, sa nové pojmy udomácňujú a sú rešpektované. Našim najväčším víťazstvom je, že sa nám podarilo dať dokopy  členov rôznych komunít, rodín a osád, ktorí by medzi sebou v inom kontexte absolútne nekomunikovali, boli by v konflikte, napádali sa alebo udávali na súdoch. Každé jedno dieťa bolo v určitom momente vystavené priamemu nátlaku svojho rodinného okolia a bolo vystavené násiliu a útokom tých ktorí odmietali aby boli členmi súboru.

Nie menej podstatnou, a často nepredstaviteľne dôležitou, je tvorba príležitostí na obyčajné ľudské stretnutia medzi mladými z rôznych rodín a komunít. V tomto regióne, žijú Rómovia odvrátení sami na seba, bez možnosti si nájsť partnerov mimo ich priameho rodinného okolia. Táto výrazná autarcia zaraďuje rómsku populáciu na Slovensku na jednu z najvyšších úrovní konsanguinity na svete s priamymi následkami na ich zdravotný stav.

A zase jedna z našich najväčších satisfakcií je konštatovanie určitého prebudenia sa na tvárach našich mladých. Vidíme pozitívny vývoj na každom z nich. Prirodzene sa rozvíjajú, súc v súlade so svojou identitou. Cítia sa prijatí a uznávaní v spoločenstve majority, čo ich nabáda ku integrácii. Získavajú skúsenosti a prevteľujú do praxi  nové spoločenské návyky. Sú v súlade s oboma komunitami – s Rómami, ktorí sú ich pôvodnym prostredím, a so spoločnosťou ktorá ich oblkopuje, ktorá je ne-rómska, ale v ktorej už majú teraz svoje styčné body.

Samozrejme, nemôžeme zovšeobecňovať. Ich spôsobilosť sa integrovať a ich úspešnosť sú priamo úmerné kvalite ich rodinéhoj zázemia. Niektorí z týchto mladých sa pohybujú v rodinách trpiacimi ťažkým sociálnym handikepom.  Pre týchto, je úspech integrácie skompromitovaný od samého začiatku. Naša práca v tom prípade spočíva skôr v ich sprevádzaní a ochrane pred ich vlastným prostredím.

Nakoniec, najprekvapivejším je nadšenie a konštantná sedukčná sila ktorú skupina vyžaruje smerom ku publiku a k svojim partnerom. Po desiatich rokoch festivalov a medzinárodných umeleckých akcií,  konštatujeme že žiadna iná skupina, nech by bola akokoľvek umelecky výkonná, a tiež zložená z detí a mládeže, nemá až taký impakt a nevyvoláva toľko emócií ako KesajTchave. Publikum je jednoznačne ohúrené tou slobodou ktorá dýcha z každého ich pohybu, ich smiechu... ľudia sú fascinovaní ich chuťou do života. Mimochodom, konštatujeme že vyjadrenie ich kultúry je úmerné ich immersii v živote komunity v osade. Povedané ináč, čím viac je prostredie pôvodu detí marginalizované, autentické, o to viac deti vydávajú zo seba na scéne.

Prirodzene sa kladie otázka: ako je možné intervenovať a mať výsledky s prostriedkami inými ako sú len osobné nasadenie niekoľkých excentrikov, pionierov sociálnej a kultúrnej sféry?

Vo všeobecnosti, pre rómsku spoločnosť, všetko čo je nové, je automaticky podozrivé. Rómovia z nášho regiónu majú za reflex sa uzatvárať do seba. Budú konať tak aby nič nové neinterferovalo do ich života, aj keď to je za cenu vlastného spoločenského vylúčenia a biedy. Naopak, budú svoju kultúru afirmovať ako podstatný segment ich kolektívnej identity a prejavovať ju najčastejšie počas emotívnych chvíľ umeleckých prejavov. Môžeme tiež povedať že je to spôsob kolektívnej afirmácie svojej identity, ktorý ide cez emócie, a je spojený s opustením konvencií, obmedzení.

 

Výlučne rómske zloženie skupiny KesajTchave sa výrazne podieľalo na úspechu projektu.

U Rómov ktorých stretávame, je afirmácia vlastnou kultúrou základným segmentom sebaidentifikácie voči sebe samému a voči okolitéme svetu. A táto emócia sa konkretizuje skúsenosťou kolektívnej účasti na spoločenskej, sociálnej, udalosti – oslavného momentu, praktikou tanca, hudby – a najmä spevu. Jednotlivec už nie je len zúčastneným pozorovateľom, divákom, ako to často býva v iných krajinách, keď  užasnutí diváci v tichosti obdivujú skupinu alebo jednotlivcov ako sa predvádzajú hrou, spevom  alebo tancom. 

Tu, každý jeden, všetci, spievajú, tancujú, hrajú, vyjadrujú priamym fyzickou nasadením účasť na spoločnej akcii. Toto opustenie od konvencií,  zábran, je vnímateľné nie len v emočnom, umeleckom  vyjadrení, ale aj v odchýlkach v sociálnych vzťahoch s majoritou ktoré vyplývajú z takéhoto ropzpoloženia. Kladie sa otázka vonkajšej ingerencie. Prichádzajúc z vonka, chápuc a analyzujúc mechaniky fungovania, náväzností v jadre komunity, môžeme sa snažiť s väčším či menším úspechom, ovplyvňovať cieľovú skupinu, ba priam ju manipulovať, ako sa to často stáva v prípade početných takzvaných duchovných derivácií.

 

Našim úmyslom nie je manipulovať, ani vlastniť alebo disponovať kým koľvek. Jednoducho konštatujeme u populáciách s ktorými sme v kontakte že kultúrna identita je reálnou silou, efektívnou, výnimočným nástrojom komunikácie, možnosť sociálneho vzostupu (ale neraz aj stagnácie). Je to katalyzér, zbraň pre toho kto s ňou vie narábať. Ako externí interventi môžeme len brať do úvahy túto realitu, konštatujúc že úroveň sily vyjadrovania je proporčná úrovni immerzii do spôsobu života komunity – čiže odklonu od majoritnej spoločnosti. Praktikou otvárania sa vonkajšiemu svetu skrz  umelecké aktivity – javiskové formy, môžeme nabádať ku pozitívnemu  postoju voči vonkajšiemu svetu, vystríhajúc sa akejkoľvek snahe ustrnúť situácie a osoby, aj ak by to v danej chvíli vyhovovalo nášmu umeleckému zámeru. U Kesaj Tchave ide len o to: dať každému jednému  možnosť otvoriť sa, a keď budú priaznivé okolnosti, dúfať že toto otvorenie pomôže mladým sa sebadeterminovať.

 

Skrz umelecké aktivity, sa priblížime ku týmto mladým a dávame im možnosť byť v súlade s vonkajším svetom s nástrojmi im vlastnými, ktoré ovládajú, ako sú spev, tanec, hudba. Kultúra môže byť tak isto klietkou ako katalyzátorom. Povzbudzujeme ich aby ich použili ako katalyzátor a aby sa rozvíjali  v oboch kultúrach, bez toho že by sa stavali do protikladu s jednou alebo druhou, bez toho že by škodili jednej alebo druhej a ešte menej ich okoliu. Ukazujeme im ako ostať sám sebou, bez toho že by vyrušovali svojho suseda alebo že by susedia vyrušovali ich. Široký to záber, bohumilý zámer, ktorý by mohol priam naväzovať na Hare Krišnu v inom kontexte, ale ktorý koniec-koncov dobre ilustruje našu každodennú prácu.

 

Niekoľko pohľadov zo slovenského Východu

Množstvo projektov bolo financovaných a realizovaných aby sa naučilo Rómov pracovať, začleniť sa, dokonca niekedy aj na to aby sa naučili ako sa učiť pracovať... Tieto iniciatívy zabúdajú na podstatné: ich životné podmienky a ponuka práce. Ako sa venovať zamestnaniu a integrácii keď sa len bojuje o prežitie v polorozpadnutej chatrči. Ako nájsť prácu keď nie sú žiadne ponuky pre moju (ne) kvalifikáciu?  

V priebehu posledných rokov sa ekonomická situácia rodičov detí a mladých s ktorými pracujeme citeľne zhoršila. Mimo dopadov finančnej krízy, konštatujeme perverzný dopad projektu prefesionálnejinsercie financovaným  Európskym sociálnym fondom. Tento projekt mal za cieľ poskytnúť nenávratný finančný príspevok nezamestnaným ktorí chceli vytvoriť svoj vlastný podnik. Množstvo Rómov využilo túto možnosť (3 000 eu). S týmto obnosom, v urgencii, vylepšili ich viac ako prekérne obydlia. To len potom si všimli že obdržanie dotácie a štatút voľného podnikateľa šli vedno so sociálnou autonómiou. V praxi to znamená že tí Rómovia už nie sú prijímateľmi žiadnej sociálnej pomoci počas dvoch rokov. Tento projekt mal za niežadúci následok  ohrozenie celých rodín, rodičia už nemajú prostriedky aby zabezpečili základné životné potreby ich detí.

 

Je chválitebné chcieť umožniť Rómom prístup ku ekonomickým aktivitám – za predpokladu že existuje nejaký trh... ale nie je rozumné nebrať do úvahy ich katastrofálne životné podmienky. Inakšie povedané, robí sa pre Rómov, ale bez Rómov, bez brania do úvahy ich názorov, ich základných potrieb, viazaných predovšetkým na špecifické podmienky v ktorých evolujú.

 

Situácia v osadách je čím ďalej tým viac napätá, strhávajú sa hromadné bitky (100 až 200 účastníkov), s dramatickými následkami, bez zjavných dôvodov, vládne tu permanentné napätie. Komunikácia sa čím ďalej tým ťažšie nadväzuje, návštevy sú oveľa stresovejšie. Celé rrodiny čelia každodennému  zápasu o prežitie, ľudia nie sú schopní brať do úvahy iné argumenty ako tie svoje. Dopyty po peniazoch sú ustavičné a naliehavé. Odzrkadľujú sa na ľudských vzťahoch, dokážu ich zničiť. Každý prípad je jedinečný a tragický a len odzrkadľuje celkový marazmus. 

Dospelí nemajú žiadnu prácu. Zriedkavé príležitosti práce na čierno sa pravidelne končia návratmi domov bez pláce, po viacerých týždňoch daromnej roboty za nič. Zimné obdobie je zas charakteristické neustálym hľadaním dreva na kúrenie, dospelí idú kradnúť drevo do lesa riskujúc že ich chytia a uväznia, na základe princípu tri krát a dosť. Aby sa vyhli väzeniu dospelí nakoniec posielajú do hory deti.

 

Viaceré rodiny z našich známych sú pod ťarchou exekúcie ich obydlia – úplne zdevastovanej bytovky vo Veľkej Lomnici, v ktorej neplatili nájomné už vyše desať rokov. Podľa sociálnej služby, z približne tisíc päťsto obyvateľov tejto osady je asi stopäťdesiat mentálne postihnutých, nie svojprávnych. Týmto rodinám hrozí vysťahovanie a ak si urýchlene nepostavia nejaké prístrešky, tak ich deti budú umiestnené do detských domovov.

 

Najhoršie je že nemôžeme zasiahnúť aby sme im pomohli finančne. Odhliadnúcť od perverzných dopadov priamej finančnej pomoci, je absolútne nemožné intervenovať na tejto úrovni bez toho že by sme vyprovokovali vzburu. V Kubachoch sa tiež množia ťažké tresty za povrchné priestupky, aj vajda je vo väzení. Ženy a dievčatá sa opäť vydali po kontajneroch. Pôsobiť v takomto kontexte každý deň sa stáva nebezpečným a udržanie našich aktivít je z tohto dôvodu vážne ohrozené. Ale naša akcia je o to viac podstatná a potrebná!

 

Je pravda že v praxi je to všetko veľmi zložité, priam nemožné, ak berieme do úvahy ozrutnú priepasť ktorá delí niektorých obyvateľov osád od majoritnej spoločnosti. Ale tento problém, tak ako mnoho iných, len podčiarkuje nespôsobilosť, ak  nie  neochotu, vidieť realitu takou akou je v teréne. Osady obývané výlučne Rómami sú a množia sa. Treba brať tiež do úvahy špecifiká viazané na koncentráciu populácií ktorých spájajú prekérne životné podmienky, spoločný jazyk a kultúra.  

Podľa našich kritérií a morálnych zásad sa s tým nemôžeme zmieriť. To by znamenalo prijať neprijateľné, ale ak negujeme to čo je evidentné, ak odmietame vidieť krutú realitu, len sťažujeme situáciu, ak je vôbec možné ešte sťažiť niečo tak beznádejného... Povedať nahlas a silno že sa to tak či onak nikdy nezmení je nemožné a neprijateľné, ale chcieť opak – skoncovať s biedou rómskych osád tváriac sa pri tom že neexistujú – nás privádza k zakonzervovaniu  tragickej situácie, s morálnym analgetikom neskutočných finančných tokov z európskych zdrojov. Vlastne, sme v bezvýchodiskovej situácii, podobnej tej v ktorej sa ocitli pôvodní obyvatelia Severnej Ameriky alebo Austrálie vstrieč príchodu západnej civilizácie.

 

V súčastnosti sa na Slovensku všetko skloňuje len skrz internátne školstvo pre rómske deti. Z jednej strany vôbec neberieme do úvahy skúsenosti z minulosti. Z druhej, táto iniciatíva skrýva v sebe jednoznačne asimilačnú politiku.

 

Stále to isté! Chcieť zmeniť Rómov, ale pri tom negovať že sú Rómovia. Alebo ako prijať že z osád môže prameniť niečo ako národná kultúra, sociálny modus. Ako nájsť niečo pozitívne v osadách? Tu, na mieste! Nie v úradoch alebo agentúrach vzdialených na míle odtiaľto.

Tiež je nezmyselné posielať mladých diplomovaných Rómov za každú cenu do terénu a čakať od nich zázraky. Bez dostatočných skúseností a doprovodu, ich pôvod môže byť priam kontraproduktívny lebo realita v teréne je zložitá a presahuje len etnický a kultúrny rámec. Naviac, je obtiažné pre strednú rómsku vrstvu  sa definovať v súvislosti s marginalizovanými populáciami.

Nech sa deje čo chce, netreba zanechať prácu v teréne ale ju rozvíjať v súvislosti so získanými poznatkami, uprednostňujúc kvalifikovaný a skúsený doprovod. Aby tento bol efektívny, sa nám javí nevyhnutným aby profesionáli dôkladne ovládali situáciu na mieste.

Sú potrebné nástroje a systém stáleho vzdelávania na pordžanie odborníkov ktorí pracujú v špecifickom prostredí, veľmi náročnom a často nevďačnom.

 

Nemôžeme nechať celú vetvu spoločnosti na spásu dobrej vôle a ochoty večných začiatočníkov sociálneho nasadenia a smutných artistov politickej scény, na ktorej ľudové emócie vyhrávajú nad ráciom – „po cigánsky“, ale na gadžovský spôsob!

 

Ivan a Helena Akimovi

Stať publikovaná v revue EtudesTsiganes, Fnasat (Národná federácia asociáciácií združených na pomoc Rómom)

Č. 41 – 42, (1 a 2 trimester 2010)

 

originál článku  vo francúzskej verzii:  10 ans de KT Etudes Tsiganes.pdf (868919)

http://www.fnasat.asso.fr/
http://fnasat.centredoc.fr/opac/index.php?lvl=more_results

2004 - 2014

 

Dagmar so synom, Mira, Peťo, ujo Ivan, Jano, Ľubka, Maroš, Majka, Jožko

leto 2014, Veľký Krtíš

zakladajúci členovia súboru po desiatich rokoch