Miesto a doba vzniku upanišád
Upanišády tvoria štvrtú a záverečnú zložku rozsiahleho védskeho slovesného súboru, často sa im preto hovorí védanty, alebo „zakončenie véd,“ a to nielen z hľadiska časového sledu ale tiež v zmysle „završenia“. Sú výrazne najvýznamenjšou súčasťou véd: zo sanhit prežilo v náboženskej praxi hinduizmu už len niekoľko ojedinelých obradov a doprovodných textov, zato upanišády sa stali východiskom budhizmu a džinizmu a pre neskorší hinduizmus predstavujú priamy ideový základ. Keď sa dnešní guruovia, hlásatelia tradičného spiritualizmu v hinduistickom poňatí odvolávajú na védy ako na základ svojho učenia, majú pritom na mysli práve upanišády a ich myšlienkový odkaz.
Ako je už však v prípade staroindických textov pravidlom, je určenie miesta hlavne doby, kedy upanišády vznikli, spojené s veľkými ťažkosťami a neistotou. Zrejmé je len to, že miesto ich zrodu sa značne líši od prostredia, v ktorých vznikli pôvodné zbierky hymnov, ktoré uvádzané zemepisné názvy usvedčujú z ohraničenia na severozápadné oblasti indického subkontinentu, zatiaľ čo upanišády sú pravdepodobne výtvory múdrcov žijúcich omnoho ďalej na východe, v prvých kráľovstvách v porečí Gangy až v blízkosti hraníc Bengálska. A odlišné je i ich sociálne prostredie. „Svetom, ktorý popisujú, nie je pastierska spoločnosť védskych hymnusov, ale kultúra s mestským základom manufaktúr ako tkanie, hrnčiarstvo, ťažba rúd a poľnohospodárstvo. Múdrci síce sídlia v lesoch, ale stretávajú sa s kráľmi a princami.
Väčšina bádateľov sa zhoduje v názore, že najstaršie upanišády „Brhadáranjaka a Čhandógja“ sú svojím učením predbudhistické, takže pochádzajú pravdepodobne zo 7.-6. storočia p.n.l.. Pri kolíske vyčleňovania niektorých upanišád ako najstarších stál védantista Šankara zvaný Šankaráčárja, pravdepodobne najslávnejší indický filozof všetkých dôb. Už v jeho dobe v 8.-9.storočí n.l. existovalo zrjeme mnoho sanskrtských textov neskoršieho pôvodu, ktorým chceli ich autori dodať väčšiu vážnosť tým, že ich názvom pridali slovo upanišád – dnes je ich niekoľko sto – a Šankara si z nich zvolil jedenásť za základ svojich prosluhlých komentárov a o dvanástej (Kaušítakí) sa aspoňn častejšie zmieňuje.
So vznikom upanišád je spojený aj ďalší nejasný problém a to otázka, kto ich vytvoril? Nejde o vlastné mená – tých samotné upanišády uvádzajú veľké množstvo, ale sami nám o sebe nič nehovoria – ale o sociálnu príslušnosť týchto osôb. Na nejednom mieste totiž vkladajú základné myšlienky svojho učenia do úst kráľom, teda kšátrijcom a nechávajú ich v diskusiách víťaziť nad brahmánmi. Ak si všimneme skutočnosť, že i zakladatelia budhizmu a džinizmu Siddhártha Gautama a Mahívíra z doby nepríliš vzdialenej najstarším upanišádam, boli príslušníkmi kšátrijskej varny, vyzerá to tak, ako keby sme boli svedkami určitého alebo aspoň dočasného prielomu do ideologického monopolu brahmánov. Niektorí bádatelia však varujú a domnievajú sa, že niektoré zložky brahmánskej komunity zrejme považovali za výhodné prezentovať učenie, ktoré podporovali, tak, aby sa zdalo, že pochádza od kráľovskej elity.