Saint Maixent l´École

 
 
 
 
Do Saint Maixent sme sa dostali úplne klasickou cestou, bez akéhokoľvek kontaktu, známosti, alebo odporúčania. Je to o to viac pozoruhodné, že odtiaľ sa potom odrazila celá naša "kariéra", lebo tam sem stretli Alaina Cluzela, ktorý naštartoval naše kontakty s Cioff, a všetky zájazdy ktoré potom nasledovali.
Ako to bolo? Jendoducho. V tom čase sme mali za sebou akurát náš prvý zahraničný zájazd do Tomblaine, a ináč nič. Veľmi radi by sme zase opäť niekam išli, ale kam? Nemali sme žiadny kontakt ani známych, nič o čo by sme sa mohli oprieť pri hľadaní nejakého odbytišťa pre našu produkciu. Neostávalo mi nič iné, len ako surfovať na internete, že či sa tam niečo nevyskytne. A tak som natrafil na Fetsival RIFE, v meste Saint Maixent, ktorý mal tento rok za tému Rómov, a názov tohtoročného vydania festivalu bol : "Cigánska cesta".
Ihneď som kontaktoval festival, ozvala sa mi jeho prezidentka, Annie Dabin, a už sme boli dohodnutí. Veď čo by sa im mohlo lešie hodiť ako originál rómsky súbor? V tom čase mali Rómovia na Západe určitý cveng, preto sa aj festival rozhodol pre túto tematiku, ale neozval sa im žiadny rómsky súbor, a neostávalo im nič iné, ako pozvať nie rómske súbory, akurát s tým, že každý z nich bude mať v svojom programe aj jeden cigánsky tanec. A aj to bolo dosť pofiderné, akurát Arméni, ako bývali členovia ZSSR mali takýto tanec (ktorý sme im hneď aj prebrali, bola to klasická ruská "Ciganočka", ale naši ho ešte teraz volajú "Armenský tanec").  
Čiže dohoda tu bola, ale ostávalo ešte nájsť financie na cestu. Klasickou cetou to nešlo, už bolo neskoro na podanie projektu, neostávalo nam nič iné, len sa pokúšať kde sa dá, mimo termínov a mimo oficiálnych chodníkov. Obrátili sme sa na splnomocnenkyňu vlády SR pre rómske kominity, Kláru Orgovánovú, a tá nám vyšla v ústrety, odsúhlasili sa finančné prostridky na cestu a mohlo sa ísť. Nebolo to síce až tak jednoduché, lebo vzhľadom na časovú tieseň, peniaze nám mali byť poukázané až po našom návrate, ale hlavne že budú, tak sme zháňali všetkými možnými spôsobmi financie na odchod, ale s tým, že sa to bude dať potom uhradiť.
Festival bol perfektný, o to viac, že všetko bolo po prvý krát, nové, prvý krát sme sa zúčastnili takého podujatia. Všetci boli ku nám veľmi milí, srdeční, ústretoví, spoznali sme sa tu so Xavierom, ktorý nám robil festivalového sprievodcu, a sprevádzal nás potom ešte pár rokov aj osobne. A stretli sme aj Alaina Cluzela a jeho ženu Anne-Marie. Alain je stálica Cioffských festivalov, jeden zo zakladateľov hnutia, nestorom festivalu v svojom rodnom Felletin, ale keď môže, tak nechýba na žiadnom podujatí Cioff, a každé leto trávi na cestách a obieha všetky festivaly. Tak sa stalo, že natrafil aj na nás, a ako nám potom hovoril, hneď na prvý pohľad ostal očarený. Zapáčili sme sa mu ešte prv ako nás uvidel na scéne, ako skúsený harcovník všetkého čo je späté s folkórom, hneď postrehol jedinečnosť nášho ansámblu a stal sa našim verným fanúšikom, sprostredkovateľom, priateľom.  
Keď Alain prvý krát, medzi dvoma vystúpeniami, podišiel ku mne, a spýtal sa ma či by sme mali záujem účinkovať aj na iných festivaloch, odpovedal som slušne, ale ledabolo, že áno, samozrejme, prečo nie... Z profesionálnej praxe som bol zvyknutý na takéto otázky, ktoré v drvivej väčšine nikam neviedli... Tu to bol ale pravý opak. Týmito pár slovami začala naša bohatá, priam neuveriteľná púť Cioff. Nasledovné roky sme sa, vďaka Alainovi, a tiež vďaka našej serióznosti, zúčastnili takmer všetkých festivalov Cioff vo Francúzsku. Každé leto sme sa vyberali na cesty, brázdili sme Francúzsko krížom krážom, z juhu na sever, z východu na západ, spoznali sme to, čomu Francúzi hovoria La France profonde - Hlboké Francúzsko. Krásna krajina. Krásni ľudia. Vždy a všade sme boli mimoriadne milo, prívetivo prijatí. Nikde ani náznak nejakého odstupu, alebo predpojatia. A pritom aj tu sú problémy s rómami... Naozaj, výnimočné, krásne zážitky. 
Vive la France! Nech žije Francúzsko! 
 

Potom

Práve sme sa vrátili z Festivalu Hudieb Detí Sveta – Medzinárodné Detské Folklórne Stretnutia v Saint Maixent l´École, ktoré sa konali od 9 do 17 júla.

To bolo ale dobrodružstvo !

Aby sme lepšie chápali o čo tu išlo, musíme sa vžiť do situácie a do kontextu ktroré predchádzali nášmu odchodu na zájazd. Vlastne nič nebolo menej isté ako samotný odchod, a to až do samého dňa odchodu ! Lebo potvrdenie o udelení dotácie zo strany úradu vlády sme dostali len deň pred odchodom. A potenciálny sponzor, ktorý sa javil veľmi sľubne, sa na poslednú chvíľu stiahol. Jedná sa o Open Society Georgesa Shorosa. Sucho a lakonicky nám oznámili že festivaly nie sú súčasťou ich projektovej stratégie. A pri tom ešte ani nie pred mesiacom nám dávali nádeje že budú participovať na financovaní nášho zájazdu. A z toho dôvodu sme v našej žiadosti na Úrad vlády udali menšiu sumu, keďže pôvodne sa mali obidve inštitúcie podieľať na spolufinancovaní projektu. Čiže nič z tejto strany, mimochodom, keď sme sa nedávno na nich obrátili s prosbou o pomoc pri hradení nákladov na školné pre dopelých rómskych kandidátov na maturitu, tiež nám odpovedali negatívne. Tak, nakoniec, nevieme čo podporujú, ale vieme prečo sú podporovaní – pre seba ! Ako mnoho iných, im podobných, môžu byť radi že je tak veľa biedy vo svete, u nás tak veľa Rómov, takto im nehrozí nezamestnanosť, stále budú mať koho zachraňovať od biedy, a hlavne s tou biedou nebudú mať nič spoločné… Tiež sme sa obrátili na Ministerstvo kultúry, Sekciu kultúry národnostných menšín. Odpoveď bola stále rovnaká – nie ! Dojímavý bol dôvod zamietnutia – naša žiadosť nebola formulovaná na správnom formulári a nebola podaná vo vhodnom termíne. Ale veď to vyplýva z podstaty našej situácie, že sme tak nemohli uskutočniť, keďže naša žiadosť reflektovala na mimoriadnu, nezvyčajnú a nepredvídateľnú situáciu.

Naše prvé kroky boli podniknuté zhruba v polovičke mája. Vtedy sme ešte mali slušnú nádej, dostali sme avízo že naša vec je na dobrej ceste. Ale ako plynul čas a kandidáti na financovanie odstupovali, nádej klesala. Ale to nám ešte ostávala famózna Open Society. Desať dní pred odchodom, už bolo treba sa rozhodnúť, lebo to bol posledný termín na vybavenie pasov, aby neboli predražené. A to sa nezmieňujem o klasickej predodchodovej situácii  – nevie sa kto pôjde, sú tu tí, čo chcú, ale iba ak tí druhí nepôjdu, iní zase už nechcú vôbec, a zas ďalší chcú aj keby čo bolo, atď… Ale, na to sme zvyknutí, a našťastie, tentokrát to nebolo až také hrozné.

Našťastie, pasový úrad v Kežmarku bol veľmi vstriečny, a urobil čo bolo možné, len aby deti dostali pasy. Vlastne, ako keby nám dali zľavu, bez toho že by z toho robili nejakú aféru alebo že by sa tým chválili. Ďalší veľmi zaujimavý a cenný jav – vytvorila sa malá sieť sympatizanotv, ktorí na rôznych úrovniach sa snažia nás podržať a podporiť kde sa dá. To je veľmi dôležité, najmä pri vybavovačkách v Bratislave. V tom čase máme ešte zopár dôležitých vystúpení v našom regióne, ktoré zvládame, ale ktoré si predsa len vyžadujú nemalú energiu. Máme ešte návštevu Arthua Giletta, bývalého riaditeľa Sekcie mládeže v Unesco, ktorý prichádza s ponukou medzinárodného futbalového turnaja ktorý by sa mal konať v tom istom čase ako náš festival. Keďže nič nie je isté, radšej postupujeme v oboch smeroch.

Pri tejto príležitosti sme stretli kežmarského primátora. Prekvapuje nás svojou štedrosťou. Keď sa dozvie že máme ísť na cesty, sám od seba nám ponúkne malé financovanie, čo doteraz bolo nepredstaviteľné. Žiaľ, onedlho sa dozvedáme pravý dôvod tohto náhleho zvratu situácie – Mestský úrad vysťahuje  rómske rodiny z centra mesta aby sa zmocnil ich bytov, a to bez akejkoľvek formy náhrady. Dali im akurát posledný odklad, aby to nešpatilo turistickú sezónu. Čiže berieme tie deti zo sebou na poslednú cestu, aby ich potom vyhodili na ulicu….

Nasledovné dni mali skúšky zvláštnu pachuť, teda pre nás, nie pre decká – tie už zažili všeličo. Našťastie, všetky tie zúfalé vybavovačky nás tak zamestnali a vyťažili, že sme nemali kedy myslieť na to čo bude potom. Je to priam ukážkový prípad – mesto sa chce zmocniť schátralých historických priestorov v ktorých žijú rómovia, nechá celú situáciu tak zdegradovať, že už sa nedá nič zachrániť, a ostáva len si rozdeliť koláč (aj keby sa našli peniaze na vyrovnanie nedoplatkov, je už neskoro, všetci sú pod ťarchou exekúcií a musia sa pratať. Pred mesiacom sme vchádzali do Európy a už ich sú tu maringotky, ako reišenie situácie zo strany radnice, veď sme nejakí humanisti !) Niet sa teda prečo sťažovať a ani lamentovať, všetko toto je humánne a banálne… Ale čo už, uvidíme keď sa vrátime, teraz je čas na odchod ! Rýchlo vybavujeme pasy, poistky, zúfalo zháňame medzi známymi prípadných sponzorov na občerstvenie počas cesty, čakáme na odpoveď zo strany Splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity, Kláry Orgovánovej. Samozrejme, keď sa im pokúšame dovolať, buď sú všetci na dovolenke, alebo pod rúškom profesionálnejho tajomstva nemôžu nič povedať, nemôžeme sa dopátrať po žiadnej sebamenšej inormácii.

Ale, keďže aspoň neoficiálne vieme, že je to na dobrej ceste (nepýtame horibilnú sumu, už sme aj trochu známi, a také gesto by mohlo ospravedlniť mnohé iné…), tak ideme na to ! Súbežne s našimi vybavovačkami, sa niečo podobné odohráva aj v Paríži, kde sa zháňajú financie na cestu na Slovensko pre skupinu gitanov z Pavillons sous Bois, aby mohli prísť si to rozdať s nami na futbalovom ihrisku, v rámci jedného európskeho projektu ktorý sa vlečie už dobré štyri roky. Ale žiaľ, oni nemali také šťastie ako my, nemali sa na koho obrátiť, ich rodiny a blízki im nemali ako pomôcť, tak zostali doma. A pri tom mali vo svojom tíme bývalého riaditeľa Unesca, ale aj tak sa im nepodarilo zabezpečiť financovanie ich projektu.

My, ak by sme nemali prísľub Marcela, a šek mojej mamy, tak by sme boli na tom rovnako. Na mŕtvom bode ! Lebo, hoci nám Úrad vlády deň pred odchodom oznámil že dotácia nám bola schválená, za čo sme nesmierne vďační, keby nebolo nezištnej pomoci našich blízkych, neboli by sme schopní vyraziť na cestu. Stal sa zázrak, tak nejako môžeme kvalifikovať to čo sa stalo. Pobyt v Saint Maixent, cesta, vystúpenia, stretnutia, perspektívy a ponuky do budúcna, to všetko bolo viac ako len sen, keďže väčšina zúčastnených si niečo také ani nevedela predstaviť.

No, ale už sme naspäť, obehávame bratislavské úrady aby sme mohli vyfakturovať cestu a konečne obdržať vysnívanú dotáciu a splatiť dlhy. Je to trochu zložité, nikto z kompetentných nevie povedať aké presne treba tlačivá a ani ako ich vyplniť. V najbližších dňoch budem musieť ísť do Bratislavy aby som to všetko dotiahol. A tiež aby som sa oboznámil s termínmi odovzdávania žiadostí o dotácie. Teraz ich zaplavíme žiadosťami na predpísaných formulároch a v presne stanovených termínoch, nech už nemôžu platiť žiadne jalové výhovorky... Na budúci týždeň máme jedno vystúpenie a intervenciu v médiách, a dúfam že už budem môcť odbehnúť do Paríža, kde mám tiež nemálo restov...