Ako sme pokračovali

(obrázky z komixu Johanna le Berra, kesaj Tchave, bohatstvo Rómov)
 
Pokračovalo sa tak ako sa začalo... náramne a na plno. Priestory na Hradnom námestí 9 síce vonkoncom neboli vhodné pre umelecké nácviky, ale zato boli stále plné detí, ktoré neraz už ráno otvárali bránu chodby, aby tu našli útočište, a aby sa potom poobede, keď prišli všetci, tvrdo, poctivo nacvičovalo, makalo, v neuveriteľnom tempe 3 hodín každý deň, intenzívne, v kuse...
 
 
Výsledky sa rýchlo dostavili. Program bol pútavý, nevšedný, ohuroval divákov doma i v zahraničí. Keďže platí odveké "doma nikto nie je prorokom", súbor nachádzal od samého začiatku odbytištia pre svoje majstrovstvo za hranicami svojej vlasti. Najmä Francúzsko, ale postupne aj ostatné štáty (Maďarsko, Poľsko, Dánsko, Taliansko, Macedónia, Slovinsko, Belgicko, atď.) mali možnosť privítať mladých umelcov z Kesaj Tchave.
 
Roky 2000 až 2005 boli poznamennané náramnou prácou, nadšením z poznávania a objavovania všetkého nového, nepoznaného, ktoré poskytovali zahraničné zájazdy. Avšak nad tým všetkým visel Damoklov meč, v podobe hrozby vysťahovania rómskych rodín z centra mesta. To, čo sa zdalo nemožné, sa jedného dňa uskutočnilo, a takmer všetci členovia súboru boli vysťahovaní ďaleko, ku maďarským hraniciam, na juh Slovenska. 
Ešte sme stihli na poslednú chvíľu nahrať CD v Košickom rozhlase, aby po tom všetkom zostala nejaká stopa... A vybrali sme sa hľadať nových členov do okolitých osád.

Deti Kesaj reprezentovali slovenskú kultúru

Dňa 2. októbra 2004 sa uskutočnili v obci Bosc le Hard, vo francúzskej Normandii - Dni Slovenskej kultúry. Spočívali v usporiadaní výstavy o Slovensku v priestoroch radnice a v kultúrnom podujatí - Slovensko – rómsky večierok.

Výstavu a sprievodný komentár zabezpečil Daniel Compagnon zo Spolku rodákov z krajín českých a slovenských z Paríža. Večierok bol v réžii Detského rómskeho folklórneho súboru DETI KESAJ z Kežmarku, ktorý na ňom predstavil svoj profilový program. Celé podujatie prebehlo vo veľmi srdečnom a priateľskom tóne, čo však vonkoncom neuberalo na kvalite a priam profesionálnom nasadení členov súboru, ktorí napriek únave po náročnej ceste (cca 4 000 km tam i späť), odovzdali na scéne všetko, a počas vyše dvojhodinového programu uvádzali divákov doslova do vytrženia. Deti Kesaj, napriek svojmu „útlemu“ vekovému priemeru, cítili na svojich pleciach nesmiernu zodpovednosť, keďže sa ocitli v úlohe reprezentantov Slovenskej Republiky, nakoľko večer bol pod znamením slovenskej kultúry, a oni boli jediným účinkujúcim telesom. Aj v tomto spočívala výnimočnosť tohto podujatia – rómsky súbor, ako reprezentatívna vzorka umeleckého stvárnenia ľudového umenia zo Slovenska! O úspechu koncertu svedčí plná sála, potlesk publika a pozvánka na ďalšie stretnutie. Cestou domov nechýbala obligátna zastávka na Eiffelovej veži v Paríži a na nasledovný deň už Deti Kesaj veselo vykračovali do školy, aby sa o svoje dojmy a zážitky podelili so svojimi spolužiakmi a so svojimi učiteľkami.

Ivan Akimov, umelecký vedúci DFS Deti Kesaj

Kežmarské Noviny, 8. 11. 2004 

KESAJ TCHAVE, deti dobrej rómskej víly Kesaj:

Majka, Jana, Dagmara.... tu už boli pred dvoma rokmi. Mali sme to šťastie ich znova privítať v Tomblaine a oni nám počas jedného týždňa opäť ponúkli pestrofarebnú paletu ich piesní a tancov.

Prvé stretnutie bolo šokom: priveľa všetkého, emócií, komfortu, priateľstva, jedla až do prasknutia...V skutku, život nie je pre nich ľahký na Východnom Slovensku, na ich peknej kežmarskej ulici, z ktorej ich po jednom postupne vyháňajú... Na cigánsky spôsob, žili svoju  prítomnosť u nás bez obmedzení. Pravdepodobne strávili túto skúsenosť svojsky, pre nás možno nepochopiteľne. Z našej strany zase, sme sa pokúsili si predstaviť možnú kontinuitu... Medzi nimi a našou mobilnou školou pokračovala korešpondencia, tiež aj s mestským úradom v Tomblaine, vyúsťujúc do nového cestovateľského projektu.

Vrátili sa tam kde sa dobrodružstvo naozaj začalo, keďže postupom času získali určité renomé a účinkovali na rôznych podujatiach, v televízii, rozhlase...v ich vlasti, ale i v Poľsku a vo Francúzsku. Pravdaže, dievčatá sa povydávali, chlapci odišli do Čiech za prácou a boli nahradení novými malými, ktorí v Margitinom dome, popri Ivanovi a Helene, opäť nachádzajú, alebo objavujú chuť do učenia a vracajú sa do školy...

Tisíc päťsto kilometrov autobusom, 23 hodín cesty, a sú v cieli, na radničnom námestí v Tomblaine. Budú ubytovaní v ubytovni klubu kanoe-kajak. Všade kadiaľ prechádzajú, v Tomblaine, Nancy, Neuves-Maisons a Toul, je privítanie srdečné, vytvárajú sa silné putá. Emócie sú intenzívne, pre nás, pre všetky tie deti i pre dospelých ktorí ich doprevádzajú. Mladí z gymnázia v Tomblaine ich sprevádzajú a snívajú o odchode s nimi... plánujú dokonca prísť ku nim na návštevu toto leto! Uvidíme...

Práca, nepretržité nasadenie vynaložené  Ivanom Akimovom, na mobilizáciu týchto  mladých skrz hudbu, je obdivuhodná. Treba zdôrazniť, že toto úsilie, plné nadšenia a nezvyčajnej energie, je príznačné extrémnou obmedzenosťou prostriedkov, bez akýchkoľvek subvencií... čo je vskutku nespravodlivé, keď vieme že je mnoho projektov cielených na pomoc Rómom, boju proti predsudkom, atď... ktoré ani zďaleka nie sú také účinné a ťažko v nich rozoznať reálny dopad na cieľovú populáciu!

A.H. Spravodaj Akadémie v Nancy,  jún 2005