Bondoufle

16 novemebr 2017 Akana me
Ako vždy, silné kafé. Táborisko vo veľkom devastovanom hangáre. Ideme tam s Intermédmi, ktorí tu pravideľne pôsobia. Ale aj tak nás nikto nečaká, napriek tomu, že bolo naplánované že nás privítajú a pohostia gulášom. Proste informácia zlyhala. Ale to je to najmenšie. Ide sa na to ako keby sa nechumelilo. Je pomerne chladno, ale neprší a našťastie ani nechumelí. Hneď ako sme prišli sa zhŕkli okolo nás miestne detváky, fajn, aspoň nám pomôžu pri úprave "scény". Rýchlo, každému metlu, a poďme do expresného generálneho upratovania priestoru, ktorému sa niečo podobné ešte asi nikdy nestalo, a príde to nanajvýš vhod. Takže už máme hneď jeden rukolapný dôkaz pozitívneho dopadu našich akcií - pozametané táborisko je lepšie ako nepozametané. Logické, nie?
Napojíme bedne, Lomnica začne hneď naplno (hulákať do mikrofónov), všetci v tábore, ktorí nie sú postihnutí vysokým stupňom hluchoty v tom momente pochopia že sa jedná buď o nálet Luftwafe alebo vystúpenie Kesaj, a šikovne sa sgrupujú aby mohli zhliadnuť to čudo ktoré tak znenazdajky spadle z neba priamo k nim. 
Nenecháme zbytočne nikoho čakať, spúšťame našu produkciu. Spontánne sa pridáva domáci folklorista, v  pogruráženej nálade nedokáže odolať našim decibelom a tempám, a už sa zvŕta s našimi ako keby nacvičoval s nami od malička. Pridávajú sa aj miestni upratovači - detváky ktoré nám pred chvíľou tak ochotne pozametali, a všetko ide ako po masle.  
Pekné vystúpenie, emotívne, plné energie, pozitívnej energie, ktorá samovoľne prechádzala na všetkých prítomných. V hľadisku veľa detí, ale aj postarších, namä žien, chlapi sú mimo, zháňajú nejaké železo do zberu, atď.
Slzy dojatia, úsmevy plné zlata, ako inak, veď sme na Balkáne, celkovo veľmi srdečná atmosféra. Dávame, a zároveň dostávame.
Ponáhľame sa ďalej, dobre, lebo hneď ako sme skončili a nastúpili do autobusu, už tu boli žandári. Ktovie  skadiaľ sa vzali. Možno ich zavolal niekto z okolia. Miestni sú na takéto návštevy zvyknutí, my sme sa radšej bez váhania vyparili...