Baumettes

Tournée CCFD mai - juin 218
Dňa 25 mája, o 15h sme s malou skupinou intervenovali vo väzenskom zariadení Baumettes v Marseille. Myšlienka vznikla po mojej minuloročnej návšteve tohto väzenia, keď som predstavil naše aktivity počas nedeľnej omši pre ženské odsúdené. V rámci májového zájazdu CCFD sa naskytla príležitosť ako ponúknúť odsúdeným umelecký program v podaní nášho súboru. Vedenie väznice už 3 mesiace dopredu od nás žiadalo zoznam zúčastnených, s menami oboch rodičov. Akcie sa mohli zúčastniť len plnoletí. Samozrejme, zostaviť takýto zoznam bolo pre nás veľmi obtiažné, respektíve nemožné. A ako to už býva zvykom, napokon sa na zozname vyskytli len niektorí, ktorí ale vôbec neboli účelní čo sa týka umeleckej produkcie. Preto sme naliehali, aby sa spravila výnimka, veď nemôžeme účinkovať bez hudby, bez tanca. Nakoniec sa predsa len našlo riešenie, sám zástupca nápravného zariadenia nás uviedol cez vstupnú kontrolu, a tak sme mohli podať poriadny výkon.
Vstupná kontrola bola náročná, ihneď bolo zrejmé kde sa nachádzame. Boli sme malá, desať členná skupina. V malej kultúrnej sále, určenej takýmto podujatiam, sa sústredilo 60 odsúdených. Muži a ženy, pol na pol, každý zvlášť. Medzi ženami bolo zjavne veľa rómiek. Mladšie, aj staršie. Tie mladé, ihneď po prvých akordoch skočili ku nám na scénu, a tancovali až do konca programu. Muži boli zdržanlivejší, ale ani v jednom nebolo cítiť agresivitu alebo nejaké negatívne postoje. 
Program bol prijatý s nesmiernym nadšením, bolo zjavné, že všetkým prítomným sme priniesli kus slobody a úniku z väzenských múrov. Keď sme končili, tak ešte jedna žena nás veľmi slušne poprosila či by sme mohli zahrať Ederlezi, že u nich je taký zvyk... Samozrejme, želanie sme splnili. Zase tancovali, plakali, smiali sa...
Po skončení našej produkcie sme ešte zostali chvíľu s ženskou časťou obecenstva, pokiaľ muži boli odvedení do svojich ciel. Hneď sme sa dali do reči. Všetky hovorili že ich prichytili pri krádeži jedla. Podľa zákona "tri krát a dosť" boli odsúdené pomerne prísne. Všetkým bolo hlavne ľúto za deťmi ktoré na nich čakali vonku. Niektoré z odsúdených som videl už pri mojej minuloročnej návšteve. 
Helena, so svojou príslovečnou pravdovravnosťou, poznamenala, že im nie je až tak zle... Bolo na nich vidno, že ich nekvária bežné neduhy všedného života, ktoré sú súčasťou ich každodennej reality keď sú na slobode. Tu mali postarané o pravideľnú stravu, pravideľný režim, neboli sústavne pod stresom domáceho alebo vonkajšieho násilia... tváre mali menej strhané než na aké sme zvyknutí vidieť na rómskych ženách z ich prostredia vonku...