Aven savore 2018

 
 
Vrcholnou, a vlastne jedinou akciou roku 2018 s Aven savore bolo spoločné účinkovanie v Múzeu Immigrácie, v prestížnych priestoroch Paláca Porte Dorée v Paríži. Náš súbor dostal túto ponuku v poriadnom predstihu, bola to veľmi lákavá a zaujímavá možnosť ako sa opäť dostať do poriadnych, profesionálnych priestorov, so všetkým čo  s tým súvisí. Akonáhle som si trochu "oťukal" našich partnerov, pochopil som že sú otvorení a vnímaví, a ponúkol som im že by sme mohli k sebe prizvať aj našich priateľov z Aven savore a Tamerantong. Ponuka bola prijatá, veď v zásade obe telesá pochádzali tiež z immigrácie, čo len korešpondovalo fundamentálnemu zámeraniu inštitúcie v ktorej sme sa nachádzali. Dohodli sme sa, že oba súbory pozveme ku nám na scénu v závere nášho programu. Vedenie Múzea nám v tomto nechalo voľnú ruku. Oboznámil som s týmto zámerom našich priateľov, ktorí, samozrejme, myšlienku uvítali a boli pripravení spolupracovať. 
 
Spolupráca s "hosťami" je vždy aj trocha riziková a háklivá. Netreba to prehnať. Partneri si objednávajú nás, teleso ktoré je vyhranené svojim zámerom, svojou etnicitou, autentikou a ktoré už má určité referencie a skúsenosti. Keď si prizveme niekoho na scénu, musí to byť len ako spestrenie, rozptýlenie na konci programu, v žiadnom prípade sa celé predstavenie nesmie podať spoločne, to by sme sa spreneverili našej objednávke, a sklamali by sme našich partnerov a poriadateľov. Už sme s tým mali nie najlepšie skúsenosti, napr. v Angers, kde nám poriadatelia vyčítali že sme dali príliš veľký priestor Aven savore v našom programe, ktorý bol zo strany organizátorov pojatý ako výsostne "zábavný", v duchu show bizness, a nie ako nejaká prehliadka sociálne zameraných organizácií. I keď som na mieste oponoval, v podstate mali pravdu, a z toho si treba vziať ponaučenie. Nie menej závažný argument bol aj to, že naši, najmä dievčatá, sa už chceli tiež prezentovať samostatne, s tým čo sme dlhodobo nacvičovali, pochváliť sa našou prácou, a nie len slúžiť ako sparing partneri pre našich hostí. 
Toto všetko som trpezlivo, pomaly, v detaile vysvetlil Laurentovi, aby pochopil čo je v hre, a čo je v konečnom dôsledku najvýhodnejšie aj pre mladých z Aven savore. Veď zámerom je ich valorizovať v čo najväčšom rozsahu, čo ale neznamená v rozsahu kantitatívnom, ale kvalitatívnom. Aj tu platí, že menej je viac. S Tamerantong sa tento problém nevyskytoval, ako ostrielaní profíci veľmi dobre chápu tieto finesy a nie je treba im čokoľvek vysvetlovať.
 
Deň pred vystúpením sme si našli čas aby sme sa pozreli na skúšku Aven savore, v akej sú forme, čo sa naučili, s čím môžeme disponovať. Celkovo sme boli skôr príjemne prekvapení, súbor pokročil, najmä v speve, bolo vidno že sú motivovaní a že pracujú na sebe. Mali sme veľmi málo času, a ako zvyčajne, boli sme extrémne unavení, vyčerpaní po viac než desiatich dňoch intenzívneho zájazdu, tak sme išli priamo k veci, v čo najkratšom čase obsiahnuť to podstatné, aby sme zvládli vystúpenie ktoré nás čakalo o dva dni. Ide sa na to, ako v profesionálnom prostredí, bez okolkov a priamo na vec. Nie je čas na nejaké hranie sa alebo predvádzanie, máme asi 20 minút, počas ktorých to musíme zvládnuť. Abdel nechápe celkom situáciu, chce mi ukazovať čo spolu nacvičili, ale na to nie je čas, pianká a dynamika ktoré si postavili sú pre nich opojné, ale nám treba ísť rýchlo a cielene vpred. Ako v profesionálnom divadle. Vlastne, tento profesionálny prístup, strohý, niekedy zdanlivo neľútostný, je to najcennejšie čo im môžeme ponúknuť, lebo to je to čo im najviac chýba, keďže nikto z nich nemá najmenšie skúsenosti z oblasti živej, nieto ešte profesionálnej kultúry. A je to aj vidno, ale to si oni nemôžu uvedomovať. Prirodzene, ich produkcia je amaterská, i keď plná nadšenia a elánu, ale s množstvom "chybyčiek krásy", ktoré neúprosne kladú teleso tam kde patrí, do oblasti amatérskej tvorivosti. Na tom by nebolo nič zlé, ale teraz budeme účinkovať spolu, tak sa musia v rámci svojich možností prispôsobiť našej úrovni, a nie naopak. A je to aj najlepšia škola ako napredovať, škola života, škola v akcii, v praktike, bez zbytočného teoretizovania.
Medzi tým berieme so sebou na druhý deň tri dievčatá a jedného chlapca na vystúpenie v gymnáziu, tam budú môcť účinkovať s nami počas celého nášho programu, súvislosti sú uplne iné ako v Múzeu. Tak nech sa len zvezú s nami, a nech sa nich toho nalepí čo najviac, my to zvládneme.
 
Stále neviem ako presne skoncipujem program v Múzeu, uvidíme na mieste, podľa priestoru, tiež podľa toho kto vôbec príde. Ako vždy, aj teraz sme v totálnej časovej tiesni. Pred vystúpením utekám ešte na konferenciu s Ccfd, kde asi hodinu a pol rečním o našom projekte, a potom hneď do Múzea na predstavenie. Našťastie, je to hneď vedľa. Rýchlo, priestorovka, a vymyslieť čo vôbec podať na scéne. Nechcem ich nechať len v úlohe účinkujúcich štatistov, ktorí sa zapájajú do masových scén. Laurent mi už vyjadril požiadavku, že by chcel aby Aven savore malo samostatný vstup na scéne, bez nás. To síce kladie celú záležitosť do inej roviny, ale prečo nie, niečo vymyslíme. Len trocha podumať kde by bolo najvhodnejšie miesto v programe, aby neupadla intenzita ktorú gradujeme a na ktorej je postavené celé naše predstavenie a aby to malo aj zmysel po stránke dramaturgickej. Nakoniec sa na tento vstup najlepšie hodí skladba Ederlezi, ktorú majú Aven savore nacvičenú samostatne, bez našej participácie, solo spieva  malá Yaelle, blondinkavé dievčatko, bude to vhodný kontrast a prepojenie s nami. Potom prejdeme do našeho posledného hitu, Savana, naši vezmú do tanca dievčatá z Aven savore, ako keby nič, ale znenazdajky prejdeme do bloku Nane love, ktorý je jednym z našich vrcholných čísiel, a tanečné solo prenecháme Hafsatu. Už nebude len figurantkou, ale dostane prvotriedny priestor na scéne, s našimi chlapcami, v tom čo máme najlepšie ako tanec. Sólo potom preberie ďalšia z ich strany, a nakoniec zavŕšime vstup spoločným tancom s divákmi dole, pred scénou, nezabúdajúc ešte na Alleluja v podaní Štefana, Joany a Hafsatu. V daných podmienkach, ideálne riešenie. Riskantné, lebo na Aven savore ešte nikdy neboli kladené až také vysoké nároky, ale o to viac by to malo všetko dobre "vypáliť", nasadenie a aj zdravá tréma spravia svoje. Bolo treba ešte raz presviedčať všetkých že to tak bude dobre, vlastne ani nie presviedčať, na to nie je čas, proste dať príkazom že to bude tak a nie inak, naozaj nie je priestor na nejaké lavírovanie a jednanie. Ide sa na scénu.
 
Dopadlo to perfektne. Nad všetky očakávania. Všetky komponenty, tréma, odhodlanie, radosť, húževnatosť, ošiaľ zo scény, spravili svoje. Podanie na scéne bolo vynikajúce, a diváci nadšene vnímali tento nevšedný scénický postup. Až na jedneho. Laurenta. Ten od samého začiatku predstavenia stál uprostred publika, gánil, rozčuloval sa a hromžil a aj tak potom skončil. Odchodom, bez jediného slova, bez najmenšej komunikácie. 
Škoda, lebo to, samozrejme, malo dopad aj na ostatných členov Aven savore, ktorí ho napodobnili a ako on, bez slova odišli. 2 roky práce fuč, len tak, v kýbli. Pochopiteľne, skaza je najmä na úrovni ľudských vzťahov, človečiny. Tento projekt zďaleka presahoval len rámec našej úzkej komunity, našich dvoch organizácii. Celá tá práca, ktorú sme počas uplynulých dvoch rokov vynaložili, bola rukolapným dôkazom, že dezolátne prostredie slovenských rómskych osád je schopné vyprodukovať nebývalé kultúrne a ľudské hodnoty. Také, ktoré dokážu osloviť široké, doslova medzikontinentálne publikum, ktoré dokážu posunúť ľudí ďalej, ktoré im umožnia prekročiť svoj vlastný tieň. Toto síce v tento večer zlyhalo, ale len na úrovni jedneho človeka. Ináč to bol nebývalý, neskutočný úspech. Počas celých tých dvoch rokov.  
 
Kultúra, živá kultúra, býva neraz pascou pre ľudí zvonka, ktorí ku nej "načuchnú", bez toho aby mali za sebou roky skúsenosti z terénu. Z terénu kultúrneho poľa,  na ktorom si treba tiež poriadne vysúkať rukávy, a makať. V pote tváre. Inak to totiž nejde. Pokiaľ človek neskúsil tú obyčajnú drinu, lopotu, čo to je nacvičiť jednoduchú pesničku, či tanec, vymyslieť ho, postaviť, odskúšať, stokrát prerobiť, tak nevie čo to vlastne tá kultúra je. Teda mám na mysli kultúru ľudovú, kultúru "živú", ktorá sa podáva živým ľuďom, s ktorou sa ide ako so svojou kožou na trh... Podľa toho večne pravdivého : tak ako zahraješ, tak sa aj naješ, keď to bude stáť za nič, tak aj tanier bude večer prázdny.  Nie, nestačí len povedať, tak spievajte, alebo tak si zatancujte, a už to ide. To sa len zdá, že to je také jednoduché. V skutočnosti to je oveľa zložitejšie... ale kto to neskúsil, tak nevie... A potom vznikajú také hlúpe nedorozumenia.

Fotogaléria: Aven savore 2018 Porte Dorée