Tatranská Galéria

15 novembra 2022 sme mali workshop v Tatranskej Galérii v Poprade. Bolo to vlastne voľné nadviazanie na projekt spred 3 rokov, Integrácia umením. Aj tentokrát bolo podujatie v znamení rôznych výziev. Po prvé, teraz sme už bez muziky. S Romanom, našim hráčom na varhany, sa už vôbec nedá počítať. Je v nezávideniahodnej finančnej situácii, vlastne v chronickej, kontinuálnej kríze, nijako nedokáže zabezpečiť svoju, už početnú rodinu (3 deti).  Tým pádom sa jeho požiadavky voči nám neustále stupňujú, a dosahujú úroveň ne ktorú už my nemôžeme reflektovať. Ak tomu pridáme ešte neadekvátne správanie sa zo strany Romana, tak je potom jasné že jediným vyústením tejto situácie je prerušenie akýchkoľvek kontaktov s nim. Čiže sme bez muziky, hudobnú produkciu zabezpečujem len ja, na balalajke, čo je vonkoncom nie dostatočné. Keď sú prítomní Jakub, Matej a Marcel, tak je aspoň rytmická podpora s Jakubom na cachone, a spevom všetkých troch. No bez nich je to podstatne slabšie. Noví ešte ani zďaleka neovládajú repertoár, nevedia poriadne spievať, ani držať rytmus, a naše hudobné pokusy sú občas aj dosť zúfalé. Naše trio ale pred dvoma týždňami odišlo na fušku do Bratislavy, a boli sme odkázaní len sami na seba. Našťastie, dva dni pred vystúpením sa vrátili, ale s tým, že zase hneď pôjdu naspäť, a nebudú môcť s nami ísť na vystúpenie.  Do poslednej chvíle sme boli v tom že budeme bez nich. Ale zase, našťastie, ich zamestnávateľ, ktorý ich mimochodom vodí za nos, nevypláca, atď, im neposlal peniaze na cestu, tak sme sa dozvedeli ráno, že môžu ísť s nami. Čo bolo predsa len vítané, a umožnilo nám odovzdať hudobný výkon na lepšej úrovni, aj keď stále bez podporného, harmonického nástroja, akým sú varhany. Nakoniec teda všetko dobre dopadlo. Až nadmieru dobre, nad naše očakávania. Ale boli s tým spojené riadne mindráky, keďže do poslednej chvíle som nevedel v akej zostave budeme účinkovať. Poriadatelia nám avizovali že prídu nejaké deti z popradskej Špeciálnej školy. A aké bolo naše prekvapenie, keď sme medzi žiakmi uvideli mnohé známe tváre, boli to naši priatelia z Detského Domova z Popradu, s ktorými sme sa naposledy stretli v Košickej Galérii, a sme aj spolu vystupovali. Netreba Vari zdôrazňovať, že aj tento workshop, alebo skôr workshopové predstavenie, dopadlo nadmieru dobre, naši starí známi tancovali s nami o dušu, a tí noví, ktorých sme ešte len spoznávali, a ktorí boli spočiatku trocha nesmelí, už na záver programu boli takí roztatárení že sa nevedeli ani zastaviť, boli by pokračovali najmenej ešte ďalšiu hodinu...
Medzi našimi priateľmi zo Špeciálnej školy boli aj deti zjavne značne postihnuté. Ale ich hendikep nám nijako nebránil v spolupráci, intenzívnej a poriadne dynamickej, na akú sme zvyknutí. Všetko prebehlo podobným spôsobom ako keď sme boli na poslednom festivalovom letnom zájazde v zariadení pre ťažko postihnutých, Viaduc, a kde tiež všetko prebehlo nadmieru dobre. Zdrojom úspechu na tejto úrovni je opäť nevšedná schopnosť prispôsobiť sa našich mladých, ktorí, tak ako doma, v ich komunitách, úplne prirodzene a bez najmenšieho zaváhania, plynule integrujú všetkých medzi seba. Aj tých, ťažko postihnutých. 
Podujatie bolo teda náročné, ale plne úspešné. Všetci sa cítili ako v siedmom nebi. Takýto výsledok môžu dosiahnuť aj špičkoví, profesionálni umelci, ale s tým rozdielom, že v ich podaní to bude predsa len hra, aj keď bravúrne zvládnutá, a v podaní našich mladých to je "naozaj", nie je v tom žiadna hra ani pretvárka, len obyčajný, úprimný kus človečiny, kus života... A v tom je celý ten rozdiel. 

Poprad, 8. decembra 2022

Človek mieni, osud mení. Tak sa hovorí... Ale my už ani nič nemienime, len s pokorou prijímame čo nám osud nadelí... Týchto pár slov na úvod nášho vystúpenia v Tatranskej Galérii v Poprade. Podujatie pre nás dôležité a rizikové. Dôležité preto, že bolo vyústením niekoľkomesačnej práce s takmer novým súborom a bolo prvou scénou pre drvivú väčšinu zúčastnených, a rizikové z tých istých dôvodov. Skúšky prebiehali v oslabenej, priam zúfalej zostave, bez muziky a bez starších spevákov. V takomto zoskupení to bolo naozaj veľmi náročné. Ale mančaft vydržal, naopak, na každej skúške nás bolo okolo 50, čo zas bolo nesmierne náročné po finančnej stránke. 10 dní pred vystúpením odišiel Jakub s Marcelom za prácou do Čiech, a nemali sme už vôbec spev a ani základnú rytmiku. Ale pár dní pred vystúpením Jakub volal, že už by išiel domov, tam neplatia, má toho dosť, je chorý, či by sme mu neposlali peniaze na cestu a bude môcť prísť na vystúpenie, pomôcť s rytmom. Poslali sme mu. Neprišiel. Našťastie deň pred tým zase volal Roman, kajúc sa, atď., Vzala to Helena, má viac taktu ako ja, a tak Roman zas prišiel na skúšku, ale už na druhý deň som ho aj s rodinkou viezol do Štiavnika, jeho malý Erik má hlísty, musí s ním ísť ku lekárovi, do Štiavnika. Vonkoncom nebolo isté či na druhý deň ráno príde do Popradu na vystúpenie. Prišiel. Našťastie. Lebo v takej zostave v akej sme boli by to bolo bez hudby katastrofické. Bolo nás 54, plus zo 10 z Detského Domova a ďalší tucet zo Špeciálnej Školy z Veľkej Lomnice. Našťastie, Galéria disponuje dostatočným priestorom na takéto davové podujatia, vedenie je ústretové, tak všetko prebehlo all right. Pre 3/4 našich, to bola ich prvá scéna, nasadenie bolo úmerné nadšeniu, teda astronomické, a publikum, hojne participujúce, ako i účinkujúci, strávili krásne dopoludnie. Podujatie malo názov Rómske Vianoce, a plne zodpovedalo svojmu pomenovaniu.

 

Sympatickou čerešničkou na torte bola reportáž Ivany Ratkovskej pre Správy RTVS, odvysielaná deň po vystúpení.

spravy.rtvs.sk/videa/