Domáce úspechy

Zbojnícka chata

5 november 2016. 

Výstup na Zbojnícku chatu vo Veľkej studenej doline vo Vysokých Tatrách. Počasie "pod psa", silný vietor, miestami dážď, od pásma lesa sneh a zľadovatelé úseky chodníka. Túra náročná aj pre skúsených, nieto pre novicov ako súbor Kesaj. Pochod bol v svižnom tempe, noc padá v horách skoro a rýchlo, bolo nevyhnutné doraziť ešte za vidna.

Žiadne reptanie, nijaké ponosy. Všetci, chlapci aj dievčatá šlapali, v dobrej nálade, napriek extrémnym podmienkam.

Každý zdolal sám seba.

Úspech.

Výstup na chatu je nesmierne náročný. Počasie je horšie ako « pod všetkých psov ». Našťastie, všetci sú mimoriadne disciplinovaní a ukáznení. Hneď ako vychádzame z pásma lesa, mám malý prejav, krátky ale rázny a explicitný, ako to býva vo výnimočných situáciách. V takom prípade všetci vedia koľko bije, že ide do tuhého, a z polobláznivej uvoľnenej cigánskej bandy sa z nás jedným mihom stáva dokonalá polovojenská jednotka, pripravená plniť náročné úlohy dané mimoriadnou situáciou v ktorej sa zrazu ocitáme. Okolnosti si to vyžadujú, počúva sa na slovo, nikomu ani na um nepríde niečo spochybňovať alebo nepočúvať. Na podobné situácie sme zvyknutí, na našich cestách svetom sme už zažili všeličo, keď treba, tak vieme zabrať. Všetci ako jeden. Teda okrem Džeba z Marseille, nášho kamoša, učiteľa tanca z Francúzska ktorý nás prišiel navštíviť aby sa podučil našim čapašom. Ale to je normálne, ten tu je ako hosť z iného sveta, z inej planéty, a tak sa aj správa, behá hore dole, vôbec si neuvedomujúc vážnosť situácie, a že by jeho nezodpovedné konanie mohlo aj ovplyvniť mládež okolo neho. Ale to nevadí, naši sa nedajú len tak ľahko vyviesť z rovnováhy, myslia si svoje a uškŕňajú sa nad jeho detinským chovaním.

Počasie je stále horšie a horšie, vietor prechádza do víchoru, máme čo robiť aby sme sa udržali na nohách, treba dávať maximálny pozor na zľadovatelé plochy na skalách, nie všade je dosť snehu a prípadný pád by mohol poriadne zabolieť, alebo spôsobiť vážne zranenie. Hang nám dáva poriadne zabrať. Melieme z posledného. Tých zdatnejších posielam spolu dopredu, ja zostávam so zaostávajúcimi a Stano, náš učiteľ matiky, uzatvára konvoj s Catherine. Treba preliesť cez reťaze, dávať pozor aby sa nikdo nepošmykol do plesa, a už badať v diaľke svetielko, chata je predsa len v dohľade.

Hore sme dorazili tesne pred súmrakom. Vietor naberal silu výchrice, miestami priam hádzalo o zem. Jaro, nosič ktorý nám niesol hore naše varhany, ledva, ledva dorazil do chaty, a viacerí sme ho museli ratovať aby nespadol aj s nákladom.

Na chate bol zraz bývalých nosičov a brigádnikov ktorí niekedy, v rozpätí posledných 40 (!) rokov pracovali na Zbojníčke alebo na Térynke. Správna partia na správnom mieste. Niektorí sme sa nevideli aj dobrých 30 rokov!

Doslova s vyplazeným jazykom dorážame hore, výchor prechádza takmer do uragánu, stmieva sa, najvyšší čas že sme v bezpečí. Na chate je nálada presne úmerná počasiu vonku, ale v opačnom merítku. Super. Všetko starí horali, nosiči, roky sme sa nevideli, nás nejaký vetrík, alebo tornádo predsa nemôže rozhádzať. Prítomnosť takmer celej skupiny Kesaj Tchave nebola vopred avizovaná ani špeciálne prekonzultovaná. Ale spolužitie vo vysokej nadmorskej výške dopadlo nadmieru dobre, nálada bola perfektná. S Helenou trpíme komplexom prenasledovania, stále si myslíme že nás, teda našu partiu, ako rómov, budú brať s dešpektom, a podobné somariny. Samozrejme, sú to len chorobné výplody našej fantázie, nikdy sa nám nič podobného nestalo, a ani teraz, tomu nebolo inak. Všetci sú nadšení našou prítomnosťou, a moje obavy že by to mohol byť nejaký faux pas, sú plne neopodstatnené. Nálada je ako prostredie, s vysokohorskou prirážkou, proste perfektná. Samozrejme, stoly sa prehýbajú pod všetkými možnými dobrotami a alkohol by vystačil menšej okupačnej posádke vojsk bývalej Varšavskej zmluvy. Radšej sa takým situáciam vyhýbam, ale tu niet úniku, musíme sa vyrovnať s tým čo máme pred sebou. Ako vždy, suchý zákon, kola, čaj, niet sa o čom baviť.

Dali sme dve veľké rundy z nášho súborového programu, vyše hodinovú hyper dynamickú produkciu, ktorá, ešte k tomu po tom mimoriadnom športovom výkone, všetkým vyrážala dych. Kesaj Tchave aj s vysokohorskou prirážkou! Ja som síce na pokraji kolapsu, výstup mi dal viac než zabrať, darmo, ďaleko, v nedohľadne sú moje mladé nosičské roky, keď som sem bežne nosieval 90 kilové vynášky, dokonca aj 102 kg som mal na svojom konte. Parádne zvládame prvú rundu, všetci spievajú, tancujú, stiahneme aj Viktora z Rysov, Paľa Pekarčíka, Paľa Barabáša, všetkých, nikto nesmie ostať sedieť. Ani nemusíme naliehať, celá chata je na nohách, hore nohami, nech to stojí za to, nie každý deň sa tu stretne takáto čeliadka. 

Po prvej runde si dáme prestávku, každý sa posilní, jedla je nadostač, jedným očkom pokukujem či sa náhodou niekto z našich nedá zlákať tekutými lákadlami ktorými sa to tu len tak hemží, ale, očividne, všetci sú uvedomelí, zjavne vysokohorský vzduch stačí na nebeskú náladu. Aj keď ja by som bol zrelý tak akurát do postele, ideme ešte na druhú rundu. Naši prekypujú energiou, a tú treba niekde vybiť. Tak sa ide na to. Nálada je kozmická, chata priam buráca a otriasa sa vo švíkoch, nevedno čo má väčšiu výkonnosť, naše  nasadenie alebo uragán za oknami. Akurát, ako tak všetci tancujú, badám že nejako im nejde udžať rovnú líniu, voľajako sa to vymkýňa z pôvodnej choreografie. Niečo tu nehraje. Radšej končíme v najlepšom. Pozerám bližšie na tanečníkov, hneď je mi jasné že nielen riedky vzduch vplýva na ich priestorove vnímanie. A to už treba ratovať Erika z Rakús, u ktorého je zjavné, že okrem čaju musel požiť aj niečo iné. Malá inšpekcia a netreba Šerloka Holmesa aby sa prišlo na to čo spôsobilo morskú nemoc na vysokohorskom tanečnom parkete. Všetci pili čaj, ako som prikázal, a aj im chutil, bodaj by nie, keď do čajníka naliala Mária vodku. Mária, najmladšia, a najvybitejšia, ako sa tu, na východe, hovorí.  Puberta, keď nás držíš... Jasné že z toho robím riadny harmatanec, ale zároveň dobre viem že to patrí k tomu, kto už len niečo podobné v svojej mladosti nezažil... Ostatní sú maximálne nápomocní pri zvládaní Erika, aby tým zamaskovali vlastné spochybenia. Ale nie je to až také hrozné, akurát Erik to horšie zvláda. Diktátorsky a neúprosne zavelím do postele, a ide sa spať. Nie je to až také jednoduché. Obyčajná vychádzka na záchod sa rovná výstupu do vesmírneho priestoru z kozmickej lode. Víchrica je v tom najlepšom, nič čo nemá viac ako sto kíl alebo nie je prikované o skalu nemá šancu ostať na zemi.  Záchody sú organizované celosúborovo, škoda by bolo niekoho stratiť v rokline alebo v stratosfére. Všetci už boli, môžeme ísť hore, do podkrovia, ktoré zároveň slúži ako nocľaháreň. V jednej miestnosti dievčatá a menší chlapci, v druhej chalani. Konečne všetko zaľahlo, všetci sú nasáčkovaní v spacákoch ako sardinky, radosť na nich pozrieť, zoradení ako batoľatá v jasliach, akurát že títo kojenci sú skôr bradatí, ale výraz majú blažený, tiež si užili svoje a sú radi že si po tom všetkom trochu pospia. Dobrú noc, a tu zrazu... Výbuch. Apokalypsa. Z ničoho nič sa na nás vyvalila ohromná masa vody, nevedno odkiaľ, prečo, ako to je vôbec možné. Nechápeme čo sa deje. Ešte tak lavína, dobre, ale cunami, tu, hore, v Tatrách. Že by sa pleso vylialo. Po prvej chvíle zdesenia badáme pôvod potopy. Chata čerpá vodu zo susedného plesa, hadica musí prekonať určitý výškový rozdiel, a chalani ktorí mali dnes službu zabudli zatvoriť kohútik. Nádrž na vodu sa nachádzala práve v našej nocľahárni, vyvýšená, hore pod stropom, aby bol dobrý tlak, a ten bol viac ako dobrý, lebo to nezačalo tiecť, ani striekať, ale v jednom okamihu sa celá nádrž, veľkosti menšej vane na kúpanie, instantne vyliala na všetkých, s efektom studeného vodopádu, cunami s vysohorskou prirážkou. Niet čo rozmýšľať nad zlyhaniami  techniky a vrtochmi prírody, treba ratovať čo sa dá, rýchlo čerpať vodu, utierať, zachraňovať čo sa dá zo spacákov, a samozrejme, na spánok môžeme zabudnúť. Boli asi 3 hodiny ráno keď sa nám podarilo celý ten cirkus ako tak zvládnuť a ísť už na druhý pokus spať. Medzi tým sa ešte, pravdaže, išlo zase na záchod, víchor stále burácal, bolo treba ešte niečo zahryznúť v kuchyni, vypiť trocha čaju, tentokrát nepančovanom, a dalo sa uvažovať o sladkých, vysokohorských snoch. Erika som nechal pod Stanovým dozorom, už som viac nevládal, musel som ísť aspoň na chvíľu zaľahnúť, tak náš matikár dozeral na pubeťáka, aby ho náhodou nenapadlo zhltnúť vlastný jazyk alebo zvratky, čo sa v podobných situáciách môže ľahko stať...

Ja som sa zvalil do postele v dolnej nocľahárni, ale nijako som nedokázal zažmúriť oka. Ako si poradíme zajtra, vlastne už dnes, o pár hodín, keď pôjdeme dole. Je jasné, že do rána všetko zamrzne, a o žiadnom zostupe nebude môcť byť ani reči. Zľadovatelý terén, námraza na skalách je to najhoršie čo môže v horách byť. Nemali sme poriadnu výstroj, ale aj s mačkami môže byť taký chodník zradný a vrcholne nebezpečný. Riadne som bol nasrdený, že som sa vôbec na takúto akciu dal, Slávka ma na to zlanárila, a čo teraz?! Nemôžem v žiadnom prípade riskovať zdravie a životy našich, dobre viem o čom hovorím, nie nadarmo som roky nosil. Nič sa nedá robiť. Jediné riešenie je nechať celú partiu hore, ísť sám dole po mačky, vrátiť sa s nimi hore, a tak, dobre vybavení, ísť pomaly, opatrne dole. Radšej budem riskovať ich nechať samých hore na chate, nech zase vyvedú nejakú volovinu ako s tým čajom, ako ich ťahať do maléru. Tak som sa rozhodol, a celkom nad ránom, pred šiestou som na chvíľu zdriemol. 

Ku podivu, o siedmej už boli všetci hore, pripravení na zostup. Orgán ktorý vyčíňal celú noc našťastie nad ránom mierne ustal, ostávala len otázka terénu. Bude mrznúť, alebo nie? V princípe, v tomto čase, už riadne prituhuje, a po takom daždi ako včera, hrozilo že chodník bude úplne zľadovatelý a neschodný. Už som bol rozhodnutý že všetkých nechám na chate a pôjdem dole pozháňať ešte nejaké mačky, aby bola ako-taká nádej na bezpečný zostup. Ale nastal nejaký zvláštný prírodný jav, v našom prípade zázrak, výnimočne nemrzlo, len lialo a fúkalo, podstatné však bolo že chodník bol schodný, skaly neboli klzké a bola nádej že zídeme bezpečne dole.

Vyrazili sme o pol deviatej, za výdatného lejaku a vetra, všetci spolu, tým ktorí mali hladké podrážky sme rozdali dva páry mačiek, každému po jednej, aby sa im v hangu nešmýkalo. Zostup bol náročný, presne podľa pravidla že dole sa vždy ide horšie ako hore. Skoro sme sa museli rozdeliť, Roman zaostával, v dôsledku malformácie z detstva má menšiu motorickú pohyblivosť, a nemalo zmysel všetkých brzdiť v takom nečase. Takmer celá skupina išla dopredu so Stanom Eleniukom a ja som zostupoval pomaly, z kroka na krok, s Romanom, našim tempom. Tomáš zostal s nami aby nám pomohol s ruksakom. Nakoniec sme všetko dobre stihli. Lanovka na Hrebienok mala ročnú odstávku, tak sa muselo ísť peši až do Smokovca, ale autobus do Popradu sa stihol akurát, a následne aj spoj do Kežmarku. Takže sa nemuselo nikde zbytočne čakať a riskovať nachladnutie. Pred druhou poobede sme už boli  všetci bezpečne v kuchyni u Heleninej sestry Margity, a pochutnávali sme si na jej guláši. Všetci zdraví a celí, nikomu sa nič nestalo. Akurát Džeb, ktorý aj pri zostupe vystrájal, sa doráňal keď poskakoval ako pajác mimo chodníka, a odniesli si to jeho roztrhané gate, dokmásaný ruksak a ordretý bok. Čo už s ním, s chlapcom z Marseille... bude mať spomienku na Tatry.

 

Všetkým klobúk dole za statočnosť a vytrvalosť. Priateľom vďaka za zozbierané oblečenie a obuv. A Slávke za nápad, iniciatívu a organizáciu.

Pri všetkej skromnosti to bola slovenská premiéra najvyššie položeného bašávelu a perfektného spolužitia v Tatrách. Kiež by to tak fungovalo aj pod Tatrami.