Prvá zmienka

V roku 1068 v gruzínskom spise Život svätého Juraja Athonského, autorom ktorého je jeho žiak Juraj Hucesmonazoni (Malý) v kláštore Iberon na svätej hore Athos na ostrove Chalkidiki v Grécku.

Prvý kláštor na Athose založil mních Athanasios v roku 963. Ďalšie kláštory tu zakladali nielen Gréci, ale i Arméni, Gruzínci, Rusi. Do kláštora sa dá len veľmi ťažko dostať, dokonca ženy tu majú vstup prísne zakázaný.

Juraj Malý v tomto spise opisuje epizódu, ktorá sa stala v roku 1050 za vlády cisára Konštantína IX. zvaného Monomachos (1042-1055).

Monomachos choval rozličnú zver. Jedného dňa zbadal, že mu nejaké divoké šelmy zabíjajú jeho zver. Dal si zavolať „potomkov Šimona mága, ľud samaritánsky, zvaný Adsincani (gruzínska verzia názvu Athingani), známych čarodejníkov a šarlatánov“ , tí rozložili jedovaté kusy mäsa po parku a tak šelmy otrávili.

Keď to cisár videl, chcel, aby Adsincani predviedli svoju mágiu pred jeho očami. Dal priviesť psíka a Adsincani položili pred neho otrávené mäso. Lenže, vtedy tam bol svätý Juraj. Nahneval sa, že Adsincani robia čiernu mágiu a ešte sa viac nahneval, lebo im cisár veril. Prekrižoval otrávené mäso, psík mäso zjedol a zostal nažive. Monomachos vraj vtedy povedal: „Dokiaľ bude po mojom boku tento svätý muž, nemusím sa obávať žiadnych čarodejníkov a ani ich jedov.“

Ak je pravda to, čo napísal Juraj Malý, potom sa môžeme pýtať: Robili Adsincani-Athingani-Rómovia(?) mágiu, alebo len vedeli, aká sila a aké vlastnosti sú ukryté v bylinách, vo vode, v zemi, v živočíchoch – dajme tomu i v jedovatých hadoch?

Koľkokrát aj významní profesori nevedia to, čo vie ľud, ktorý storočia žije uprostred lesov a vôd, ľud, ktorý svojich chorých nedáva do nemocnice, ale ich lieči tým, čo nachádza vo svojom prírodnom prostredí. Je teda celkom možné, že Adsincani nerobili nič iné, než len to, čo ich naučila „prakriti“ (príroda) a Nerómovia ich obvinili z mágie preto, lebo sami prírode tak dobre nerozumeli.

Otázka: Bola nejaká spojitosť medzi Rómami a Athinganmi a medzi ( jedovatými) hadmi?

V 12.storočí nachádzame zmienku u Theodora Balzamona: „Athingani chodia omotaní hadmi a predpovedajú ľuďom, čo ich čaká, rozprávajú, kto sa narodil pod šťastnou hviezdou a kto pod nešťastnou hviezdou.“ Balzamon sa vyhráža Byzantíncom, že ten, kto bude takým ľuďom veriť, alebo kto sa bude chodiť dívať, ako predvádzajú medveďov či hadov, bude vylúčený z cirkvi na päť rokov.

Predkovia Rómov majú v Indii svojich blízkych príbuzných – a to sú sapvalovia (doslova držitelia hadov) Sapvalovia sú stará džáti (kasta), žili v Indii ešte predtým než tam 1500 pred naším letopočtom vtrhli indoeurópski Árijci. Sapvalovia žijú v Indii dodnes. Lovia veľkých hadov, učia ich tancovať, ľudia sa na to chodia dívať a hádžu predvádzačom drobné mince. Európania ich nazývajú „fakíri“, ale sapvalovia tento názov sami nepoužívajú.

Sapvalovia však neporiadajú len predstavenia s hadmi, ale významnejšie je, že vedia dokonale liečiť hadie uštipnutie. Ak uštipne niekoho had – a to sa v Indii stáva často – nejde do nemocnice, ale ide za nejakým sapvalom. Ten ho dokáže zachrániť pred smrťou. Ani učení lekári nedokážu liečiť uštipnutie hadom tak majstrovsky ako sapvalovia. A to je preto, lebo tí pracujú s hadmi tisíce rokov.