Molenbeek

 
Résultat de recherche d'images pour
 
Do Molenbeeku sme sa dostali v rámci Festivalu Balkan Trafik v Bruseli. Festival sa snažil násjť nejaké vhodné lacné ubytovanie, čo nebolo vonkoncom samozrejmé, uchýliť 30 člennú rómsku skupinu zo Slovenska sa pomaly ale iste javilo zúfalo beznádejné. Blížil sa termín odchodu na zájazd, a otázka ubytovania stále nebola vyriešená. Našťastie, na poslednú chvíľu sa nám ozvala moslimská organizácia z Molenbeeku, a ponúkli sa že nám poskytnú noćľah v ich klubovni. Bolo to veľmi skromné ubytovanie, tak ako aj organizácia ktorá nás hostila. Ale milé, boli sme radi že sme sa vôbec mali kam uchýliť. Skladacie vojenské postele z prvej svetovej nám vôbec nevadili, boli sme napáskovaní ako sardinky, chlapci dole, dievčatá hore, bolo by nemysliteľné spať na tom istom poschodí, ale dalo sa to zvládnuť. 
Toto všetko bolo ešte pred nešťastnými udalosťami, keď sa zrazu Molenbeek stal centrom sťa by svetového terorizmu. Ale napätie tu bolo cítiť. A aj veľmi silný vplyv mimoeurópských kultúr. Severná Afrika. Ženy a dievčatá zahalené, butiky na orientálny spôsob, exotika. Hakim Nadj, vedúci združenia ktoré nás hostilo, mi hneď na úvod povedal, že sú zúfalí zo situácie v akej sa nachádzajú. Z ich mestečka, vlastne jednej štvrti Bruselu, je najväčší odliv mladých na džihád. Ich deti, ich súrodenci, ich susedia masívne odchádzajú bojovať do Sýrie, a niet tomu pomoci, oni, ich starší bratia, moslimovia, si s tým nevedia rady. Sú ostarcizovaní všetkými, jednými aj druhými, nikto ich nechce brať vážne. Problém sa zametá pod koberec. A vlastne aj tak vznikla myšlienka nás prijať. Keďže nikto nechcel našu skupinu ubytovať, nenašla sa žiadna organizácia spomedzi humanitárnych alebo ľudskopravných asociácií, ktorá by bola ochotná prijať u seba skupinu mladých rómov zo Slovenska, ponúkli sa moslimovia zo športového klubu že rómov prijmú. Chceli tak ukázať že aj oni patria do sociálnej sféry, do siete organizácií ktoré pôsobia v meste a zapájajú sa do spoločenského života. Vlastne to bol zúfalý pokus ako na seba upozorniť inak, ako tými odchodmi do Sýrie, a tým všetkým čo prišlo onedlho potom.
Spočiatku bolo cítiť menší odstup, darmo keď je niekto zahalený od hlavy po päty, kontakt sa nadväzuje ťažšie. Ale bola tu snaha z oboch strán, a postupne to nabralo tie správne grády. Futbal, batucada, tanec, diskotéka. A nebolo čo riešiť :)
Posledný deň, ráno, sme sa pustili do varenia. Kuskus je ok, fajn, bol výborný, ale už sa nám žiadalo niečo aj podľa našej chuti. Dievčatá, na čele s Helenou, sa pustili do varenia gulášu. Samozrejme, hovädzieho. Zahalené baby so zvedavosťou sledovali dianie okolo hrncov a všetko pozorovali spoza svojich šatiek a buriek. Naše kočky, ako ináč, popri korenia, používali aj hudobné koreniny, a ako sa varilo, tak sa aj tancovalo, Pavlovce a Dáša bežali na plné obrátky, a netrvalo dlho, už sa zvŕtali všetky, zahalené, nezahalené, také i onaké. V tanci sme si všetci rovní a rovné...