Muzika

Hudba je nosnou osnovou celého súboru. Hudba musí šľapať ako hodinky, ako švajčiarske hodinky na ruke divokého - slováka, cigána, róma, rusa... to je už jedno koho, hlavne aby to hralo ako o dušu, aby hudba dokázala strhnúť tanečníkov, spevákov... a samozrejme, aj divákov. Mať vlastnú hudobnú zložku je náročné, a v rómskom prostredí výnimočné, takmer neuskutočniteľné. Z jednoduchého dôvodu, preto, lebo hudbu treba platiť, a na to nie sú peniaze. Preto takmer všetky ostatné súbory tancujú len na CD, čo nesmierne limituje možnosti, tance sú takmer výlučne v jednom a tom istom tempe, a jednotvárnosť potom udáva tón celému ich vystúpeniu. 
My si svojich muzikantov vychovávame od útleho detstva, jednoduchou, ale účinnou metódou - hrať čo najviac, najlepšie každý deň, naplno, nikdy nepopustiť, len na doraz, "na plné pecky". Hudobné majstrovstvo je aj záležitosť fyzická, "svalová" . Treba hrať, opakovať dookola to isté, ale stále s plným nasadením, nekompromisne, rešpektujúc na chlp tempo udávané kapelníkom. Presne tak, ako v Národnom Divadle... Dispciplína, sústredenosť, nasadenie na limite svojich možností. K tomu niečo ako kolektívna tranza, keď všetci podstupujú tú istú dobrovoľnú drezúru, a vonkoncom neštria silami. O tom sú tie bláznivé skúšky, keď sa z nás leje a košele možno žmýkať. Cieľ je jednoduchý, ísť za hranice svojich možností, tak aby bola chuť sa na druhý deň ešte viac prekonať, medzi tým ešte aj doma hrať, hoc aj celú noc... Stále, nepretržite, v jednom kuse, v hudbe. A potom sa aj nejaké tie výsledky dostavia. V nejednom prípade obdivuhodné...
Od samých začiatkov Kesaj Tchave sa bazírovalo na hudbe. Vlastnej, živej. Heleniny bratia sú všetko hudobníci, preto sme si tento luxus mohli dovoliť. Aj keď postupne sa od účinkovania v súbore dištancovali, darmo, nie je samozrejmé zľadiť vlastnú rodinu, aspoň na začiatku participovali, a svojou účasťou dávali pocit istoty, ktorý bol dôležitý keď sa začínalo...
 
Ako prví hudobníci boli Peťo a Janko z Hradnej ulice. Peťo bol aj výborný spevák a tanečník, a z Jana sa rýchlo stal výnimočný gitarista a zdatný spevák. V tom čase bola hudobná zostava čisto akustická, gitary a jedna balalajka. Varhany sa pridali až neskôr, tak ako aj harmonika a bas gitara. 
V ranných počiatkoch sa pridal Maroš, na gitaru, spev a tanec, Ferko taktiež, a o pár rokov Miloš na harmoniku, a malý Rastík, Gadžoro, ešte len mrňavý špunt, s čiernou šatkou na hlave, s tamburínou v ruke. Občas sa ukázal aj Ciáš z Rakús, prípadne Petrík. 
     
 
Ďalšia hudobná várka sa skladala z Duška a z jeho otca Dušana z Veľkej Lomnice. Duško, ešte len 11 ročný, musel veľmi skoro suplovať svojho otca, ktorý rytmicky nie veľmi stíhal, a rýchlo sa etabloval ako hlavný, veď nebolo iného, varhaník súboru. A keďže nebolo nikoho iného pre spev, tak Duško aj spieval čo mu hrdlo stačilo. Našťastie, rýchlo sa k nemu pridali jeho bratranci, Šňúrky a Jaro, tí mali solidné hlasy a výdrž, a orchester fungoval v tejto zastave pár rokov.
Ale to už boli pod drobnohľadom malých - Romana, Erika, Tomáša, ktorí, zatiaľ ešte ako náhradní tanečníci, si nenechali ujsť žiadnu príležitosť aby si aj oni mohli sadnúť za nástroje a muzicírovať.
Postupne sa takto prepracovali na nový hudobný káder, ktorý fungoval v zostave Roman, Tomáš, Erik a občas Rasťo, prípadne ešte Paľo, a svojho času Luky. Roman je priam fenomenálny, všestrane nadaný a produktívny muzikant, je jadrom kapely. Ostatní sú tiež na slušnej úrovni.
Ale, nič nie je večné. Iba zákon, že keď niečo, alebo niekoho najviac potrebujete, tak vtedy ho niet... Je prirodzené a dané normálnym vývojom, že mladí, postupne ako rastú, potrebujú sa osamostatniť, oťukať sa s inými muzikantmi, nabrať skúsenosti, ísť do sveta... Tak to je, a tak to má byť. Nikdy nebolo našou snahou si niekoho privlastniť, naopak, sme radi keď sa naši zverenci osvedčia a púšťajú sa do sveta. Tiež by bolo márnomyselné si myslieť že neustále opakovanie a zdokonalovanie našej hudobnej produkcie bude stále nadchýňať mladých chalaňov, ktorí zákonite potrebujú, a túžia po niečom novom. A tiež, musím uznať, že o čo viac sú nadaní, tak ten moment prichádza tým skôr, a ja už im nemám až tak veľa čo odovzdať, a sám si prajem aby chlapci stretli výborných, starších, skúsených muzikantov, od ktorých by sa mohli čo najviac naučiť, s ktorými by mohli ďalej rásť. A potom, už ako skúsení svetobežníci, zas sa príležitostne vrátiť ku nám, a byť obohacujúcim prínosom. 
Tieto procesy nie vždy prebiehajú hladko a bezbolestne. Ale taký je život, treba to brať športovo. Pravda, niekedy je toho športu až, až. Keď treba znova začínať od piky, a všetko zas stavať na nohy. Náš spôsob hrania a nacvičovania je veľmi fyzický, náročný. Proste, maká sa. A vtedy, ak sa puberťákovi zrazu nechce občas prísť pomôcť, len tak z rozmaru, tak sa starý dedo, kapelník, musí poriadne otriasť, zaťať zuby, a zabrať, aby sa to všetko nezrútilo. Treba povedať, že vtedy je nesmierne dôležitý celý kolektív, sám by to človek nedokázal potiahnúť. A tu sú zase pozitívne prekvapenia. Ťahajú aj tí, o ktorých by to človek nepovedal, a tak sa ťahá ďalej...
 
 

Fotogaléria: Muzika

Fotogaléria: Muzika 2016