Grazia

GRAZIA (francúzsky módny týždenník, vydanie od 28 marca do 3 apríla 2014) http://www.grazia.fr/societe/temoignages/galeries/et-oui-je-suis-rom.-et-j-ai-reussi-635756

 

(Izabela a Liliana, ktoré figurujú v nasledujúcej reportáži, úzko spolupracovali s Kesaj Tchave. Izabela ako tanečníčka, a Lili ako mediatórka v teréne. Obom sme pomôhli pri zakladaní ich vlastných tanečných súborov)

NUŽ  ÁNO, SOM  RÓMKA  A  SOM ÚSPEŠNÁ                                                                                                                                      

 

Vynikajúce študentky, vzorné pracovníčky, angažované militantky, ničia všetky predsudky o ich komunite.   Grazia sa s nimi stretla.

Jemná tvár lemovaná hnedými kaderami, malebný hlas vyjadrujúci sa vycibrenou francúzštinou. Je tomu sotva jeden rok čo sme objavili Aninu Ciuciu. Mladá žena, pôvodom z Rumunska, rómskeho etnika. A autorka biografie zmietajúcej všetky predsudky o svojej komunite (1). Aj dnes, ešte rada pritvrdí: u nich doma sa nekradne, ani nejedia žiadne gója.  A mimochodom, ani nehrajú na gitare.  Skoncovať  s predpojatými myšlienkami o populácii ktorú už viac nechce vidieť trpieť „ostracizovanú, karikaturizovanú, manipulovanú".  Áno, je možné byť Rómom a uspieť v živote. Prejsť krížom  Európou na korbe nákladiaku a pristáť na laviciach Sorbony.  Prejsť životom v táboriskách a pripravovať konkurz magistratúry. Prejsť žobraním a, nakoniec, publikovať knihu. „Písala som lebo som chcela aby sa tie predstavy zmenili „, zdôveruje sa dnes.  Lebo, a neprestáva to opakovať, jej príbeh nie je výnimočný: „Hovorí sa o mne ako o nejakej výnimke, ale nemám nič výnimočného“.  Prečo teda, počuť len jej hlas? Prečo sa aj ostatní neozvú aby povedali že neexistuje len jedna realita, tak ľahko vpečatená celej jednej komunite (vo Francúzsku žije približne 15 000 rómskych migrantov z Balkánu)? „Niektorí, spomedzi tých ktorí uspeli, sa boja vystaviť verejnosti, lebo aj dnes ešte, sa treba „odvážiť priznať sa“ že je niekto Róm. Nepovedať to, je vyhnúť sa nepríjemným poznámkam.“  Grazia presvedčila štyri ďalšie mladé ženy aby porozprávali o ich výnimočných životných príbehoch.  Aj ony, Izabela, Linda, Radost a Liliana rúcajú naše predsudky pomocou diplomov a angažovaných postojov.  Stojac si pri tom hrdo za svojou dvojitou kultúrou.  Bez potierania svojich ambícií ani vzbúrení. „Ženy sú opornými stĺpmi našej komunity,  vraví Anina. To skrz ne sa nám podarí dostať sa z toho, dostať sa z predsudkov.“                      

(1)Som Cigánka a Cigánkou zostanem! (City Edition).

 

ANINA, 24 rokov, vo Francúzsku od 1997

Zvláštne znamenie: autorka knihy „Som Cigánka a Cigánkou zostanem“.

„Rómka na Sorbone – čo je na tom výnimočného?“

 

Po dlhej ceste, niekoľko mesačnom putovaní  cez Taliansko, som došla do Francúzska keď som mala 7 rokov, spolu s mojimi rodičmi a súrodencami. Vyrozprávať všetky tie útrapy v mojej knihe, to ma veľa stálo. Niektoré etapy, radšej by som bola keby som si na ne už nikdy nemusela ani len spomenúť. Hanba mojej matky, keď musela natiahnuť  ruku na ulici, hrozná bieda. Ale boli aj, a našťastie, úžasné chvíle stretnutí s ľuďmi ktorí nám pomohli. Mohla som sa venovať štúdiu, až kým som sa dostala na Sorbonu, v 2012. Odkedy vyšla moja kniha, pred rokom, moja púť je posúvaná značne do popredia, a je prezentovaná ako niečo výnimočné. Ale Rómka na Sorbone, čo je na tom výnimočné? Aj mnohým iným mladým ľuďom z komunity sa podarilo dosiahnuť úžasné veci. Chcela by som aby sa hovorilo aj o nich, namiesto toho aby sa podsúvali len karikatúry a „rómska otázka“ sa zužovala na politické a volebné manipulácie. Tak to je zároveň aj vo Francúzsku aj v Rumunsku. Mimochodom, začiatkom marca som bola prezentovať moju knihu  v Bukurešti, kde bola práve preložená do rumunčiny. Som veľmi šťastná že moje posolstvo môže byť vypočuté, aj tam. Pokračovanie pre mňa? Podarilo sa mi získať letnú stáž na Európskom súdnom dvore ľudských práv. A po Mastere 2 z práva, budem pripravovať konkurz na magistratúru. Chcem čím skôr môcť pomáhať mojim rodičom, ktorí všetko obetovali, až po ich zdravie, pre moje sestry a pre mňa.

 

IZABELA, 18 ROKOV, vo Francúzsku od  2 000

Zvláštne znamenie: pripravuje sa na maturitu a sníva že založí svoj vlastný cirkus

„Som veľmi hrdá na svoju dvojitú kultúru“

 

Keď sme sa dostali na naše prvé táborisko, v Saint-Denis, som mala 5 rokov. Vraj som sa zadrapila o moju mamu a povedala som jej: „To naozaj tu budeme žiť?“  Bola to akási chatrč, 10m štvorcových, bez vody ani elektriky. A naozaj, tu sme roky žili. Úlohy som si robila pri sviečkach, v škole ma deti volali „Cigánka“. Napriek všetkému som vychodila všetky triedy. Malý zázrak. Boli dni keď som zúfala, keď to bolo priveľmi ťažké, tak som si brala príklad z môjho otca, Mišu. On, nikdy sa nevzdával. Stal sa údržbárom výťahov a žijeme spolu traja, s mamou, v paneláku v Saint-Denis. Tento rok pripravujem maturitu z ekonomiky, ale to mi nebráni aby som popri tom robila spústu iných vecí: venujem sa vzdušnému cirkusu v Akadémii Fratellini, flamencu, hrám na husle, tancujem cigánske tance. Minulý rok som dokonca založila občianske združenie: aspoň raz za mesiac máme vystúpenie. Moja dvojitá kultúra – som na ňu veľmi hrdá. A keď sa ma pýtajú či som Rómka, odpovedám: „Áno, samozrejme“. Načo to schovávať? Ak sa to niekomu nepáči, nevadí. Moje najväčšie víťazstvo bude keď dostanem francúzske občianstvo.  A môj sen? Založiť si vlastný cirkus. Treba byť ambicióznym, či nie?

 

LINDA 23 rokov, vo Francúzsku od 2003

Zvláštne znamenie: zvolená Najlepšia Učnica Francúzska

„Keď som sa všetkým priznala, nikto mi neveril“

 

Prišla som keď som mala 12 rokov, s mojou matkou a sestrou. Žili sme v táboriskách, hoteloch, v opustenom dome. Ale moja mama to nikdy nevzdala. To ona ma zapísala na gymnázium, aj keď som ledva hovorila po francúzsky. A pár rokov po tom, koľko dojatia keď ma videla v Senáte, odmenenou ako Najlepšia Učnica Francúzska, v kategórii pressing! V lýceu som bola hviezdou. Ale vtedy, ostatní vedeli len že som Rumunka, nie Rómka. Keď som im povedala pravdu, nikto mi nechcel veriť. Moji priatelia si naozaj úprimne mysleli že všetci  Rómovia len žobrú. Moja mladšia sestra, ona zas tvrdila že je číňankou, len aby si našla kamarátky... Stereotypy majú tvrdú kožu.  Aj ja sama, keď mi prvý krát vedúci zveril kasu, som sa zľakla: čo ak sa pomýlim v účtovaní a obvinia ma z krádeže? Dnes,  už je to lepšie: mám trvalú zmluvu v jednej čistiarni, žijem s mojim priateľom, a mám pobytovú kartu ktorú si obnovujem každý rok. Moja priorita: našporiť si na kúpu bytu v Paríži. Ďaleko od Paríža sa necítim dobre!

 

 

RADOST 29 rokov, vo Francúzsku od 2010

Zvláštne znamenie: pripravuje konkurz Európskej komisie

„Chcela by som byť prvou rómskou európskou funkcionárkou“

 

V Bulharsku, si moja rodina vždy vedela poradiť a nepoznali sme život v osadách. Ale  všeobecne, diskriminácie voči Rómom sú tam strašné, a dokonca otvorene manipulované nacionalistickou stranou ktorá je verejne uznávaná. V banke, v nemocnici, všade sú Rómovia utláčaní. Existujú ešte nezmiešané školy. Mala som šťastie prejsť mimo toho všetkého, mala som dokonca aj niekoľko bulharských priateľov. Potom, podarilo sa mi dostať sa do systému, hlavou proti múru. Stala som sa profesorkou a pracovala som pre jednu mimovládnu organizáciu na projekte  vzdelávania rómskych detí.  Vtedy som pochopila že všetky politiky ohľadom našej komunity sa rozhodujú na európskej úrovni, a až potom sú skloňované v každom štáte. Podarilo sa mi vybaviť si stáž pri Európskej komisii v 2009, a získať štipendium. Odvtedy študujem v Paríži, a pripravujem konkurzy. Chcela by som sa stať prvou európskou rómskou funkcionárkou! Zatiaľ, som práve dokončila, vďaka financovaniu Európskeho parlamentu, štúdiu o Rómoch a populizme... vo Francúzsku. Bolo veru čo robiť.

 

LILIANA 34 rokov, vo Francúzsku od 2004

Zvláštne znamenie: domovníčka a zapísaná na kandidátke komunálnych volieb  

„Práve som založila moje vlastné združenie vzájomnej pomoci“

 

Keď som išla do Paríža, vzala som si všetky moje najkrajšie šaty. Tak dlho som o tom snívala. Ale keď sme prišli, na táborisko neďaleko Stade de France, bol to šok: pobehujúce potkany, vatry, chatrče... Roky sme sa sťahovali z tábora do tábora. Vždy, po každom vyhnaní  bolo treba všetko začať od znova. Môj manžel zbieral železo, ja som predávala kvety. A potom, jedného dňa nám pomohlo jedno združenie: dvere sa pootvorili, nesmeli sme ich nechať sa pribuchnúť po všetkých tých rokoch utrpenia. Pozitívna špirála sa začala v ten deň keď som videla Danielu so školskou aktovkou na chrbte. Pre mňa bolo fascinujúce si povedať:   moja dcéruška ide do školy vo Francúzsku. Potom sme boli ubytovaní v hoteli, a združenie nám verilo. Až tak, že mi ponúkli, v 2008, miesto školskej mediátorky aby som robila spojku medzi rómskymi rodinami a školami. Trvalé miesto! A potom už všetko nadväzovalo: dostali sme desaťročnú pobytovú kartu, ubytovanie. Pred pár mesiacmi som dostala miesto domovníčky v jednom dome v Montreuil. A práve som založila svoje vlastné združenie, Rómovia Úspech. Už som aj začala s prvým projektom sprevádzania 17 rodín. Treba ukázať že si vieme poradiť. A kto vie, možno že už budem mať čoskoro ozajstnú moc  aby som mohla pomôcť svojej komunite? Som na volebnej listine EELV pre komunálne voľby v Montreuil...