Integrácia umením

 

Dnešný deň bol riadne bláznivý. Mali sme vystúpenie v Tatranskej Galérii, v Poprade, v rámci ich projektu Integrácia umením. Prišli sme v hojnom počte, dovedna nás bolo na scéne 45, z toho pre vyše polovičku účinkujúcich to bola ich prvá skúsenosť zo scény, a treba poznamenať že ich vekový priemer bol 8 rokov. K tomu ešte treba pridať tucet odchovancov popradského detského domova pod vedením p. Kišovej a môžeme mať predstavu ako to asi vyzeralo. A výsledok : na fb samé „bolo to úžasné“, „taký deň som ešte nazažila“, „tento deň nikdy nezabudnem“, atď. A to nepočítam malých z Lomnice, ktorí nemajú fb...

 

Kým som si išiel obzrieť šatne, odniesol si to autobus, jedno lakťové operadlo, nie je čas to riešiť, ale s týmto sa musíme seriózne zaoberať, nie je únosné aby sme nemohli nechať mančaft na chvíľu bez dozoru, a na svedomí to má stále pubertálna úderka z Rakús…

Poriadatelia v Galérii sú sympatickí, ale zjavne neskúsení v spolupráci s deťmi alebo s mládežou, najmä v tak hojnom počte. Pripravili milý program, absolútne nevhodný pre našu vekovú kategóriu a sociálne pôvod. Najprv sme si museli pozrieť filmový dokument o popradskom karikaturistovi so sebavražednými sklonmi, ktoré sa aj pokúsil zrealizovať, proste ideálne pre škôlkárov a puberťákov. Ale napriek všetkému sme to stoicky zvládli, detváky čumeli na veľkoplošnú obrazovku, ničomu nerozumeli, ale keďže som zazeral ako masový vrah, tak nikto ani necekol, okrem Márii, ktorá ako najstaršia, musela samozrejme prejavovať svoje neskoropubertálne sklony, chichotala sa keď to bolo na plátne najtragickejšie, tak som ju musel evakuovať do šatne, kde bola aj malá len niečo vyše ročná Romanka, ktorá sa aj tak lepšie správala ako pochabá Mária. Ale o tom potom… Potom to už bolo lepšie, módna prehliadka v podaní rómskych študentiek strednej školy bola už predsa len únosnejšia ako sebazničujúce popudy nášho milého karikaturistu. Po défilé sme zaútočili my. V plnej paráde, v plnej, 45 člennej zostave, plná scéna… šťastia! Inak sa to ani nazvať nedá. Tie detváky, ale aj starší dorast, po prvý krát na scéne, malý Jožko a jeho kamoši ktorých sme vzali takých ako boli, na ceste z osady, to bolo proste niečo neskutočné. Nasadenie hodné najväčších profesionálov, vytrženie, tranza, pekelné tempo ktoré vedie rovno do neba. Áno, pre tieto detváky to bola prechádzka rajom, ako v tej pesničke… Nebo na zemi, cigáni nemusia ísť do neba, oni ho majú tu, na zemi, pokiaľ spievajú a tancujú, teda aspoň tí malí, ktorí boli v ten večer s nami… Nuž a preto to všetko robíme, napriek všetkým možným prekážkam a mindrákom, nevďakom a stresom… tie rozžiarené oči stoja za tú všetkú námahu.

 

Áno, nie každý deň je prechádzkou rajskou záhradou. Mali sme so sebou aj Romana s Veronikou a s malou Romankou. Pôvodne sme ju chceli pred predstavením odovzdať jej babke, ale ten plán zlyhal, museli sme ju brať so sebou, čo jej robilo vyše 6 hodinovú vychádzku, dosť pre len o niečo rok staršie dieťa. Ale malá to pomerne dobre znášala a vydržala, občas si aj zatancovala, ešte chodiť nevie ale krepčiť to už hej.

Čerešničkou na torte bolo občerstvenie na ktoré nás naši milí hostitelia po predstavení pozvali. Nemohol som byť všade, tak som si až po nejakom čase všimol že tam bolo aj víno, farby podobnej jablkovému muštu. Samozrejme, zopár našich si ho lízlo. Išlo ma trafiť. Poriadatelia vedeli že prídu deti, neboli tam žiadni dospelí, a predsa, bez najmenšieho zaváhania naservírovali aj víno. A ani im to nedošlo, že čo mohli spôsobiť. V tom momente ma išlo poraziť, ale čo už, prežili sme to. Ostávalo už len previesť nocou bez osvetlenenia lomnické detváky cez vysokoferkventovanú cestu do osady, Štefana do Ihľan, lebo kým sme vystupovali odviezli jeho otca na pohotovosť, našťastie dievčatá z Výbornej ešte stihli posledný autobus, Rakúsy sa zviezli s našim prepravcom a starších z Lomnice som zviezol autom. Vlastne ani neviem prečo to všetko nazývam úspechom, asi preto že sme to šťastne prežili... a pre tie oči žiariace šťastím, divákov, aj účinkujúcich.