CIOFF

     Afficher l'image d'origine
 
 
Le Cioff était pour nous une porte ouverte sur un autre monde, un monde nouveau, celui de la terre entière, par l'intermèdiaire des groupes du bout du monde que nous cottoyons au fil des festivals internationals de folklore de par la France entière... Mais aussi une porte sur le monde ordinaire, celui de tout le monde, de tous les jours, mais qui était le véritable "bout du monde" pour nos mômes, qui sont très, très loin de ce monde ordinaire...
Cette porte, c'est Alain et Anne-Marie Cluzel qui nous l'ont ouverte. En nous prenant sous leurs ailes, en se déménant, en prenant des risques en intervenant, en interpellant,  convaincant leurs amis du Ciof, de leur faire confiance, de ne pas avoir peur de prendre une troupe inconnue, composée de gamins tsiganes, d'enfants des bidonvilles, en leur disant que ce sont des enfants comme les autres... Merci Alain, merci Anne-Marie. Toujours, nous avons eu à coeur d'être à la hauteur de la confiance que vous nous avez manifesté, et d'être à la hauteur de l'espoir que vous avez eu en nous. 
Alain et Anne-Marie ont été les premiers d'une chaîne qui s'est formée par la suite, avec des amis de tous les coins de la France, de tous les festivals, Pierrot Bosser, Wagner, Marion Sambon, Annie Dabin, Monique Pruvot, Jean-Pierre Rossnay, Monique et Gilbert Broit, Bruno, Christian, Christine, Xavier, et beaucoup d'autres... qui restent dans nos coeurs. 
 
 
CIOFF, to je sila. Najprv francúzska, a potom celosvetová organizácia združujúca poriadateľov folklórnych festivalov na všetkých kontinentoch. Aj naša Východná alebo Detva patria do tejto elitnej spoločnosti. My sme sa sem dostali úplnou, čírou náhodou. Začalo to v Saint Maixent l´École, na festivale RIFE :
 

Do Saint Maixent sme sa dostali úplne klasickou cestou, bez akéhokoľvek kontaktu, známosti, alebo odporúčania. Je to o to viac pozoruhodné, že odtiaľ sa potom odrazila celá naša "kariéra", lebo tam sem stretli Alaina Cluzela, ktorý naštartoval naše kontakty s Cioff, a všetky zájazdy ktoré potom nasledovali.

Ako to bolo? Jendoducho. V tom čase sme mali za sebou akurát náš prvý zahraničný zájazd do Tomblaine, a ináč nič. Veľmi radi by sme zase opäť niekam išli, ale kam? Nemali sme žiadny kontakt ani známych, nič o čo by sme sa mohli oprieť pri hľadaní nejakého odbytišťa pre našu produkciu. Neostávalo mi nič iné, len ako surfovať na internete, že či sa tam niečo nevyskytne. A tak som natrafil na Fetsival RIFE, v meste Saint Maixent, ktorý mal tento rok za tému Rómov, a názov tohtoročného vydania festivalu bol : "Cigánska cesta".

Ihneď som kontaktoval festival, ozvala sa mi jeho prezidentka, Annie Dabin, a už sme boli dohodnutí. Veď čo by sa im mohlo lešie hodiť ako originál rómsky súbor? V tom čase mali Rómovia na Západe určitý cveng, preto sa aj festival rozhodol pre túto tematiku, ale neozval sa im žiadny rómsky súbor, a neostávalo im nič iné, ako pozvať nie rómske súbory, akurát s tým, že každý z nich bude mať v svojom programe aj jeden cigánsky tanec. A aj to bolo dosť pofiderné, akurát Arméni, ako bývali členovia ZSSR mali takýto tanec (ktorý sme im hneď aj prebrali, bola to klasická ruská "Ciganočka", ale naši ho ešte teraz volajú "Armenský tanec").  

Čiže dohoda tu bola, ale ostávalo ešte nájsť financie na cestu. Klasickou cetou to nešlo, už bolo neskoro na podanie projektu, neostávalo nam nič iné, len sa pokúšať kde sa dá, mimo termínov a mimo oficiálnych chodníkov. Obrátili sme sa na splnomocnenkyňu vlády SR pre rómske kominity, Kláru Orgovánovú, a tá nám vyšla v ústrety, odsúhlasili sa finančné prostridky na cestu a mohlo sa ísť. Nebolo to síce až tak jednoduché, lebo vzhľadom na časovú tieseň, peniaze nám mali byť poukázané až po našom návrate, ale hlavne že budú, tak sme zháňali všetkými možnými spôsobmi financie na odchod, ale s tým, že sa to bude dať potom uhradiť.

Festival bol perfektný, o to viac, že všetko bolo po prvý krát, nové, prvý krát sme sa zúčastnili takého podujatia. Všetci boli ku nám veľmi milí, srdeční, ústretoví, spoznali sme sa tu so Xavierom, ktorý nám robil festivalového sprievodcu, a sprevádzal nás potom ešte pár rokov aj osobne. A stretli sme aj Alaina Cluzela a jeho ženu Anne-Marie. Alain je stálica Cioffských festivalov, jeden zo zakladateľov hnutia, nestorom festivalu v svojom rodnom Felletin, ale keď môže, tak nechýba na žiadnom podujatí Cioff, a každé leto trávi na cestách a obieha všetky festivaly. Tak sa stalo, že natrafil aj na nás, a ako nám potom hovoril, hneď na prvý pohľad ostal očarený. Zapáčili sme sa mu ešte prv ako nás uvidel na scéne, ako skúsený harcovník všetkého čo je späté s folkórom, hneď postrehol jedinečnosť nášho ansámblu a stal sa našim verným fanúšikom, sprostredkovateľom, priateľom.  

Keď Alain prvý krát, medzi dvoma vystúpeniami, podišiel ku mne, a spýtal sa ma či by sme mali záujem účinkovať aj na iných festivaloch, odpovedal som slušne, ale ledabolo, že áno, samozrejme, prečo nie... Z profesionálnej praxe som bol zvyknutý na takéto otázky, ktoré v drvivej väčšine nikam neviedli... Tu to bol ale pravý opak. Týmito pár slovami začala naša bohatá, priam neuveriteľná púť Cioff. Nasledovné roky sme sa, vďaka Alainovi, a tiež vďaka našej serióznosti, zúčastnili takmer všetkých festivalov Cioff vo Francúzsku. Každé leto sme sa vyberali na cesty, brázdili sme Francúzsko krížom krážom, z juhu na sever, z východu na západ, spoznali sme to, čomu Francúzi hovoria La France profonde - Hlboké Francúzsko. Krásna krajina. Krásni ľudia. Vždy a všade sme boli mimoriadne milo, prívetivo prijatí. Nikde ani náznak nejakého odstupu, alebo predpojatia. A pritom aj tu sú problémy s Rómami... Naozaj, výnimočné, krásne zážitky. 

Vive la France! Nech žije Francúzsko! 

 

Nedá mi aby som v súvislosti s CIOFF nespomenul jednu "slovenskú pikošku". Pri našej korešpondencii cez internet, mi raz Alain preposlal správu ktorú dostal zo Slovenska. Vlastne to bol dopis. Odosielateľom bol riaditeľ alebo predseda nejakej celoslovenskej folklórnej organizácie ktorá bola v tom čase oficiálnym partnerom CIOFF za slovenskú stranu, a z toho titulu si nárokovala, alebo skôr uzurpovala, právo na rozhodovanie ktorý súbor kam, na aký festival poslať. Pre slovenskú stranu pozícia to výsostne privilegovaná, otvárajúc dvere na všetky možné machinácie, kombinácie a podvody.  Dopis bol adresovaný vedeniu CIOFF, a koloristo sa v ňom vyjadrovali na našu adresu, že sme takí a hentakí, že nech nikoho nenapadne nás niekam pozývať, nič nevieme, na všetkých prehliadkach a konkurzoch sme vyhoreli, atď. A pri tom, my sme sa nikdy, ani raz, nezúčastnili ani jednej jedinej prehliadky alebo konkurzu. Proste to nie je naša parketa, my sme v reálnom živote, každé vystúpenie je pre nás živým konkurzom, nepotrebujeme sa  producírovať na nejakých súťažiach alebo prehliadkach. A tu zrazu toto. Taká bohapustá lož. A samozrejme, nezabudli dodať, že istý profesionálny ansambel by sa fantasticky zhostil daných požiadaviek. Aká hanba! Aký to trapas! Samozrejme, naši francúzski priatelia boli z toho rozčarovaní, a taktne nevenovali tomu ohováraniu najmenšiu pozornosť. Ja som sa aj chcel ozvať dotyčnému "dobroprajníkovi", ale potom som na to zabudol, a dopis som niekde zapotrošil. Nepamätám si ani len meno toho úbožiaka. 

Slovenský folklór! Ale nie takýtmo sa môžeme chváliť. Ešte raz, aká to hanba. Keby sme si neporadili sami, nikdy by sme sa nikam nedostali. A to máme za sebou asi stovku zahraničných zájazdov. Čiže sa nedá hovoriť o nejakej náhode, alebo jednorazovej výnimke. A odpísali nás tí, ktorí nás s najväčšou pravdepodobnosťou ani len nikdy nevideli. Koľko takých ako my, ešte odpísali, nedali im šancu! Fuj!