Boucau

Résultat de recherche d'images pour
Do Boucau sme mali dohodnouté že prídeme 14 augusta, ale asi 2 h cesty pred príchodom, keď sme volali domácim že budeme asi hodinku meškať, nám Michel Molina veselo oznámil, že to nič, veď aj tak nás čakajú až o tri dni. Šok! Čo teraz? Sedíme v autobuse, uháňame smerom k juho-západnému pobrežiu atlantického oceána, a zrazu takáto novinka. Kam ísť? Vysvetľujem Michelovi zúfalosť našej situácie, on to, mierne povedané, riadne pohnojil, neuvedomil si do akej šlamastiky nás dostáva, keď svojvoľne presunul dátum nášho príchodu bez toho že by nás o tom pred tým upovedomil. Šoky! Adrenalín graduje. Michel sľubuje že skúsi vybaviť nejaké ubytovanie o deň skôr, ale čo robiť dnes, kam ísť, kde spať?! Obvolávam našich kamošov, nech pozrú na internete nejaké ubytovanie. Smola, sme v oblasti Lourdes, a je akurát predvečer najväčšej celoročnej púte, nič, široko ďaleko nie je voľné, všetky ubytovne, hotelíky a penzióny sú beznádejne vypredané, obsadené do posledného miestečka. A to je vôbec výnimočné, že disponujeme nejakou hotovosťou, a môžeme si dovoliť ten luxus, uvažovať o ubytovaní v hoteli. 
Je večer, tma ako v rohu, už je jasné že všetky hotely Formule 1 v regióne sú preplnené, a na iné nemáme, keď zrazu zázrakom nachádzame pod výjazdom na diaľnicu učupené niečo čo vyzerá ako nejaký pochybný hotel alebo ubytovňa pre zahraničných gastarbajterov. Nič to, nemáme na výber, idem sám na zvedy, podarí sa mi dohodnúť prijateľnú tarifu, a máme kde spať. Samozrejme, keď vchádzame, tak na nás zazerajú, čo sme to za čeliadka, ale na to sme zvyknutí, a ako zvyčajne, potom, keď uvidia čo sme naozaj zač, tak si nás nevedia vynachváliť. Večera - čínske polievky, a ide sa spať.
Na druhý deň Michel zohnal nejaký nocľah, ale s tým že prídeme až na večer, tak sa zastavíme v Lourdes, ktoré sú na našej trase, a v našej situácii nejaká tá sviečka v kostole nezaškodí. Do Boucau prichádzame až na večer, sme prijatí miestnou samosprávou v osobe starostky, Moniky, ktorá sa nás hneď ujme a objedná nám bigmaky z neďalekého McDonaldu, keďže nič iného naporúdzi nebolo. Boucau je ešte jedna z mála posledných bášt francúzskych komunistov. Z Lourdes priamo do ústredia miestnej pobočky francúzskej komunistickej strany. Milé prijatie i tu i tam. Naši súdruhovia nám narýchlo vybavili nocľah v miestom džudistickom dojo, pre chlapcov, a pre dievčatá zas vymysleli spanie v boxerskom klube, priamo v ringu. Nevadí, aj keď tatami nebolo akurát najmäkšie, ale veď sme nejakí chlapi, zato aspoň dievčatá budú mať lepšie ustlané na žinenkách v aréne. Ale čo sa nestalo. Keď sme sa už uložili v dojo, išli sme odprevadiť dievčatá do ringu, dozrieť aby bolo všetko v poriadku. Bolo okolo polnoci, domáci nás nechali s prosbou aby sme dali pozor na zariadenie v telocvičniach, ničoho sa nedotýkali a nechali všetko tak ako bolo keď sme prišli. Boxerský klub bol na pár krokov od džudistov, raz dva sme boli na mieste, všetci, napriek únave sa nikomu spať nechcelo, a všetci boli zvedaví ako to bude s dievčatami v tom ringu. Otvorili sme dvere, a zrazu to bolo ako keď Alibaba otvoril tú svoju čarovnú jaskyňu. Akurát že namiesto zlata a drahokamov tu bolo komplet boxerské vybavenie pre menšiu armádu. A to malo pre našich prinajmenšom takú istú cenu ako pre Alibabu všetko to zbojnícke zlato. Naši sa v tom okamihu vrhli na rukavice, tričká, helmy a mihnutím čarovného prútika boli všetci v plnej zbroji v ringu a mlátili sa ako zmyslov zbavení. Každý proti každému, všetci proti všetkým. Ošiaľ. Amok. Kolektívna psychóza, extáza, tranza. Rómske woodoo. Normálne by mali zakročiť policajti a potom záchranári, bolo samozrejmé že sa to nemôže skončiť dobre. Ale nič čo je samozrejmé nie je rómske... Nikomu sa nič nestalo, všetci sa totálne vybláznili, všetko napätie, všetka únava a útrapy posledných dní boli preč, okolo druhej sa zavelilo do postele, teda na žinenky, a o tretej už konečne všetci spali. KO.
 
 
Po tomto dobrodružnom športovom ubytovaní sa vec vyriešila, a išli sme na ďalšiu štáciu, kde to bolo už celkom iné kafé :