Saint Menet

6 avril 2013
 
 

LE FESTIVAL LATCHO DIVANO S’INVITE AU CAMP DE SAINT-MENET

Danse-6-red

Le festival de culture Rom Latcho divano a convié au camp des gens du voyage de Saint-Menet, à Marseille, une troupe de jeunes danseurs et chanteurs slovaques : Kesaj Tchavé .  Reportage.

Samedi 6 avril, le festival Latcho divano organisait une journée d’animation sur l’aire des gens du voyage de Saint-Menet. Malheureusement, la météo n’était pas au rendez-vous, et certains ateliers ont du être annulés au dernier moment, comme celui des jeux en bois, l’atelier peinture ainsi que le plateau sportif. Mais il a tout de même été possible de maquiller les enfants, qui étaient ravis.
Une troupe de musiciens et de danseurs roms slovaques est venue jouer son spectacle. Le concert devait se tenir à l’extérieur, mais cela n’a pas été possible à cause de la pluie. Qu’importe, il se fera dans les locaux du Centre social, et l’ambiance n’en a été que plus chaleureuse. Après avoir partagé le gouliach traditionnel cuisiné par des femmes du camp, le public – habitants de l’aire et personnes venant d’ailleurs – a pu assister au spectacle. Les jeunes slovaques ont dansé, chanté et joué du piano et de la balalaïka pendant près d’une heure. Les filles avaient de très belles robes. À la fin, la public a dansé avec tous les membres de la compagnie !
Une très belle fête !

Naomi Gorgan

 

Do Saint Menet sme išli v rámci nášho festivalu Latcho Divano v Marseille. Vždy, keď je to možné, hľadáme možnosti ako popri našich klasických, konvenčných vystúpeniach, účinkovať aj v netradičnom prostredí marginalizovaných rómskych komunít, či to je v skvatoch, táboriskách, alebo v parkovacích miestach pre kočovníkov, ako tu v Saint Menet. Všetko bolo dohodnuté s festivalom, ale ako sa už pred tým neraz ukázalo, poriadatelia neovplývali akurát nadmernými organizačnými schopnosťami, a tak už samotný dojazd na miesto činu bol problematický. Tieto miesta sú vo väčšej miere vždy na odľahlých miestach, ťažké je ich nájsť bez zasväteného doprovodu. Ale nakoniec, po menšom blúdení, sme to zvládli a dorazili sme na miesto určenia. Podľa počtu karaván sa jednalo o pomerne veľké parkovisko, mohlo tu byť viac stovák kočovníkov. Pôvodne sa malo vystupovať pod holým nebom, ale neustály dážď tento zámer prekazil. Jediným riešním bola miestnosť miestneho sociálneho centra. S rozlohou asi 3 x 6 metrov, v polosuteréne, tieto priestory v žiadnom prípade neboli vhodné na akékoľvek podujatie hromadného charakteru. Ale o žiadnej diskusii tu nemohlo byť ani reči. Nahrnuli sa sem všetci miestny Rómovia ktorí sa mohli pomestiť, plus naši, spolu sme boli doslova ako sardinky, alebo cestujúci v metre v čaae najväčšej špičky. Za normálnych okolností by bolo absolútne nemysliteľné tu čokoľvek podniknúť. Ale okolnosti boli, samozrejme, všetko, len nie normálne. Tak sme spustili náš program kvázi postojačky, na mieste, keďže nebol najmenší priestor na akýkoľvek pohyb. Nikomu to absolútne nevadilo, obecenstvo, ktoré priam telesne splývalo s účinkujúcimi, bolo nadšené. Ukázalo sa, že to boli francúzsky rómovia (nie manuš ani gitans, ale rómovia), navlas podobní našim, hovoriaci tým istým jazykom, a zjavne majúc aj ten istý pohľad na svet. Rýchlo bolo zrejmé že sú silne nábožensky orientovaní v nejakom novodobom evanjelickom hnutí, tak sme im na záver spustili zopár duchovných hitov, a bola to hotová apoteóza, zborový spev a tranza v sardinkovom prevedení v suteréne mini soliálneho zariadenia. Domáci nám pripravili aj guláš, ale ten bol nejaký zvláštny, ani tým najväčším hladošom sa nepodarilo ho zhltnúť. Nič to, úmysel bol dobrý... Ako sme prišli, tak sme aj odišli, za výdatného dažďa, ale aj za ešte výdatnejšie nadšenia, s jedným z tých zážitkov na ktoré sa nezabúda...