La Baule

 

DINER SPECTACLE

Comité des Fétes du Guézy

19 august 2005

La Baule  - Diner spectacle, Jardins de la Mairie annexe, 20h30

                    tournage clip

 

La Baule je typické luxusné francúzske letovisko, známe svojim kasínom a vyberanou spoločnosťou. Smotánka, snobi a pracháči. Medzinárodní. Od Anglicka nás delí len prieliv La Manche. Aspoň tak som si pamätal toto miesto ešte z môjho pôsobenia barového hudobníka. Teraz sa vraciam na tieto miesta v úplne inom kontexte a, pochopiteľne, s úplne inou zostavou. Ale dékor bol obdobný, mali sme totiž vystupovať na gala večeri miestneho nóbl klubu. Čiže viac menej to isté čo som kedysi zažíval keď som naháňal kšefty za mojej bujarej hudobnej mladosti.  Účinkujeme na scéne vo velikánskom podlhovastom stane,  diváci večerajú, obsluha je perfektná. Kaviár, šampanské, ustrice. Ale naši milí diváci, ktorých som tak pejoratívne zaškatuľkoval ešte pred tým než som ich uvidel, vlastne neboli až takí  bezcitní snobi ako som si myslel.  Hneď ako uvideli našich, vedeli doceniť ich výnimočnosť a kvality, a postupne, štrnganie pohárov a príborov ustalo, obecenstvo dalo prednosť tomu čo sa dialo na scéne pred tým čo mali na tanieri, a prijatie bolo vskutku vrelé a srdečné, v priamom protiklade toho čo by som tu očakával. Krásne odozvy v miestnej tlači a trvalá spomienka v štvormetrovom pútači ktorí nám na pamiatku darovali poriadatelia.

K Baule sa viažu ešte dve nezvyčajné udalosti. Ako sme prišli na miesto, zrazu sa ozval Maroš, že mu nie je dobre. Normálka, veď mal vyše 40 stupňovú horúčku. Čo robiť? Bolo tesne pred vystúpením, Maroša sme potrebovali do programu, ale bolo nemysliteľné aby šiel na scénu, skôr by bolo treba s ním ísť na pohotovosť. Dávame mu paralén a nechávame ho ležať v šatni, musíme ísť na scénu. Aké je moje prekvapenie keď o pár minút vybehne Maroš a čapašuje ako keby sa nechumelilo, horúčka je preč, scéna všetko vyliečila.

Druho raritou, a nie malou, bol Miro. Miroslav Gulyáš, náš neskorší geniálny tvorca a dodávateľ kostýmov, mal akurát v tom čase naplánované natáčanie klipu, a tiež v Baule. Mal tam svoju tanečnú skupinu, deti, manželku Marcelu a menší filmový štáb, ktorý mal zrealizovať toto svetové dielo, ktoré malo zmeniť dejiny umenia v celku, a rómskeho obzvlášť. Proste, Miro, ako vždy, to bral s najväčším možným nasadením, a preháňaním, excentricky a nadrozmerne, prehnane okázalo, všetky emócie na hrane a infarkt na spadnutie, organizoval totálnu dezorganizáciu všetkého čo bolo v jeho dosahu. Vyjadril vôľu a ochotu nás zakomponovať do tohto pokusu na Oskara, nemali sme ako odmietnuť, nuž sme sa tiež podieľali, v rámci našich možností, na realizácii veľdiela filmového neba.   Už len stretnúť s nimi bolo nad hranicou ľudských možností. Boli sme už v Baule, Miro volal každú chvíľu že oni sú už na mieste. Ale na akom? Miesto sme menili stále, lebo sme nemohli zablokovať premávku a museli sme sa dostaviť na miesto účinkovania. Miro vyzváňal, naháňal, dobiehal, až sme sa napokon nejakým zázrakom stretli. La Baule je malé mestečko, raz sme obligátne na seba museli naraziť, čo sa aj stalo. Potom sa naskytla pálčivá otázka, ako zabrániť aby sa aj jeho zostava nezakomponovala do nášho programu. My sme detský súbor, nebolo by žiaducé aby sa s nami producírovali aj dospelí rôznych kvalít a provinencií. Miro a jeho priama rodina by ešte ako tak mohli zapadnúť, ale ostatných sme sa snažili udržať ďalej od scény. Nakoniec sa to všetko dobre zvládlo. Bola to len predzvesť toho, čo sa neskôr s Mirom zažilo pri nakrúcaní Cigána s Martinom Šulíkom, keď Mirove kúsky mimo scény by boli hravo postačili na samostatný film o filme... 

 

z Baule sme išli priamo do Plozévet, našťastie to už nebolo ďaleko, priam za rohom : 

www.kesaj.eu/projekt/kesaj/ako-sme-pokracovali/plozevet/